Volebný systém do NR SR

Úvod

V každej zastupitelskej demokracii je pre fungovanie princípu delegovania moci ľudu na svojich volených zástupcov potrebné vytvoriť právny systém, ktorý je v súlade so všeobecnými demokratickými zásadami, ktorý však zároven zaručuje funkčnosť
spoločnosti. Slovenská spoločnosť, tak ako i spoločnosti ostatných transformujúcich sa krajín je značne kultúrne, nábožensky, ale i národnostne rôznorodá. Aj preto je otázka volebného systému a jeho pravidiel, na základe ktorých funguje, dôležitá. V rámci
slovenského politického systému je základom výkonu politickej moci Národná rada Slovenskej republiky. Národná rada je najvyšším legislatívnym orgánom v Slovenskej republike. Volebný systém pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky je
definovaný v Ústave Slovenskej republiky a volebných zákonoch. Základom je pritom zákon č.80/1990 Zb. – teda Zákon Slovenskej národnej rady zo 16. marca 1990 o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení všetkých novelizácií, posledná novelizácia je Zákon NR SR č. 223/1999 Z. z.

V tejto bakalárskej práci chcem definovať volebný systém pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Ďalej sa chcem zamerať na analýzu súčasného volebného systému. Význam volieb pre tvorbu parlamentu je nepopierateľný. Jednak mu
poskytuje legitimitu a jednak vyjadruje rozloženie politických síl a záujmov v spoločnosti. Zákonným základom pre vykonanie volieb je volebný systém. Prostredníctvom ústavy a zákonov určuje, ako voliť, akým spôsobom premietnuť volebné výsledky do zloženia parlamentu. V Slovenskej republike je zavedený systém pomerného zastúpenia. Z toho vyplýva, že jednotlivé politické strany získavajú v parlamente taký počet kresiel, aký zodpovedá podielu hlasov získaných vo voľbách. Pokúsim sa tiež naznačit možné tendencie budúceho vývoja slovenského volebného systému a jeho prípadných zmien.

1 Voľby a volebné systémy

1.1 Voľby a ich význam v pluralitnej demokracii

Moc, vládnutie, riadenie určitého spoločenstva ľudí a mechanizmy, potrebné k vykonávaniu tejto moci - toto je problematika stará ako ľudstvo samo. Z rozvojom ideí demokracie vyvstala otázka výberu zástupcov ľudu. Spoločnosť, to už nie je rodové združenie malého počtu ľudí, to je relatívne veľké a rôznorodé spoločenstvo. Podľa akých kritérií a akým spôsobom teda vybrať tých, ktorí majú reprezentovať občana? Odpoveď na túto otázku sa v historickom vývoji menila a možno konštatovať, že tento proces nachádzania ideálnej formy vlády nie je ukončený dodnes. Postupne sa rozvíjala teória demokracie ako vlády ľudu, ktorá našla vyjadrenie v dvoch formách realizácie: priama demokracia, ktorá predstavuje priame rozhodovanie o veciach verejných a zastupiteľská demokracia, ktorej základ spočíva v tom, že občan ako nositel moci sa zúčastňuje správy vecí verejných prostredníctvom svojich zástupcov.
A práve toto je moment, kedy prichádzajú k slovu teórie, venujúce sa realizácii zastupiteľskej demokracie. Všetky tieto teórie prisudzujú voľbám nezastupiteľné miesto. „Nevyhnutnosť volieb vždy vyplýva z potreby zúžiť počet ľudí, ktorí rozhodujú.”1 Voľby však nie sú jediným spôsobom ustanovenia štátnych funkcionárov sú ale v zásade metódou najdemokratickejšou a najspravodlivejšou. Voľby umožňujú realizovať myšlienku suverenity ľudu, pretože občania ako nespochybnitelní nositelia moci túto dočasne delegujú na zastupiteľské zbory. Tým sa voľby stávajú dôležitým nástrojom rozvoja demokratického štátu, pretože sa stávajú základným prostriedkom prenosu moci a zvrchovanosti ľudu na zastupiteľské orgány. Základnou úlohou volebného výberu je „demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií”2 založený na princípe väčšiny. Princíp väčšiny tvorí základ zastupiteľského poňatia demokracie a má veľký význam pre legitimitu moci. Predstavuje minimálny konsenzus, pričom druhou stránkou princípu väčšiny je rešpektovanie a ochrana práva menšiny. Každé voľby sú charakteristické určitými znakmi. Je to predovšetkým spôsob hlasovania o kandidátoch, podľa spôsobu hlasovania rozoznávame voľby priame alebo nepriame.

Volebný systém rozoznávame pomerný, väčšinový alebo zmiešaný. Teritoriálnym základom volieb sú volebné obvody a nakoniec charakter subjektívneho volebného práva určuje právo voliť a byť zvolený. Z uvedeného definovania volieb vyplývajú aj základné úlohy, ciele a funkcie volieb. V prvom rade voľby sú základnou formou politickej participácie ľudu, ktorého „moc sa medzi voľbami poväčšine neprejavuje.”3 Ďalšími významnými funkciami sú funkcie legitimizačná a integračná, keďže voľbami sa zjednocujú roztrieštené názory a na základe nich sa konštituujú politické elity. V tomto prípade ide o výberovú funkciu.

