Kuba

História

Kuba bola 388 rokov španielskou dŕžavou, ovládanou guvernérom v Havane. Ekonomika bola založená na plantážnictve a exporte cukru, kávy a tabaku do Európy a neskôr do Severnej Ameriky.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia, kedy ostatné časti Latinskej Ameriky revoltovali a vytvárali vlastné štáty, ostala Kuba lojálnou aj napriek istým tendenciám k osamostatneniu. Čiastočne preto, že prosperita kubánskych osadníkov závisela na obchode s Európou, čiastočne kvôli obavám z rebélie otrokov (ako sa to stalo na Haiti). Zrejme aj preto, že obava kubáncov z rastúcej moci Spojených Štátov bola silnejšia ako ich odpor ku koloniálnej vláde Španielov.

Blízkosť Spojených Štátov mala veľký dopad na históriu Kuby. Južanskí politici navrhovali anexiu ostrova ako prostriedok posilnenia pro-otrokárskej koalície a na Kube túto politiku niektoré kruhy podporovali. V roku 1848 bola potlačená rebélia na podporu anexie a niekoľko pokusov o inváziu z Floridy. Došlo dokonca k regulárnym návrhom Spojených Štátov kúpiť Kubu od Španielska, ktoré sa však nechcelo vzdať jednej z najlepších dŕžav v Amerike.

Po americkej občianskej vojne opadli obavy z anexie prootrokárskych síl, čo však posilnilo tendencie k nezávislosti, ktoré vyústili do povstania v roku 1868. Tento konflikt sa predĺžil do desaťročnej vojny medzi silami bojujúcimi za nezávislosť a Španielskom a jeho spojencami. V Spojených Štátoch boli sympatie na strane bojovníkov za nezávislosť, ktorým poskytovali aj neoficiálnu pomoc, vojenskú intervenciu však Američania odmietli. Konflikt ukončil v roku 1878 Zanjonský mier, v rámci ktorého prisľúbili Španieli väčšiu autonómiu.

Ostrov bol po dlhom období nepokojov vyčerpaný a odstredivé tendencie načas upadli. Pretrvával strach, že po odchode Španielov využijú Spojené Štáty mocenské vákuum na anexiu. Otroctvo bolo zrušené, hlavne pod tlakom Američanov, v roku 1886, aj keď africká menšina ostala sociálne aj ekonomicky utláčaná napriek formálnej občianskej rovnosti.

V 90-tych rokoch 19. storočia agitácia za nezávislosť opäť zosilnela v dôsledku obchodných obmedzení zavedených Španielmi a nekompetentnému spravovaniu krajiny. 15 júla 1895 rebélia opäť prepukla a strana za nezávislosť vedená Tomásom Estrada Palmaom a básnikom José Martím vyhlásila Kubu za nezávislú republiku. Martí bol čoskoro zabitý a stal sa kubánskym národným hrdinom. Španieli odpvedali represívnou kampaňou, zhromažďujúc obyvateľstvo do takzavných opevnených miest.

V roku 1897, z obavy pred intervenciou USA, zvolili Španieli miernejší prístup s prísľubom domácej správy a volenej legislatívy. Rebeli však túto ponuku odmietli a hnutie za nezávislosť pokračovalo. 15 februára 1898 bola americká bojová loď Maine zapálená v havanskom prístave, pričom zahynulo 266 mužov. Sily podporujúce intervenciu na Kubu v USA obvinili z incidentu Španielsko (napriek tomu že Španielsko nemalo k takému činu motív a neexistujú dôkazy o jeho účasti). Kongres USA podľahol vlne nacionalizmu a vydal rezolúciu vyzývajúcu k intervencii, ktorú prezident William McKinley rýchlo vyslyšal.

Výsledkom bola Španielsko-Americká vojna. Americké jednotky sa vydadili na Kube v júni 1898 a rýchlo prekonali španielsku obranu. V auguste bola podpísaná mierová zmluva, v rámci ktorej Španielsko súhlasilo s odchodom z Kuby. Niektoré kruhy v USA podporovali nezávislosť Kuby, iné naopak agitovali pre anexiu. Ako kompromis zaviedla McKinleyho administratíva na Kube 20 ročný protektorát. Kubánske hnutie za nezávislosť proti tomu proetstovalo, avšak podobne ako na Filipínach, kde sa udalosti vyvíjali podobne, k ozbrojeneému odporu nedošlo.

