V roku 1948 bol Grau vystriedaný ďalším liberálom, Carlosom Prío Socarrásom, Grauovým ministrom práce, ktorého komunisti nenávideli. Prío bol menej principiálny ako Grau a a za jeho vlády stúpla korupcia. Čiastočne to spôsobil prílev hráčskych peňazí do Havany, ktorá sa stala centrom mafiánskych operácií. Prío však vykonal aj reformy ako založenie Národnej banky a stabilizáciu kubánskej meny. Americké peniaze zvýšili životný štandard, ale priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšila.
Od Batistu ku Castrovi
Voľby v roku 1952 boli v zmení boja medzi Robertom Agramonte z ortodoxnej strany, Dr. Aureliom Heviom a Batistom, ktorý sa usiloval o návrat do úradu. Keď už bolo zjavné, že Batista nemá šancu vyhrať, zorganizoval prevrat a 10. marca 1952 sa chopíil moci s pomocou nacionalistických zložiek armády a komunistov ako dočasný prezdient na dva roky. V rkou 1954 pod tlakom USA súhlasil s voľbami. Liberáli postavili ako kandidáta exprezidenta Graua, stroskotali však na obštrukciách zavedených vopred Batistom. Batista si tak zaistil zvolenie v riadnych voľbách. Jeho režim bol poznačený korupciou a útlakom. Batistova polícia bola známa zastrašovacou taktikou a násilím.
Toto sa zmenilo v roku 1956, kedy skupina povstalcov, väčšinou mladých idealistických nacionalistov vrátane Fidela Castra pristala v lodi z Mexika a založila hnutie odporu v horách Sierra Maestra. (Castro odišiel do Mexika po prepustení z väzenia kde bol za účasť na na útoku rebelov na kasárne v Santiago de Cuba.) Batistove jednotky zabili mnohých rebelov, ostatní však v horách pokračovali v odpore. Ako odpoveď Batista spustil represálie voči opozícii, čo bola chyba, ktorá prispela k podpore povstania.
Hnutie 26. júla
V priebehu rokov 1952 až 1956 sa do čela opozície dostalo Hnutie vedené Fidelom Castrom. Už v septembri 1952 založil na Havanskej univerzite prísne konšpiratívnu organizáciu, ktorá si kládla za cieľ 26. júla 1953, v deň 100. výročia narodenia José Martího ozbrojeným povstaním zaútočiť na diktatúru. Taktiež táto organizácia bola ovplyvnená revolučne demokratickými ideami Martího a myšlienkami národno oslobodzovacej revolúcie minulého storočia.
Hnutie 26. júla preberá ideové dedičstvo José Martího a tvorivo ho aplikuje na nové sociálno ekonomické a politické pomery panujúce na Kube v r. 1952. Hnutie 26. júla pripravovalo na 26. júla 1953 útok na sklad zbraní v Santiagu de Cuba. Cieľom povstania bolo získať zbrane, rozdať ich ľudu a výzvou k ľudu rozpútať revolúciu, ktorá by zmietla diktatúru..
K upevneniu konšpirácie bol vytvorený výbor, ktorý sledoval dodržiavanie konšpiračných pravidiel. Najsilnejšiu oporu našla v provincii Pinar del Rio, v Artemisi, odkiaľ pochádzala 1/3 bojovníkov pri Moncade. Hnutie 26. júla sa spočiatku vyvíjalo v prísnej ilegalite a ani Ľudová socialistická strana Kuby nemala presne prehľad ani o povahe a rozsahu, ani o cieľoch Hnutia vedeného Fidelom Castrom.
Zahájenie boja
26.júla 1953 v meste Santiago de Cuba zaútočila skupina Fidela Castra na kasáreň Moncada, a zahájila tým ozbrojené povstanie proti režimu generála Batistu. Prvé výstrely za svitania 26. júla 1953 ohlasovali začiatok jednej z najdramatickejších a najobdivuhodnejších revolúcií našej doby. Cieľom ozbrojeného povstania bolo dobyť sklad zbraní, obsadiť najdôležitejšie strategické body Santiaga, rozdať zbrane ľudu, a tým zahájiť revolúciu. Sily však boli príliš nerovné. Povstanie stroskotalo pre slabú výzbroj, izolovanosť, malý počet bojovníkov a nedostatočnú prípravu.
Z celkového počtu 160 povstalcov ich bolo po skončení povstania viac ako 100 vo väzení zákerne zavraždených a zbytok postavený pred batistov súd. Mladý vlastenec Abel Santamaria viedol skupinu 25 vlastencov na kasáreň Moncada z jednej strany a Raúl Castro, takmer ešte chlapec, zo strany druhej. Vodca povstania, Fidel Castro, viedol najväčšiu skupinu proti hlavnej bráne. Nešťastnou zhodou okolností v rozhodujúcom momente, kedy sa povstalci priblížili do bezprostrednej blízkosti kasáreň, sa objavila vojenská hliadka, ktorá vyhlásila poplach a zalarmovala vojakov. Moment prekvapenia, ktorý mal mať v útoku rozhodujúcu úlohu, bol stratený.
V to júlové ráno sa útok nepodaril a povstanie bolo porazené. Po útoku bola diktatúra nútená odhodiť masku liberalizmu a uchýlila sa k najsurovejším zločinom. Jej oporou sa stal teror, útlak a vraždenie. Tí, ktorí mali ešte pred 26. júlom 1953 ilúzie o povahe režimu, po tomto dátume vytriezveli. Povstanie znamenalo zlom v politickej situácii krajiny. Bola zahájená etapa ozbrojeného boja proti diktatúre.
V októbri 1953 bol v Santiagu de Cuba zahájený súd nad niektorými vodcami povstania. Povstalci boli odsúdení na dlhé roky vo väzení. Fidela Castra ako vodcu povstania odsúdili na 15 rokov. V máji 1955 bol však pod tlakom más prepustený a odišiel – najskôr do Miami a neskôr do Mexika, aby pokračoval v boji proti diktatúre. Jeho činnosť v USA bola rovnako ako v Mexiku pod neustálou kontrolou kubánskej tajnej polície. Len niekoľkokrát sa mu podarilo úplne jej zmiznúť z očí a uniknúť sledovaniu. Úrady však o jeho činnosti vedeli dosť. Svedčí o tom aj rozsiahly policajný spis v havanskom archíve.