Voľby sú dôležité aj ako významný stabilizačný faktor v spoločnosti, založený na tolerancii voči inému rozhodnutiu či názoru. V súvislosti s voľbami nesmieme opomenúť ani volebné právo. Volebné právo je právo občana voliť svojich zástupcov do
zastupiteľského orgánu, teda v tomto prípade do Národnej rady Slovenskej republiky. Taktiež volebné právo predstavuje právo byť volený do zastupiteľských orgánov. V prvom prípade ide o aktívne volebné právo, v druhom prípade o pasívne volebné právo.
V Ústave Slovenskej republiky je toto aktívne a pasívne volebné právo charakterizované takto: „Volebné právo je všeobecné rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.”4 Na inom mieste ústava stanovuje: „Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním. Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.”5

1.2 Volebné systémy

Pojmom volebný systém sa označuje „legislatívny základ spôsobu volieb”6. Volebný systém určuje pravidlá na prerozdeľovanie mandátov v zastupiteľskom orgáne, v našom prípade NR SR, na základe odovzdaných hlasov voličov. Volebný systém je
„súhrn všetkých pravidiel či sociálnych noriem, ktoré regulujú volebné vzťahy.”7 Ústava SR hovorí o základných princípoch volebného systému a konkrétne postupy volieb sú upravené v Zákone o voľbách do NR SR. Do úvahy treba brať aj daľšie normy, ktoré majú vplyv na volebný systém. Ich pôsobenie spôsobuje napríklad iný prejav toho istého typu volebného systému. Sú to
normy organizačne upravujúce postup riešenia volebných otázok, morálne pravidlá uplatňované vo vzťahoch medzi kandidujúcimi subjektami a pod.

V užšom slova zmysle sa volebný systém charakterizuje ako spôsob rozdelovania mandátov, ktorý je sprostredkujúcim článkom medzi výsledkom hlasovania a konkrétnym zložením voleného orgánu. Prostredníctvom volebného systému sa technicky prevádza vôľa občanov na počet mandátov v zastupiteľskom zbore a tak sa napĺňa primárna úloha volieb, teda účasť občanov na politickom rozhodovaní v štáte. Takto definovaný volebný systém sa stotožňuje s volebnou formulou t.j. „spôsobom akým sa prevádzajú alebo prepočítavajú hlasy voličov pri rozdeľovaní mandátov medzi volené strany a ich kandidátov.”8 Podľa tohto kritéria vzniká základné rozdelenie volebných systémov na väčšinový a pomerný volebný systém.

Volebná formula spolu s veľkosťou volebného obvodu sú najvýznamnejšie faktory volebného systému. Na základe volebnej formule sa definuje základné delenie volebných systémov na väčšinové a pomerné. Väčšinový volebný systém je založený na
jednomandátových volebných obvodoch, v ktorých víťazí kandidát s najväčším počtom hlasov a pomerný volebný systém je naopak založený na viacmandátových volebných obvodoch, pričom pomer obdržaných mandátov v parlamente zodpovedá pomeru získaných hlasov pre danú politickú stranu. Obsadenie zastupiteľského zboru pomocou väčšinového volebného systému vyžaduje obdržanie rôzneho počtu hlasov pre jednotlivého kandidáta v závislosti od volebnej formule na rozdiel od pomernéhovolebného systému, kde ide o výpočet mandátov pre stranícku kandidátku pomocou určitej volebnej metódy.9 Najpoužívanejšími metódami sú Haareho metóda, Hagenbach-Bischoffova metóda, ktoré vedú ku vzniku zostatkových hlasov rozdeľovaných v ďalšom skrutíniu pomocou metódy najväčšieho zostatku alebo priemeru. Veľmi používanou je D’Hontova metóda, pomocou ktorej sa prerozdelia všetky hlasy už v prvom skrutíniu. Jej modifikácie predstavujú metóda Imperialli, Saint-Lagüerova metóda a vyrovnávacia metóda.

Pri systéme jediného prenosného hlasu sa mandáty obsadzujú prerozdelovaním preferencií jednotlivých kandidátov pokiaľ nezíska potrebný počet kandidátov potrebný počet hlasov. Počet poslancov volených v jednom obvode je tiež významným znakom volebného systému hlavne z hľadiska veľkosti volebného obvodu. Pre vytváranie volebných obvodov sa používa pojem volebná geometria. Pre určovanie veľkosti volebných obvodov je potrebné dodržat zásadu aby v každom volebnom obvode volil kandidujúce subjekty približne rovnaký počet voličov, pretože inak to pôsobí proti rovnosti voličov, obzvlášt vo väčšinovom volebnom systéme. Veľmi dôležitá je otázka veľkosti volebných obvodov v pomernom volebnom systéme, kedy platí, že čím viac mandátov sa rozdeľuje v rámci volebného obvodu, tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb. Z tohto pohľadu je veľkosť volebného obvodu často dôležitejšia ako samotná volebná formula, pretože vlastnosti volebnej formule sa pri určitej kombinácii s veľkosťou volebného obvodu nemusia prakticky prejaviť.

Volebná klauzula (kvórum) predstavuje minimálnu percentuálnu hranicu, ktorú musí politická strana získať, aby bola zastúpená v parlamente. Volebné kvórum môže mať podobu explicitného kvóra, pevne stanoveného vo volebných zákonoch alebo formu
implicitného kvóra, ktorým je „súhrn faktorov, ktorých prienikom je dosiahnutie minimálne jedného mandátu. Vo väčšinových systémoch je toto implicitné kvórum jednoznačne dané – aspoň v jednom volebnom obvode treba získať väčšinu hlasov.”10
Veľmi dôležitým znakom volebného systému je možnosť kontroly priebehu volieb nezávislými súdmi a volebnými komisiami.
Financovanie účasti na voľbách a pravidlá volebnej kampane by mali byť pre každého účastníka rovnaké.