Nezávislosť

Theodore Roosevelt, ktorý bojoval v Španielsko-Americkej vojne a symaptizoval s hnutím za nezávislosť, vystriedal McKinleyho v prezidentskom úrade v roku 1901 a odstúpil od protektorátu. Republika Kuba dosiahla formálnu nezávislosť 20 mája 1902, prvým prezidentom sa stal vodca hnutia za nezávislosť Tomás Estrada Palma. USA si však ponechali právo zasahovať do vnútorných záležitostí a dozor nad financiami a zahraničnými vzťahmi. Kuba tiež súhlasila prenechať USA námornú základňu v zálive Guantánamo.

Nezávislá Kuba sa čoskoro dostala do problémov pre korupciu v úzkych kruhoch vládnucej elity a neschopnosť vlády riešiť sociálne problémy zdedené po Španieloch. V roku 1906, po diskutovaných voľbách nástupcu Estrada Palma’, vypuklo ozbrojené povstanie a USA uplatnili svoje právo na intervenciu. Krajina sa dostala pod americkú okupáciu a na na tri roky pod vládu amerického guvernéra. V roku 1908 bola znovunastolená miestna vláda a prezidentom bol zvolený José Miguel Gómez, USA si však ponechali určitý dohľad. Napriek častým nepokojom sa vláda udržala do roku 1925, kedy Gerardo Machado y Morales, zvolený za prezidenta, zrušil konštitúciu a stal sa prvým diktátorom Kuby.

Machado bol kubánsky nacionalista a jeho režim mal značnú podporu, napriek násilnému potlačeniu kritikov. V tomoto období získali Kubánci väčšiu kontrolu nad nad svojou ekonomikou a rozbehli sa niektoré dôležité národné proejkty. Bolo však poznačené aj dôsledkami veľkej krízy, ktorá znížila ceny kubánskych produktov. V auguste 1933 niekoľkí članovia armády zorganizovali prevrat, zvrhli Machada a za prezidenta dosadili Carlosa Manueala de Céspedes. V septembri však ďalší prevrat pod vedením seržanta Fulgencia Batistu nastolil vládu pod vedením Ramóna Grau San Martína. Vydržala síce len 100 dní, spustila však radikálne zmeny v kubánskej spoločnosti.

V roku 1934 Batista s armádou, ktorí boli skutočnou mocou na Kube, nahradili Graua Carlosom Mendietom y Montefur. V roku 1940 sa stal prezidentom sám Batista. Batista bol zvolený prezidentom s podporou komunistami ovládaných odborov. On a jeho administratíva zaviedli sociálne reformy a novú progresívnu konštitúciu. Viacerí komunisti zastávali v jeho administratíve rôzne funkcie. Pod Batistovým vedením Kuba formálne vstúpila do druhej svetovej vojny ako spojenec USA, na vojenských akciách sa však vo väčšom merítku nepodieľala. V roku 1944 v súlade s konštitúciou Batista odstúpil a za jeho nástupcu bol zvolený Ramón Grau. Grau inicializoval vyššie výdavky na zdravotníctvo, vzdelanie a bývanie, jeho liberáli však boli nepriateľmi komunistov a Batista bol v opozícii k väčšine Grauovho programu.

V roku 1948 bol Grau vystriedaný ďalším liberálom, Carlosom Prío Socarrásom, Grauovým ministrom práce, ktorého komunisti nenávideli. Prío bol menej principiálny ako Grau a a za jeho vlády stúpla korupcia. Čiastočne to spôsobil prílev hráčskych peňazí do Havany, ktorá sa stala centrom mafiánskych operácií. Prío však vykonal aj reformy ako založenie Národnej banky a stabilizáciu kubánskej meny. Americké peniaze zvýšili životný štandard, ale priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšila.

