Podľa antických textov Keltov medzi rokmi 359—358 pred Kr. stretávame už na juhu Karpatskej kotliny a na severnom Balkáne, kde sa stretli s Alexandrom Veľkým (335 al. 336 pred Kr.). V rokoch 298 – 280 pred Kr. podnikali výboje v Trácii a v Macedónii (298 pred Kr. ich macedónsky vládca Kassandros porazil v horách Haemus (dnešná Stará planina v Bulharsku); 280 pred Kr. Kelti podnikli veľký útok proti Trácii a po smrti Ptolemaia I. obsadili Macedóniu). K roku 279 pred Kr. Polybios píše, že v ofenzíve, ktorú Kelti rozpútali proti helénskemu svetu, bola vyplienená svätyňa v Delfách. V rokoch 278 – 277 pred Kr. macedónsky vládca Antigonos II. Gonatás porazil Keltov na Balkáne.

V druhej polovici 4. stor. pred Kr. sa na územie juhozápadného Slovenska pozdĺž pravého brehu Dunaja dostala prvá resp. prvá veľká kolonizačná vlna Keltov, ktorá odtiaľto zároveň (zrejme aj vojensky) vytlačila vekerzugskú kultúru. Táto kolonizácia bola súčasťou vtedajšieho keltského obsadzovania jadra Karpatskej kotliny. Najväčšia koncentrácia osád z tejto doby sa vytvorila v ohybe Dunaja pri maďarskom Vacove, ktorá pokračovala do povodí dolných tokov Ipľa, Hrona, Žitavy a predovšetkým rieky Nitry. Podľa bojovníckych hrobov v strednom Podunajsku v 2. polovici 4. stor. sa usudzuje, že sa tu sústredila keltská vojenská sila. Aj niekde z tejto oblasti Podunajska teda vyrážali keltské bojové družiny, ktoré 279 pred Kr. vyplienili Delfy.

Kelti na západnom Slovensku zakladali veľké ploché, spravidla kostrové, pohrebiská nad 100 hrobov (Maňa, Palárikovo, Malé Kosihy), ale aj menšie pohrebiská (Dubník, Chotín, Bajč – Vlkanovo). Typické sú bojovnícke hroby s mečom, koncom starej laténskej doby s kovovým reťazovým opaskom. V ženských hroboch boli o.i. spony a okrasy v duchu tzv. symetrického štýlu.

V starej laténskej dobe už vekerzugská kultúra na západnom Slovensku neexistovala, nahradili ju Kelti. Na strednom a východnom Slovensku však pokračovala spolu s kuštanovickou skupinou a skončila niekedy koncom 4. storočia pred Kr., kedy ju aj na týchto územiach (možno s istou časovou prestávkou) postupne nahradili Kelti (pozri stredná bronzová doba – udalosti 275-250 pred Kr.)

K tomuto obdobiu nás antickí autori informujú, že po porážke na Balkáne (278 – 277 pred Kr.) sa v rokoch 275 – 250 pred Kr. niektoré keltské bojové družiny vrátili do Karpatskej kotliny a usadili sa tam. S touto udalosťou sa dáva do súvislosti aj prvý väčší príchod Keltov na juh stredného a východného Slovenska (Drňa, Ižkovce). Dovtedy (cca. od 300 pred Kr.) bolo keltské osídlenie tohto územia výrazne redšie. Priamy prienik Keltov na východné Slovensko dosvedčujú najmä v jeho juhovýchodnej časti viaceré hrobové celky (Košice, Hraničná pri Hornáde, Beša, Cejkov, Viničky, Orechová, Drahňov, Slavkovce). Rozsah osídlenia a jeho koncentrácia na východnom Slovensku nedosahuje úroveň západného Slovenska. Na západnom Slovensku zhusťovanie osídlenia (už od cca. 300 pred Kr.) viedlo k jeho ďalšiemu postupu smerom na sever po líniu Nitra—Levice. Kelti teda smerovali hlavne do oblastí osídlených staršími halštatskými obyvateľmi; oblasť Považia a západne od Váhu bola Keltmi naopak v tom čase výrazne redšie osídlená, zostávalo tam teda včasnolaténske osídlenie. Na severe Slovenska prenikajúca keltská kultúra okolo (?) 300 pred Kr. vytvorila špecifickú hybridnú tzv. púchovskú kultúru (pozri ďalej).

Ďalej sa z antických textov dozvedáme, že v roku 191 pred Kr. keltský kmeň Bójov utrpel v severnej Itálii porážku a časť z neho sa vrátila do strednej Európy. Keďže archeologicky pozorujeme po roku 200 pred Kr. ďalší keltský kolonizačný prúd (zakladanie nových pohrebísk a sídlisk, často v priestoroch predtým neosídlených, napr. Žitný ostrov), usudzuje sa. že išlo práve o týchto