1.3 Väčšinový volebný systém

Väčšinový volebný systém je najstarším volebným systémom. Je „založený na základnej myšlienke vlády väčšiny,”11 teda na myšlienke, že vôla väčšiny hlasov voličov je prvoradá. Predstavuje najjednoduchší spôsob delegovania vôle občanov na
zastupiteľský orgán. Základnou črtou tohto volebného systému je, že štát sa rozdelí na také množstvo malých jednomandátovýchvolebných obvodov, koľko je potrebné na obsadenie miest v zastupiteľskom orgáne. V každom z týchto volebných obvodov zvedú volebný súboj stranícki alebo nezávislí kandidáti a víťazom sa stáva ten, ktorý dosiahne väčšinu hlasov. Stáva sa
reprezentantom daného obvodu v zastupiteľskom orgáne a ostatné hlasy určené pre zostávajúcich kandidátov prepadajú. Väčšinový volebný systém delíme na systém s relatívnou väčšinou hlasov potrebných na získanie poslaneckého mandátu, pričom kreslo poslanca získava ten kandidát, ktorý dostane jednoduchú väčšinu voličských hlasov, a na systém s potrebnou absolútnou väčšinou hlasov, pričom poslanecký mandát získava kandidát, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov, t.j. najmenej 50%
plus jeden hlas. Ak žiadny z kandidátov nezíska požadovaný počet hlasov, koná sa druhé kolo s dvoma kandidátmi, ktorí získali v prvom kole najviac hlasov, prípadne s kandidátmi, ktorí v prvom kole získali stanovené percento hlasov. Na získanie mandátu
v druhom kole postačuje jednoduchá väčšina voličských hlasov.

Väčšinový volebný systém vedie k bipolarizácii politickej scény. Volebná súťaž sa odohráva viac-menej za účasti dvoch silných politických strán. Výhodou tohto systému je, že spravidla politická klíma je v krajinách s týmto volebným systémom značne
stabilná. Hlavnou nevýhodou väčšinového volebného systému je jeho disproporcionalita. Ďalšou nevýhodou je racionálne hlasovanie, kedy voliči kalkulujú s možnými dôsledkami väčšinového systému. Hlasujú preto za jednu z dvoch silných
politických strán, aby ich hlas neprepadol. Z hľadiska optimálnosti použitia väčšinového systému sa tento systém ukázal ako vhodný pre stabilizované krajiny s dlhšou demokratickou tradíciou. Naopak, politológovia ho považujú za nevhodný pre
transformujúce sa štáty.

1.4 Pomerný volebný systém

Pomerný volebný systém je založený na princípe väčších viacmandátových volebných obvodov, v ktorých kandidujú politické strany formou kandidátnej listiny, pričom rozdelenie mandátov v zastupiteľskom zbore zodpovedá pomeru obdržaných hlasov pre jednotlivé politické strany. Základnou ideou pomerného volebného systému je „preniesť názorovú pluralitu spoločnosti do celej politickej sféry.”12 Na rozdiel od väčšinového volebného systému sú pri použití tohto volebného systému v parlamente zastúpené tak veľké, ako aj malé politické strany. Pomerný volebný systém presnejšie vyjadruje názory spoločnosti a zabezpečuje aj presadenie menšinových názorov.

V súčasnosti sa používa takmer vo všetkých krajinách kontinentálnej Európy. Významnou charakteristikou pomerného volebného systému je, že volič volí politickú stranu prostredníctvom kandidátnej listiny, ktorú politická strana môže podať v každom
volebnom obvode v danom štáte, pričom tak nemusí urobiť vo všetkých obvodoch. Na základe zoznamu kandidátov má volič širší výber možností pre voľbu ako pri väčšinovom volebnom systéme. Jeho právo výberu je ale obmedzené tým, že všetkých
kandidátov nominuje politická strana. Na mieru proporcionality volieb, a teda aj akejsi spravodlivosti volebného výsledku má veľký vplyv veľkosť volebného obvodu. V zásade platí, že čím väčší je volebný obvod tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb.
Vzhľadom na to, že pomerný volebný systém zabezpečuje do istej miery proporcionálny odraz rozloženia síl v parlamente, znamenalo by to, že v parlamente je zastúpené veľké množstvo malých politických strán. Tento výsledok by bol dôsledkom čistého pomerného volebného systému, ale práve vzhľadom na uvedenú roztrieštenosť politických síl v parlamente a aj vzhľadom na ochranu pred extrémistickými stranami je v niektorých krajinách zavedený volebný prah (volebná klauzula, kvórum).

Kvórum predstavuje minimálny počet hlasov, ktoré politická strana musí získať, aby bola zastúpená v parlamente. Na prerozdelenie mandátov v zastupiteľskom orgáne existuje množstvo volebných metód. K výhodám a nevýhodám tohto volebného systému sa dá povedať, že výhody a nevýhody sa prelínajú s výhodami a nevýhodami väčšinového volebného systému, teda to čo je výhodou väčšinového volebného systému, je nevýhodou pomerného a naopak. „Hlavnou prednosťou pomerného volebného systému je, že poskytuje najvernejší obraz pomeru politických síl v danej krajine”13. Pozitívom pomerného systému je aj orientácia na politické strany v tom zmysle že volič volí politickú stranu kvôli jej vyprofilovanému programu a ideovej zameranosti.