Od Batistu ku Castrovi

Voľby v roku 1952 boli v zmení boja medzi Robertom Agramonte z ortodoxnej strany, Dr. Aureliom Heviom a Batistom, ktorý sa usiloval o návrat do úradu. Keď už bolo zjavné, že Batista nemá šancu vyhrať, zorganizoval prevrat a 10. marca 1952 sa chopíil moci s pomocou nacionalistických zložiek armády a komunistov ako dočasný prezdient na dva roky. V rkou 1954 pod tlakom USA súhlasil s voľbami. Liberáli postavili ako kandidáta exprezidenta Graua, stroskotali však na obštrukciách zavedených vopred Batistom. Batista si tak zaistil zvolenie v riadnych voľbách. Jeho režim bol poznačený korupciou a útlakom. Batistova polícia bola známa zastrašovacou taktikou a násilím.

Toto sa zmenilo v roku 1956, kedy skupina povstalcov, väčšinou mladých idealistických nacionalistov vrátane Fidela Castra pristala v lodi z Mexika a založila hnutie odporu v horách Sierra Maestra. (Castro odišiel do Mexika po prepustení z väzenia kde bol za účasť na na útoku rebelov na kasárne v Santiago de Cuba.) Batistove jednotky zabili mnohých rebelov, ostatní však v horách pokračovali v odpore. Ako odpoveď Batista spustil represálie voči opozícii, čo bola chyba, ktorá prispela k podpore povstania.

Hnutie 26. júla

V priebehu rokov 1952 až 1956 sa do čela opozície dostalo Hnutie vedené Fidelom Castrom. Už v septembri 1952 založil na Havanskej univerzite prísne konšpiratívnu organizáciu, ktorá si kládla za cieľ 26. júla 1953, v deň 100. výročia narodenia José Martího ozbrojeným povstaním zaútočiť na diktatúru. Taktiež táto organizácia bola ovplyvnená revolučne demokratickými ideami Martího a myšlienkami národno oslobodzovacej revolúcie minulého storočia.

Hnutie 26. júla preberá ideové dedičstvo José Martího a tvorivo ho aplikuje na nové sociálno ekonomické a politické pomery panujúce na Kube v r. 1952. Hnutie 26. júla pripravovalo na 26. júla 1953 útok na sklad zbraní v Santiagu de Cuba. Cieľom povstania bolo získať zbrane, rozdať ich ľudu a výzvou k ľudu rozpútať revolúciu, ktorá by zmietla diktatúru..

K upevneniu konšpirácie bol vytvorený výbor, ktorý sledoval dodržiavanie konšpiračných pravidiel. Najsilnejšiu oporu našla v provincii Pinar del Rio, v Artemisi, odkiaľ pochádzala 1/3 bojovníkov pri Moncade. Hnutie 26. júla sa spočiatku vyvíjalo v prísnej ilegalite a ani Ľudová socialistická strana Kuby nemala presne prehľad ani o povahe a rozsahu, ani o cieľoch Hnutia vedeného Fidelom Castrom.

Zahájenie boja

26.júla 1953 v meste Santiago de Cuba zaútočila skupina Fidela Castra na kasáreň Moncada, a zahájila tým ozbrojené povstanie proti režimu generála Batistu. Prvé výstrely za svitania 26. júla 1953 ohlasovali začiatok jednej z najdramatickejších a najobdivuhodnejších revolúcií našej doby. Cieľom ozbrojeného povstania bolo dobyť sklad zbraní, obsadiť najdôležitejšie strategické body Santiaga, rozdať zbrane ľudu, a tým zahájiť revolúciu. Sily však boli príliš nerovné. Povstanie stroskotalo pre slabú výzbroj, izolovanosť, malý počet bojovníkov a nedostatočnú prípravu.

Z celkového počtu 160 povstalcov ich bolo po skončení povstania viac ako 100 vo väzení zákerne zavraždených a zbytok postavený pred batistov súd. Mladý vlastenec Abel Santamaria viedol skupinu 25 vlastencov na kasáreň Moncada z jednej strany a Raúl Castro, takmer ešte chlapec, zo strany druhej. Vodca povstania, Fidel Castro, viedol najväčšiu skupinu proti hlavnej bráne. Nešťastnou zhodou okolností v rozhodujúcom momente, kedy sa povstalci priblížili do bezprostrednej blízkosti kasáreň, sa objavila vojenská hliadka, ktorá vyhlásila poplach a zalarmovala vojakov. Moment prekvapenia, ktorý mal mať v útoku rozhodujúcu úlohu, bol stratený.