Jednou z hlavných nevýhod pomerného volebného systému je to, že spôsobuje roztrieštenosť politickej scény. Negatívom je aj značná zložitosť volebného systému. Dvoma základnými typmi pomerného volebného systému sú systém kandidátnej listiny a
systém jediného prenosného hlasu, pričom systém kandidátnej listiny vytvára viacmandátové volebné obvody, v ktorých si volič vyberá spomedzi viacerých strán a systém jediného prenosného hlasu je založený na hlasovaní vo viacmandátových volebných obvodoch, volič má preferenčné hlasy, ktorými označí kandidátov vo zvolenom poradí. Kandidáti sú zvolení ak dosiahnu kvótu, ktorá predstavuje minimálny počet hlasov. Kvóta sa vypočíta na základe Droopovej formule. Za istú modifikáciu pomerného volebného systému sa považuje aj systém dodatočných miest používaný napríklad v Nemecku, ktorý je založený na pomernom systéme, ale jedna polovica mandátov sa volí relatívne väčšinovým volebným systémom. Volič má dva hlasy. Jedným volí osobnosť a druhým, rozhodujúcim, politickú stranu pričom dochádza k dodatočnému pridelovaniu mandátov. Preto sa v Nemecku „po formálnej stránke praktizuje ...kombinovaný volebný systém, avšak koniec koncov sa jedná o systém pomerného zastúpenia.”14
2 Volebný systém do NR SR

2.1 Pomerný volebný systém pre volby do NR SR

Volebný systém Slovenskej republiky možno v užšom zmysle slova na základe volebnej formule definovať ako pomerný volebný systém s jediným viacmandátovým volebným obvodom, pri použití Hagenbach–Bischoffovej metódy a metódy najväčšieho
zostatku a s viazanými kandidátnymi listinami s možnosťou štyroch preferenčných hlasovaní, ktoré podávajú politické strany, hnutia a ich koalície. Volebný systém pre voľby do NR SR je upravený právnymi normami, predovšetkým Ústavou a Zákonom o
voľbách. Tieto právne normy presne vymedzujú všetky pojmy a pravidlá, súvisiace s volebným systémom, zaoberajú sa teda základnými prvkami, ktorými sú volebné právo, registrácia voličov, stanovovanie volebných obvodov, volebné orgány, kandidátne listiny, volebná kampaň, priebeh volieb a hlasovanie, sčítanie hlasov, spôsob zisťovania výsledkov a pridelovanie mandátov, nastupovanie náhradníkov a súdna ochrana. Pravidlá volebného systému nachádzajú svoje korene tiež v medzinárodných zmluvách, za základ možno brať Listinu základných práv a slobôd, ďalej je významným prameňom Európska konvencia o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

Najvšeobecnejšie princípy slovenského volebného systému sú obsiahnuté v Ústave SR, v ústavných zákonoch a medzinárodných zmluvách ratifikovaných Slovenskou republikou. Konkrétny súbor volebných pravidiel bol definovaný vo volebnom zákone
č.80/1990 Zb. respektíve v zákone č.187/1998 Z. z. Zákon SNR č.80/1990 Zb. bol aj s poslednou novelou v roku 1999 novelizovaný celkom osemkrát. V období do roku 1998 riešili novely zväčša technické a organizačné otázky, zásadným spôsobom neupravovali charakter volebného systému pre voľby do NR SR, s výnimkou novely volebného zákona č. 104/1992 Zb.
Ani zo štátoprávneho a ústavnoprávneho hľadiska kvalitatívne nová situácia po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. Januára 1993 so sebou nepriniesla potrebu zásadnej zmeny volebného zákona respektíve volebného systému. V roku 1992 došlo k trom novelizáciám volebného zákona č.8/1992 Zb., č.104/1992 Zb. a č. 518/1992 Zb. a týkali sa hlavne nasledovnýchustanovení volebného zákona. Zaviedla sa nová prekážka vo výkone volebného práva vo forme obmedzenia osobnej slobody z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody, zostavovanie a vedenie zoznamov voličov bolo v kompetencii samosprávy – obce a jej starostu, povinnosť pripojiť ku kandidátnej listine politickej strany, vyhlásenie o individuálnom počte členov strany respektíve petície doplňujúcej daný počet sa novelou nevzťahovala na politické strany, ktoré získali v posledných voľbách aspoň 10tisíc hlasov, alebo boli najmenej 60 dní pred dňom vyhlásenia volieb zastúpené v Slovenskej národnej rade. Ďalej volebná kampaň bola určená na 21 dní, začínala sa v období 23 dní pred voľbami a končila 2 dni pred voľbami. Kampaň v súkromnom rozhlase a televízii bola zakázaná.

Výrazný vplyv mala zmena podmienky vstupu do prvého skrutínia vo forme zvýšenia kvóra pre politické strany na 5 percent a zavedenie uzavieracej klauzuly pre koalície dvoch alebo troch politických strán na 7 percent a pre koalície štyroch a viac politických strán na 10 percent a zároveň zmena prerozdelovania mandátov v prvom skrutíniu z Haareho na Hagenbach-Bishoffovu metódu. V dôsledku týchto zmien prepadla značná časť hlasov voličov. Zákonom č. 8/1992 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR a konaním pred ním prešla kompetencia rozhodovať o sťažnostiach na neústavnosť, nezákonnosť a proti výsledku volieb z Najvyššieho súdu SR na Ústavný súd. Novela menila aj úhradu volebných nákladov, ktorá sa zvýšila z 10 Kčs na 15 Kčs.

V roku 1994 došlo k novele volebného zákona č. 157/1994 Z. z., ktorá tiež zásadným spôsobom neovplyvňovala volebný systém, riešila len problematiku maximálneho počtu kandidátov na kandidátnej listine (50, teda z toho vyplýva, že politická strana získala možnost kandidovať celkovo 200 kandidátov). Najzávažnejšia úprava nastala v otázke doručovania hlasovacieho lístka priamo k voličovi, kedy z dôvodov možného ovplyvňovania a manipulácie s hlasovacími lístkami sa hlasovacie lístky odovzdávali až po príchode do volebnej miestnosti. Novelou bola zmenená aj výška úhrady volebných nákladov politických strán, keď každá politická strana, ktorá získala viac ako 3 percentá z celkového počtu platných hlasov, dostala namiesto 15 Kčs za každý hlas 60 Sk.
Novela volebného zákona č. 81/1995 Z. z. upravovala podmienky nástupu náhradníkov, podľa ktorej v prípade, že nebol kandidát s prednostnými hlasmi na uprázdnený mandát, určila náhradníka politická strana podľa odbornosti a nie podľa poradia na kandidátnej listine. Ďalšou novelizáciou bol Zákon č. 187/1998 Z. z., podľa ktorého sa uskutočnili 25. a 26. septembra 1998 voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Novela volebného zákona nezmenila charakter volebného systému, ponechala pre slovenské parlamentné voľby pomerný volebný systém. Významným spôsobom však novelizovala ustanovenia týkajúce sa zoznamov voličov, volebného obvodu, volebných komisií, podávania kandidátnych listín, volebnej kampane, nastupovania náhradníkov na uprázdnený mandát, ako aj ustanovenia týkajúce sa volebných sťažností. Zmenila tiež výšku kvóra pre koalície.

Základné zásady pôvodného volebného zákona sa ale nezmenili. Výrazné zmeny sa však týkali definovania zoznamov voličov a utvorenie jedného celoštátneho volebného obvodu namiesto štyroch volebných krajov. Táto zmena mala veľký vplyv na
hlasovanie i na prerozdelovanie mandátov. Územie celoštátneho volebného obvodu bolo rozdelené na volebné okrsky, v ktorých prebiehalo hlasovanie a sčítavanie hlasov. Zostala aj možnosť vytvorenia osobitných volebných okrskov. Vytvorením jedného
velkého 150-mandátového volebného obvodu bolo možné postaviť do čela celoslovenskej kandidátky všetkých lídrov politickej strany a ponúknuť všetkým voličom osobnosti. V kombinácii jedného volebného obvodu so systémom pomerného zastúpenia sa dosiahol omnoho vyšší proporcionálny efekt ako pri štyroch viacmandátových volebných obvodoch.

Novela volebného zákona sa dotkla aj spôsobu konštituovania a otázky právomocí jednotlivých volebných komisií. Pre voľby do
Národnej rady Slovenskej republiky sa zriadila Ústredná volebná komisia, okresné a okrskové volebné komisie. Keďže boli zrušené volebné kraje, zrušili sa aj krajské volebné komisie. Členmi volebných komisií sa stali zástupcovia politických strán, hnutí a koalícií, ktoré podali kandidátnu listinu. Okrskové volebné komisie museli mať najmenej 5 členov. Upravená bola aj otázka navrhovania a registrácie kandidátnych listín. Po zaregistrovaní kandidátnej listiny Ústrednou volebnou komisiou sa vyžrebovalo císlo pre kandidátne listiny, pod ktorým išla politická strana do volebnej kampane a volieb. Hlasovacie lístky zabezpečovalo Ministerstvo vnútra SR, pričom samostatný hlasovací lístok sa vytlačil aj pre každú politickú stranu kandidujúcu v
koalícii. Volič obdržal hlasovacie lístky v deň konania volieb priamo v hlasovacej miestnosti. Novela stanovila začiatok volebnej kampane na 30 dní pred a koniec na 48 hodín pred dňom volieb.
Zmenila sa aj lehota, do ktorej sa môžu uverejňovať výsledky prieskumov verejnej mienky zo 7 na 14 dní pred voľbami. Deň volieb vyhlasuje predseda NR SR najneskôr 90 dní pred ich konaním a ich vyhlásenie sa zverejní v zbierke zákonov. Nato, aby sa politická strana mohla zúčastniť prerozdeľovania mandátov je potrebné obdržať aspoň 5 percent z celkového počtu platných hlasov. V prípade, že by túto požiadavku nesplnila ani jedna politická strana, hnutie, koalícia je možnosť zníženia kvóra na 4 percentá.

Charakteristické pre novelu volebného zákona z roku 1998 je existencia separátneho vnútrokoaličného 5 percentného kvóra čo znamená, že každá politická strana kandidujúca v koalícii musí pre postup do prvého skrutínia získať 5 percent hlasov voličov a na celú koalíciu sa nevzťahuje zvýšený volebný prah, tak ako tomu bolo v pôvodnom znení zákona. Týmto ustanovením volebný zákon fakticky negoval možnosť a zmysel utvárania predvolebných koalícii. Obmedzením tvorby koalícii bolo aj vylúčenie podávania spoločnej kandidátnej listiny pre strany, ktoré mali tvoriť koalíciu. Táto forma obmedzenia sa prejavila najmä v dvoch koaličných zoskupeniach, ktoré to vyriešili každé iným spôsobom. Slovenská demokratická koalícia sa zaregistrovala ako
volebná strana a v Strane maďarskej koalície sa zlúčili jednotlivé maďarské politické strany.