V to júlové ráno sa útok nepodaril a povstanie bolo porazené. Po útoku bola diktatúra nútená odhodiť masku liberalizmu a uchýlila sa k najsurovejším zločinom. Jej oporou sa stal teror, útlak a vraždenie. Tí, ktorí mali ešte pred 26. júlom 1953 ilúzie o povahe režimu, po tomto dátume vytriezveli. Povstanie znamenalo zlom v politickej situácii krajiny. Bola zahájená etapa ozbrojeného boja proti diktatúre.

V októbri 1953 bol v Santiagu de Cuba zahájený súd nad niektorými vodcami povstania. Povstalci boli odsúdení na dlhé roky vo väzení. Fidela Castra ako vodcu povstania odsúdili na 15 rokov. V máji 1955 bol však pod tlakom más prepustený a odišiel – najskôr do Miami a neskôr do Mexika, aby pokračoval v boji proti diktatúre. Jeho činnosť v USA bola rovnako ako v Mexiku pod neustálou kontrolou kubánskej tajnej polície. Len niekoľkokrát sa mu podarilo úplne jej zmiznúť z očí a uniknúť sledovaniu. Úrady však o jeho činnosti vedeli dosť. Svedčí o tom aj rozsiahly policajný spis v havanskom archíve.

25. novembra 1956 začali povstalci uskutočňovať svoj plán. Nalodili sa na motorovú loď Granma a vydali sa späť z Mexika na Kubu. Iba dvaja muži poznali miesto vylodenia. Na Granme Fidel Castro a na Kube Frank Pais – vodca santiágskych povstalcov. Podľa prepočtu mala Granma doplávať k miestu vylodenia v piatok 30. novembra 1956 pred svitaním. V ten istý deň mali členovia Hnutia 26. júla vyvolať v Santiagu povstanie, obsadiť mesto, a tým podporiť vylodenie Granmy. Povstalci mali byť po vylodení očakávaní ďalšou asi stočlennou skupinou s nákladnými vozmi, s ktorými mali spoločne dobyť Manzanilla a rýchlo preniesť povstanie do neďalekého Bayama.

Odtiaľ je už len na skok do Santiaga. Samotné povstanie v Santiagu bolo koordinované s akciami v Guantáname, aby miestna posádka a polícia nemohli podporiť políciu v Santiagu. Okrem toho sa počítalo s prerušením železničného, telefónneho a cestného spojenia medzi Guantánamom a Santiagom. V Santiagu a postupne v celej provincii Oriente malo byť zorganizované ľudové revolučné vojsko, ktoré by uskutočnilo oslobodenecký pochod na západ smerom na Havanu s cieľom zlikvidovať diktatúru.

30. novembra o 7.00 hod. ráno, keď sa Granma plavila ešte 300 km južne od Isla de Pinos stredom Karibského mora, vypuklo povstanie. Nepokoje vzplanuli v Guantáname aj v provinciách Pinar del Rio, Camaguey i v samotnej Havane. Hlavný boj sa rozpútal o budovu policajného riaditeľstva v Santiagu. Bojovalo sa až do poludňajších hodín. V povstaní padlo na oboch stranách 18 ľudí a 200 ich bolo zranených. Bojovníci v Santiagu netušili, že Granma je ešte na šírom mori, že nedorazila včas.

Na obed 30. novembra, aj keď sa ešte miestami bojovalo, bola už situácia v meste zvládnutá políciou a armádou. Havana okamžite vyhlásila výnimočný stav, vojenský a policajný aparát bol uvedený do stavu maximálnej pohotovosti.

Správy o povstaní v Santiagu zastihli povstalcov v sobotu 1. decembra poobede, keď Granma míňala súostrovie Gran Cayman. Hlásenie o porážke povstania a represáliách v Santiagu pozdvihlo bojovú morálku povstalcov a ich túžbu skoncovať s batistovou diktatúrou.

Krátko po zachytení správy z Havany vyhlásil F. Castro bojovú pohotovosť svojej jednotky. Posádka sa dozvedela, že pláva na pobrežie Oriente a k vylodeniu dôjde medzi rybárskym prístavom Manzanillom a dedinou Niquero. Podľa nových prepočtov má pristáť Granma v nedeľu 2. decembra okolo štvrtej hodiny rannej. Povstalci obdržali olivovo zelené uniformy s označením M-26-Julio. Z 82 príslušníkov jednotky vytvoril Fidel šestnásťčlenný štáb a tri bojové skupiny. Prvá skupina prieskumného charakteru, vedená kapitánom José Smithom, sa mala vylodiť ako prvá, preskúmať breh a zaisťovať vylodenie expedície zvonka. Druhá tvorila stred pod vedením Julana Almeidu.

Tretej velil Raúl Castro a mala za úlohu zaisťovať akciu od mora a po skončení expedície výbuchom zničiť Granmu. Povstalci boli vyzbrojení 35 ďalekonosnými puškami s teleskopmi, 55 automatmi mexickej výroby, 3 ľahkými samopalmi typu Thomson, 40 pištoľami typu Star, vysielacou a prijímacou stanicou.

V noci 2. decembra 1956, hodinu po polnoci, priblížila sa Granma ku kubánskym brehom. Roberto Roque, zodpovedný za navigáciu sa vyšplhal na strechu kapitánskeho mostíka. V okamžiku, keď spozoroval záblesky majáku a rýchlo si v duchu zopakoval ich intervaly, bol prudkou vlnou zmetený zo strechy cez palubu do temného mora.

Našťastie jeho pád okamžite spozorovali. Záchranné práce boli sťažené blízkosťou kubánskeho pobrežia a vojenskej námornej základne v Cabo Cruz. Nebolo možné použiť svetelné reflektory. Roque zúfalo bojoval s vlnami. Nebolo ľahké nájsť ho. Ubehla asi hodina, než sa podarilo vyčerpaného a skrehnutého navigátora vytiahnuť na palubu a Granma mohla opäť rýchlo vyraziť vpred.
Bolo krátko pred šiestou hodinou rannou za svitania 2. decembra 1956, keď Granma dosiahla s dvojdenným oneskorením cieľ a zakotvila asi 150 metrov od brehu. Bol už najvyšší čas. Posledný chabý prídel dostala posádka pred dvoma dňami na obed.

Vzhľadom ku zdržaní výpravy a porážke povstania v Santiagu padli i plány na dobytie Manzanilla a Bayama. Novým podmienkam prispôsobil Castro ďalšiu alternatívu postupu expedície. Rozhodol, že jednotlivé bojové skupiny sa pokúsia prebiť do Sierra Maestry, vzdialenej 40 km, uchytiť sa tam a viesť partizánsky boj až do okamžiku, keď povstane celá Kuba proti diktatúre. Prvá vyrazila k pobrežiu prieskumná skupina José Smitha. Bol s nimi i Fidel. Nestretla sa so žiadnym odporom. Krátko po tom sa začala vyloďovať i skupina Juana Almeidu. Vyloďovanie až doteraz prebiehalo normálne.

V okamžiku, keď skončilo vyloďovanie tretej skupiny a Raúl Castro už bol posledným mužom na palube Granmy, pripravoval nálož k jej likvidácií, objavil sa sprava od Caba Cruz rýchly vojenský čln. V domnienke, že posádka je ešte na palube, zahájil na Granmu paľbu. Odpáliť nálož sa už Raúlovi nepodarilo. Prvá skupina José Smitha počula paľbu, keď už prenikala bariérou húštia a bola už na pevnej pôde. Druhá sa stále brodila po pás vo vode. Pred siedmou hodinou sa nad hlavami povstalcov objavilo hliadkovacie lietadlo, bezhlavo páliace do krovín pod sebou. Po niekoľkých hodinách sa predrali všetky skupiny povstalcov bez strát na pevninu. Expedícia Granma skončila. Kubánski vlastenci pristáli na brehoch Kuby.

Povstalci na Siere

5. decembra, dorazili povstalci k miestu nazývanému Alegría del Pio, asi v polovici cesty medzi Niguerom a pohorím Siery. Krajne vyčerpaní a unavení našli povstalci úkryt v plantáži cukrovej trstiny. Odpočívali a vyčkávali príchodu noci, kedy chceli pokračovať v pochode na Sieru. Okolo štvrtej hodiny popoludní boli nič netušiaci obkľúčení prenasledujúcimi vládnymi silami, ktoré okamžite, bez akejkoľvek výzvy, zahájili paľbu. Výsledky útoku znamenali pre povstalcov katastrofu. Prekvapení, navzájom izolovaní a rozptýlení vo vysokom poraste cukrovej trstiny, stratili prehľad a neboli schopní zorganizovať účinný odpor. Časť ich padla v boji a ostatní boli zajatí.