Po zistení, ktoré politické subjekty prekročili uzatváraciu klauzulu sa ostatné hlasy vyradili. V prípade, že išlo o jednu politickú stranu z koalície, hľadelo sa na ostatné ako by podali samostatnú kandidátnu listinu. Ďalej sa postupovalo podľa Hagenbach–Bischoffovej metódy. Najskôr sa vypočítalo republikové volebné číslo ako súčet platných hlasov odovzdaných pre postupujúce politické strany vydelený počtom mandátov plus jeden. Následne sa vypočítal počet obdržaných mandátov pre politickú
stranu, keď sa súčet platných hlasov pre stranu vydelil republikovým volebným číslom. Takto sa rozdelila väčšina mandátov. V prípade, že sa týmto spôsobom pridelil o jeden mandát viac, odobral sa politickej strane, ktorá vykázala najmenší zostatok delenia. Ak neboli rozdelené všetky mandáty zostávajúce sa rozdelili medzi politické strany, ktoré mali najväčší zostatok delenia. Mandáty sa rozdelovali podľa poradia na kandidátnej listine politickej strany. Kandidáti, ktorí neobdržali mandát sa stali náhradníkmi.
Zmenilo sa nastupovanie náhradníkov, keď na rozdiel od predchádzajúcej úpravy, podľa ktorej nastupovali náhradníci najprv podľa počtu prednostných hlasov a potom podľa poradia na kandidátnej listine politickej strany, bolo uvedené, že nastupuje náhradník z tej istej strany a určí ho politická strana (§48 ods1). Namiesto poslanca, ktorý sa stal členom vlády nastúpil náhradník s tým, že jeho mandát trval len po dobu výkonu funkcie pôvodného poslanca vo vláde. Jedná sa o spočívajúci mandát. V prípade, že by voľby boli vyhlásené za neplatné Ústavným súdom SR respektíve zrušením ich výsledkov, predseda NR SR vyhlási nové parlamentné voľby do 30 dní od nálezu Ústavného súdu. Vzhľadom na obmedzujúce ustanovenia novelizácie volebného zákona, skupina poslancov podala podnet na Ústavný súd SR. V podaní žiadali predkladatelia vyhlásiť niektoré ustanovenia zákona za protiústavné (sporné sa javilo najmä ustanovenie, podľa ktorého je zakázaná volebná kampaň v súkromných médiách, ustanovenie podľa ktorého člen politickej strany nemôže byť na kandidátnej listine inej strany a ani v
rámci koalície medzi kandidátmi inej koaličnej strany, ustanovenia o doplnení okrskovej volebnej komisie rozhodnutím prednostu okresného úradu namiesto starostu obce v prípade, že nemá dostatočný počet členov a ustanovenie o nepriamej novelizácii
Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorej rozhoduje Najvyšší súd SR proti rozhodnutiu Ústrednej volebnej komisie o registrácii respektíve neregistrácii kandidátnej listiny15 ).

Ústavný súd rozhodol až po vykonaní parlamentných volieb 18. marca 1999 nálezom č. 66 Z. z. Slovenskej republiky, že niektoré ustanovenia volebného zákona nie sú v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (ustanovenie, ktoré povoluje viesť volebnú kampaň iba v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii a zakazuje ju viesť v súkromných médiách, ustanovenie, ktoré zakazuje v čase volebnej kampane vysielať volebné prejavy a programy a uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany, okrem vysielacieho času vyhradeného týmto stranám, ustanovenie, ktoré umožňuje určiť náhradníka na uprázdnený mandát politickej strane). Tieto ustanovenia stratili dňom publikácie v zbierke zákonov účinnosť a po 6. mesiacoch aj platnosť.

Posledná novelizácia volebného zákona č. 223/1999 Z. z. upravuje niektoré ustanovenia, najmä otázku volebných komisií, ktoré sa utvoria z rovnakého počtu zástupcov politických strán alebo politických hnutí alebo volebných koalícií politických strán, ktoré podávajú kandidátnu listinu. Politické strany sa môžu dohodnúť na podaní spoločnej kandidátnej listiny a vytvoriť tak koalíciu.Splnenie podmienok sa v prípade koalície zisťuje tak, akoby kandidátnu listinu podala jedna strana. Počas volebnej kampane je zakázané vysielať volebnú kampaň v čase, ktorý je v rozhlasovom a televíznom vysielaní vyhradený reklame, alebo využívať rozhlasovú a televíznu reklamu na volebnú kampaň. Ústredná volebná komisia ďalej zistí, ktoré politické strany získali menej než 5%, ktoré koalície zložené z dvoch alebo troch politických strán získali menej než 7%, ktoré koalície zložené najmenej zo štyroch politických strán získali menej než 10% z celkového počtu platných hlasov. Pri ďalšom zisťovaní volebných výsledkov a pridelovaní mandátov sa už na tieto politické strany a koalície a hlasy pre ne odovzdané neprihliada. Ak Ústredná volebná komisia zistí, že žiadna politická strana a žiadna koalícia nespĺňa požiadavky zníži percentuálnu hranicu o jedno percento tak, aby sa pri ďalšom zisťovaní volebných výsledkov a pridelovaných mandátov mohlo prihliadať aspoň na dve politické strany alebo dve koalície, alebo na jednu politickú stranu a jednu koalíciu.

Ak sa uprázdni mandát počas volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej
strany, ktorého určí politická strana z kandidovaných poslancov uvedených na jej kandidátnej listine, s prihliadnutím na odbornosť poslanca, ktorého mandát sa uprázdnil. To neplatí, ak na uprázdnený mandát má nastúpiť náhradník, ktorý vo
voľbách získal potrebný počet prednostných hlasov.