Iba štyrom skupinám sa podarilo uniknúť z obkľúčenia, alebo prečkať útok v plantáži, do ktorej sa vládne jednotky neodvážili vkročiť a po niekoľkých dňoch dosiahnuť predhorie Siery. Raúl Castro s tromi ďalšími bojovníkmi prenikol z obkľúčenia a skrýval sa tri dni v neďalekom lese. Podobne ako Raúl prenikol i Camillio Cienfuegos s dvomi spolubojovníkmi z obkľúčenia a unikal rýchlo smerom k horám. I ranený Ernesto Che Guevara a Juan Almeida s tromi ďalšími unikli svojim prenasledovateľom.

Poslednú skupinku tvoril Fidel s dvomi priateľmi, ktorí zostali päť dní v obkľúčenej plantáži. Udržovali sa pri živote surovou cukrovou trstinou. Každá z týchto skupín unikala prenasledovateľom samostatne, nepoznajúc osud ostatných. Ani tí, ktorí unikli od Alegría del Pio, nedošli všetci do Siery, ktorá jediná dávala povstalcom nádej na záchranu. Zdalo sa, že revolúcia je porazená. 11. decembra denník Diario de la Marina vyzval všetkých povstalcov, aby sa vzdali, že úrady im zaručia život. V druhej polovici decembra 1956 sa rôznymi dramatickými cestami dostali všetky štyri skupiny do Siery. Z pôvodných 82 členov expedície sa ich tu zišlo 12. Ostatní buď padli pri Alergía del Pio, neskôr po ceste, alebo boli zajatí, odsúdení a uväznení na Isla de Pinos.

Približne pol mesiaca po vylodení, v polovici januára 1957, vybojoval partizánsky oddiel Fidela Castra svoju prvú víťaznú bitku. Objektom útoku sa stala neveľká vojenská stanica v La Plate, umiestnená na východnom pobreží provincie Oriente. Nedostatok munície, zbraní a zásob nútil povstalcov zmocniť sa vojenskej stanice. Z vojensko-strategického hľadiska bolo nutné začať s postupnou likvidáciou všetkých oporných bodov diktatúry v oblasti, ktorú povstalci obsadili. Niekoľko hodín pred útokom sa podarilo povstalcom zajať veliteľa stanice.

Krátko po polnoci 17. januára bol zahájený útok. Po dvojhodinovom boji sa posádka stanice vzdala.

Mala dvoch mŕtvych a päť ranených. Povstalci vyšli z boja bez strát. Získali ďalších 8 pušiek, jeden guľomet a asi 3000 nábojov. Po ošetrení ranených nepriateľov a získaní koristi unikli do hôr. Aj keď nešlo o veľkú akciu, celá krajina sa dozvedela, že Fidel a jeho priatelia žijú a sú schopní bojovať. Po piatich dňoch pri Diablovom potoku neďaleko La Platy rozprášili vojenskú hliadku, ktorá ich prenasledovala. Morálka a sebavedomie povstalcov stúplo. Koncom januára a začiatkom februára 1957 bola partizánska skupina posilnená príchodom ďalších desiatich bojovníkov z Manzanilla a v polovici marca päťdesiatčlennou skupinou zo Santiaga, zorganizovanú Frankom Paisom.

Týmito posilami získal partizánsky boj širšiu základňu a povstalci sa mohli pustiť do väčších a významnejších akcií. Taktiku rozvíjajúceho sa partizánskeho boja v Siere možno stručne charakterizovať týmito prísne dodržiavanými zásadami:

• neustály pohyb jednotky – nikde sa nezdržovať dlhšie než 1 deň
• získať zbrane a muníciu nepriateľa a spoliehať len na vlastné sily
• nenechať sa nikdy prekvapiť a neustále zaisťovať bezpečnosť jednotky a pohybu prieskumom, hliadkami, strážami a pozorovateľmi.

Dodržovaním týchto draho zaplatených skúseností stali sa povstalci nepolapiteľní. Unikali nepozorovane v horskom teréne a objavovali sa tam, kde ich nikto nečakal. So všetkou silou napádali predné hliadky a zaisťovacie oddiely, bez ktorých neboli expedičné jednotky schopné pohybu. S minimálnymi stratami spôsobovali ťažkopádnej mašinérii citeľné straty. Zatiaľ, čo sa morálka vládnych vojsk rozkladala, bojové sebavedomie a odvaha povstalcov rástli.

K závažnej udalosti došlo 13. marca 1957 v Havane.

Členovia Študentského direktória podnikli útok na prezidentský palác s cieľom odstrániť diktátora. Podarilo sa im vniknúť až do kancelárie Batistu na druhom poschodí budovy. Celkom náhodou však, krátko pred útokom, opustil diktátor svoju kanceláriu a vystúpil o dve poschodia vyššie. To mu zachránilo život. V nasledujúcich okamžikoch sa prekvapené vojsko spamätalo a zaútočilo na povstalcov. Došlo ku krátkej, ale krvavej bitke, v ktorej väčšina útočníkov padla. Tým, ktorým sa podarilo utiecť pred vojskom, sa skryli v ilegálnom byte v Humboltovej ulici č. 7 a boli neskôr na udanie polícii zavraždení. V dobe, keď sa útočníci prebíjali do prezidentského paláca, sa iná skupina príslušníkov Direktória zmocnila rozhlasu Radio Reloj a oznámila ľudu, že Batista bol zabitý. Predseda Federácie univerzitných študentov J. A. Echeverría vyzval ľud k revolúcii. Po opustení budovy rozhlasu bol na ulici zákerne zavraždený.

Veľký význam v histórii partizánskeho boja v Siere má útok povstaleckých síl na tábor Uvero. Trpezlivo pripravovaná akcia bola zahájená 28. mája 1957. Silný vojenský tábor, postavený na úpätí Sierry, bol veľkou prekážkou v rozvoji partizánskych akcií a slúžil ako východzí bod všetkým protipartizánskym výpravám vládnym vojsk. Uvero má priame rozhlasové, cestné a lodné spojenie so Santiagom a boj oň bol jedným z najťažších za celé obdobie partizánskej vojny. Tretina partizánov pri dobývaní dokonale opevneného a dobre bráneného tábora buď padla, alebo bola ranená.

Politický ohlas víťazstva povstalcov medzi ľudom bol však obrovský. Ani cenzúra nedokázala utajiť bojaschopnosť a húževnatosť partizánov. Novo získané zbrane a príchod ďalších posíl do hôr umožnili krátko po bitke zorganizovať druhú partizánsku kolónu, ktorej veliteľom sa stal Ernesto Che Guevara, mladý argentínsky lekár, ktorý sa pridal k Fidelovi už v Mexiku. Hlavnou úlohou Guevarovej jednotky bolo pripraviť sa na odchod do strednej provincie Las Villas a založiť tam druhú frontu proti diktatúre.

Diktatúra, vedomá si veľkého nebezpečenstva, rozhodla sa v máji 1958 likvidovať partizánske jednotky. Stiahla do Oriente svoje najlepšie vojská a zahájila útok na Sierru. Vojenské jednotky postupovali od osady Las Mercedes cez Las Vegas na Minas del Frio vo výške cez 1000 m n. m. Minas del Frio bol už v rukách povstalcov. Leží na ceste k najvyššiemu bodu Sierry, k Pico Turquino (2025 m). V tomto priestore bol na mieste La Plata umiestnený hlavný Fidelov štáb. Vládnym silám sa podarilo vniknúť až do Las Vegas, kde boli zastavení a odrazení. K ich rozhodujúcej porážke došlo 25. mája pri osade Las Mercedes, kde na ustupujúce vojská pripravili povstalci pascu. Dva dni prebiehali boje, z ktorých povstalci vyšli víťazne. Ofenzíva vládnych vojsk bola zastavená Sierry Maestra bola ubránená. Tento proces vrcholil v priebehu roku 1958.

Keď povstalecká armáda odrazila ofenzívu vládnych vojsk a fronty sa stabilizovali, obdržal Che Guevara rozkaz k presunu svojich jednotiek do strednej provincie Las Villas.