2.2 Podmienky vzniku a vývoja volebného systému

November 1989 priniesol kvalitatívnu zmenu politického systému. Totalitný komunistický politický systém bol postupne nahradený demokratickým, pluralitným systémom založeným na volnej konkurencii politických strán. Základná otázka, ktorá
stála pred zákonodarcom pri tvorbe nového volebného zákona bola otázka zavedenia nového volebného systému. Aby toto bolo možné, bolo potrebné kooptovať nových poslancov do Federálneho zhromaždenia i národných rád prostredníctvom ústavného
zákona č.14/1990 Zb., čím došlo k rekonštrukcii štátnych orgánov a ku vzniku novej politickej väčšiny. Následne boli prijaté zákony umožňujúce slobodné, demokratické a pluralitné voľby. Predlohou na usporiadanie volieb bol revolučný volebný zákon, prijatý v rámci balíka demokratizačných právnych noriem roku 1990. Zákon ustanovil pre Československo a v jeho rámci pre Slovensko pomerný volebný systém, teda systém, ktorého korene v československej politickej tradícii siahali do obdobia Československej republiky 1918–1938.
Zavedenie pomerného volebného systému v roku 1990 bolo prirodzené, „pretože po 41 rokoch režimu bez slobodných volieb chýbala akákoľvek tradícia volebných pravidiel.”16 Treba vyzdvihnúť, že napriek hektickej dobe, tesne po páde totalitného
režimu, pri výbere volebného systému prejavili zákonodarcovia značnú opatrnosť. Zvolili pomerný systém, presne ten, ktorý sa v medzinárodnej odbornej verejnosti pre transformujúce sa krajiny aj najviac odporúčal. Možno taktiež konštatovať, že pre
transformujúce sa a národnostne rozdelené krajiny je použitie pomerného volebného systému vhodnejšie, pretože zabezpečuje reprezentáciu rôznych skupín spoločnosti, ktoré tak nie sú zbavené možnosti spolupodielať sa na správe vecí verejných.

2.3 Súčasný právny stav a tendencie vývoja

Volebný zákon sa teda, ako sa už vyššie spomína, novelizoval celkovo osem krát. Napriek tomu novely volebného zákona nesmerovali ku kvalitatívnym zmenám volebného systému. Stále viac hlasov (najmä po voľbách v roku 1994) sa však
prikláňalo k zmene pomerného volebného systému na väčšinový, alebo sa hovorilo o možnosti zaviesť formu kombinovaného volebného systému. Významným momentom v tomto dianí bolo prijatie zákona č. 221/1996 Z. z. o novom územnom a správnom členení Slovenskej republiky, podľa ktorého sa územie štátu rozdelilo na 8 krajov a 79 okresov. Takéto územnosprávne členenie už vyvolávalo potrebu významnejšieho zásahu do volebného zákona tak, aby sa upravila otázka volebných obvodov v Slovenskej republike, resp. upravila možnosť prechodu na inú formu volebného systému. V zásade bola týmto otvorená možnosť kombinovaného volebného systému, resp. ponechanie pomerného volebného systému a upravenia veľkosti volebných obvodov (krajov) v dvoch formách. Buď vytvorenie 8 volebných krajov, ktoré by rešpektovali novo vzniknutú územnosprávnu situáciu alebo vytvorenie jedného volebného obvodu, ktorým by bolo územie celého štátu. Obe možnosti majú svoje negatíva aj pozitíva.
V jednom celoštátnom volebnom obvode by sa posilňovali proporcionálne účinky pomerného volebného systému a naopak v ôsmich by sa posilňoval väčšinový efekt a táto možnosť tak bola výhodnejšia pre väčšie politické strany. Nakoniec prijatá novela volebného zákona č. 187/1998 Z. z. ponechala v platnosti volebný systém založený na zásade pomerného zastúpenia a stanovila jeden celoštátny volebný obvod. Problematika zmeny volebného systému totiž spočíva vo vplyve tohto systému na systémpolitických strán. Hovoria o tom tri takzvané Duvergerove zákony, a to po prvé pomerný systém uľahčuje zavedenie a udržanie
systému viacerých, pevných (t.j. disciplinovaných), nezávislých a zvyčajne stabilných strán, po druhé dvojkolový väčšinový systém sa približuje k systému viac ako dvoch pružných (t.j. nedisciplinovaných), závislých a relatívne stabilných strán a nakoniec jednokolový väčšinový systém pomáha bipartizmu, striedaniu alebo alternatíve dvoch veľkých nezávislých strán.17

Systém viacerých politických strán (multipartizmus) sa vyznačuje tým, že viac ako dve politické strany majú celkom reálnu šancu získať politickú moc, resp. podielať sa na politickej moci. Ani jedna z politických strán trvale nedisponuje parlamentnou väčšinou, ktorá by jej umožnila vytvoriť stabilnú vládu.18 „Výsledky volieb v multistraníckych systémoch málokedy umožňujú zostaviť jednostranícku vládu, teda predpokladá sa vytváranie vládnych koalícií. Každá povolebná koalícia určitým spôsobom koriguje volebný zámer voličov, pretože tí volia stranu ako takú. Koalícia je slabé riešenie v politickom procese, priamo si vyžaduje ústupky z predvolebných zámerových pozícií v prospech dohody s inou stranou.”19

Teda otázka volebného systému sa v tomto svetle javí ako principiálna otázka. Na slovenskej, vysoko diferencovanej a roztrieštenej politickej scéne existujú viaceré názorové prúdy, ktoré, ako sa zdá, sú závislé od politickej príslušnosti toho ktorého politika, od toho, či jeho materská strana je silná a stabilná, či je to skôr strana menšia s často sa meniacimi preferenciami v predvolebných prieskumoch verejnej mienky. Otázka budúceho vývoja ostáva preto stále otvorená, pre najbližšie parlamentné voľby sa len ťažko dá počítať s výraznejšou zmenou pravidiel, nieto volebného systému. Len budúcnosť ukáže, ako sa a či vôbec stabilizuje politická scéna na Slovensku a aký to bude mať vplyv na prípadné zmeny volebného systému.