Partizánske jednotky sa rozrastali a silneli stálym prílivom ďalších dobrovoľníkov a získavaním nových zbraní. Partizánska vojna sa dostávala do záverečnej fázy. V rozkaze vrchného velenia povstaleckých vojsk bola určená ako hlavná úloha partizánov v oblasti Las Villas systematicky narušovať dopravu a spoje medzi V a Z ostrova. Che Guevara, ktorý bol určený ako veliteľ pochodu, bol súčastne poverený, aby sa spojil so všetkými politickými ozbrojenými skupinami, operujúcimi v oblasti strednej provincie Las Villas.

Bol vybavený širokou právomocou ustanoviť vojenskú vládu nad touto oblasťou. 600 km dlhý „veľký pochod“ začal 31. augusta 1958 a trval do 16. októbra 1958. Neustále boje s nepriateľom na zemi aj vo vzduchu, hlad, smäd, horko, močiare a hory, choroby aj zranenia, to všetko sprevádzalo partizánov na každom kroku. Počas novembra a decembra prerušili povstalecké vojská všetky cesty a spoje v Las Villas. Na hlavnej diaľnici vedúcej cez celú Kubu, bol zničený most cez rieku Tuynicay. Hlavná trať bola prerušená na niekoľkých miestach. Ostrov bol rozdelený na dve časti.

Vládne vojská, izolované v provincii Oriente, mohli byť podporované a zásobované iba zo vzduchu. Tu prebiehali najúpornejšie boje a postavenie vládnych vojakov sa stávalo každým dňom beznádejnejším. 16.decembra začali povstalci systematicky rušiť spoje a cesty. Predné jednotky batistovej armády boli izolované aj od svojich základní. Údery povstaleckého vojska v horách i odpor organizovaný Ľudovou socialistickou stranou Kuby v mestách a v najširšej spolupráci s Hnutím 26. Júla a odbormi ochromili moc vlády a režimu tyranie, ktorý sa koncom decembra 1958 zrútil.

Keď povstalci obsadili mesto Santa Clara východne od Havany, Batista opsitl krajinu a odišiel do exilu v Portugalsku a Španielsku. Castrove jednotky vstúpili do Havany 1. januára 1959.

Fidel Castro sa stal premiérom Kuby vo februári 1959. V roku 2006 je najdlshšie vládnucou hlavou vlády na svete. Bol konštitučný liberálny nacionalista a napriek jeho radikálnosti bolo jeho víťazstvo vítané na Kube aj v USA. V roku 1959 Castrova vláda zahájila pozemkovú reformu a boj proti korupcii a znárodnenie zdrojov vrátane zrušenia hazardu a vypovedanie amerických mafiánov. Mnohým ostal zakrytý vplyv Ernesta “Che” Guevarau, argentínskeho marxistu a jedného z najbližších Castrových poradcov. Guevara vytvoril alianciu s Castrovým ambicióznym bratom Raulom aby presvedčili Fidela Castra k spojenectvu s komunistami a teda so Sovietskym Zväzom.

Guevara zohral kľúčovú rolu aj pri presviedčaní vodcu kubánskych komunistov Blasa Roca Caldería aby zanechal nepriateľstvo s Castrom. Roca informoval sovietske vedenie o možnostiach spolupráce. Sovieti boli zaujatí šancou presadiť politický vplyv v Amerike a prisľúbili neobmedzenú pomoc, ak sa Castro pridá ku komunistom.

Názory na revolúciu v USA sa zatiaľ rýchlo menili. Eisenhowerova administratíva ešte pád Batistu vítala, znárodnenie amerických spoločností a prenasledovanie konzervatívcov s konexiami v USA viedli k vzniku mocnej lobby. Castro sám nebol známy ako komunista, pod vplyvom Guevaru sa však s nimi začal zbližovať a nepriateľstvo USA ho v tom utvrdilo, takže liberálne a antikomunisticé elementy hľadali útočište v Miami.

V roku 1960 boli podpísané prvé dohody o pomoci a spolupráci so ZSSR. V kontexte studenej vojny bolo vytvorenie zákldne sovietskeho vplyvu v Amerike pre USA neprijatelné, preto začali pripravovať plány na Castrove zosadenie. V roku 1960 zaviedli obchodné embargo, ktoré však v skutočnosti dostalo Castra celkom do sovietskych rúk. Po nevydarenej invázii exilantov v Zátoke Svíň v apríli 1961 prehlásil Castro Kubu za socialistickú republiku.