Záver

Tak ako je nedokonalá a rôznorodá ľudská spoločnosť s jej osobitosťami a špecifikami tak je i hľadanie ideálneho modelu fungovania tejto spoločnosti nedokonalé, ale hlavne tento proces nie je a zdá sa, ani v blízkej budúcnosti nebude ukončený
celospoločenským konsenzom. Či to bude hladanie najideálnejšieho a najspravodlivejšieho politického systému, či volebnéhomodelu, pohľady a rôzne teoretické i praktické riešenia sú aj budú také pestré, aké je pestré spoločenstvo ľudí. Dôležité však je, že i Slovenská republika prijala myšlienky demokracie tak, ako sa k nim hlásia moderné spoločnosti Európy i Sveta. Slovenský politický systém a z neho vychádzajúci volebný systém v zásade vychádzajú z teórií o volebných systémoch v moderných demokraciách s mnohoročnými tradíciami ich budovania. Pri štúdiu literatúry, potrebnej k napísaniu tejto práce som dospel k záveru, že volebný systém pre voľby do slovenského parlamentu je plne v súlade s teóriou o volebných systémoch. Má síce svoje špecifiká, tak ako ich má aj slovenská spoločnosť, no vcelku je to systém štandardný, a jeho jednotlivé znaky sú zreteľné i pri volebných systémoch iných krajín. Napokon dokazuje to i skutočnosť, že sa týmto systémom, viac ci menej modifikovaným, riadili všetky doterajšie, slobodné voľby a ich legitimita nebola nikdy spochybnená tak domácimi, ako i zahraničnými relevantnými inštitúciami.

Ako sa vyššie spomína, slovenský parlamentný volebný systém je jednoznačne pomerným volebným systémom s jedným celoštátnym stopätdesiat mandátovým volebným obvodom. Jeho základom sú kandidátne listiny. Takzvané kvórum pre vstup
politickej strany do parlamentu je plne v súlade s teóriami o pomernom volebnom systéme. Možnosť preferenčného hlasovania v rámci kandidátnych listín politických strán je tiež štandardnou metódou personalizácie pomerného systému. Hagenbach–Bischoffova metóda, aplikovaná na prerozdelenie mandátov na základe výsledkov hlasovania voličov je azda jednou z najpoužívanejších v európskej politickej kultúre. Čo sa týka vízií do budúcnosti, treba odpovedať ešte na mnohé otázky, treba
vyriešiť ešte mnohé problémy, úzko súvisiace s prípadnými zmenami volebného systému, či už politici, politológovia a iné osobnosti slovenského verejného života navrhujú väčšinový alebo kombinovaný model. Za zváženie stojí i otázka, či vôbec
opustiť pomerný volebný systém, tradičný pre Slovensko už počas krátkej československej demokratickej minulosti. Skôr sa v budúcnosti bude otvárať otázka počtu volebných obvodov, čo je zrejmé z nedávno naštartovanej reformy verejnej správy a územnej samosprávy.
Poznámky:

1 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 66.
2 TÓTH, R. Základy politológie (clovek v politike), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1994, s.43.
3 pozri SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 88.
4 Ústava Slovenskej republiky, cl. 30 ods. (3) a (4).
5 Ústava Slovenskej republiky, cl. 74 ods. (1) a (2). 6 TÓTH, R. Základy politológie (clovek v politike). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1994, s. 43.
7 KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria publishing, 1994, s. 116.
8 KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria publishing, 1994, s. 116.
9 pozri KREJCÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria publishing, 1994, s. 314-339.
10 PETÖCZ, K. Základy demokratických volebných systémov. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1997, s. 38.
11 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 68.
12 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 74.
13 KULAŠIK, P. a TÓTH, R. Úvod do politológie. Liptovský Mikuláš: TATRA revue, 1998, s. 111.
14 KLÍMA, M. Volby a politické strany v moderních demokraciích. Praha: RADIX, 1998, s. 238.
15 GALANDA, M. Ústavnoprávne aspekty zákona o volbách do NR SR. In: BÚTORA, M. , MESEŽNIKOV, G. a BÚTOROVÁ, Z.
(eds.) Kto? Preco? Ako? Slovenské volby `98. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1999, s. 91-93.
16 LEBOVIC, P. Zápas o udržanie demokracie: politické súvislosti novelizácie volebného zákona. In: BÚTORA, M. , MESEŽNIKOV, G. a BÚTOROVÁ, Z. (eds.) Kto? Preco? Ako? Slovenské volby `98. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 1999, s. 29.
17 pozri NOVÁK, M. Systémy politických stran. Praha: Sociologické nakladatelství, 1997, s. 60.
18 pozri LIDÁK, J. , KOGANOVÁ, V. , LEŠKA, D. Politické strany a hnutia na Slovensku po roku 1989. Bratislava: Ekonóm, 1999, s. 10-26.
19 TÓTH, R. Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spolocnosti, vedy a techniky SR, 1998, s. 64.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Volebný systém do Národnej Rady SR