referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alfonz
Utorok, 28. januára 2020
Vráskavec a človek
Dátum pridania: 13.08.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: adamsuja
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 820
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.4
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 4m 0s
Pomalé čítanie: 6m 0s
 
Vráskavec a človek

Vráskavec dlhoplutvý (Megaptera novaeangliae) má čierne telo, bradu, hrdlo, prsné plutvy a chvost s bielymi škvrnami. Jeho prsné plutvy sú veľmi dlhé. Na podnebí má kostice. Môže narásť do dĺžky 19 m a vážiť 48 t. Možno ho nájsť vo všetkých oceánoch až po hranicu ľadovej pokrývky. V lete sa sťahuje do polárnych vôd, v zime do pobrežných tropických vôd. Platí úplný zákaz lovu! Iné druhy vráskavcov: vráskavec obrovský, malý . . . . .V starovekých povestiach bývajú vráskavce opisované ako agresívne obludy, čo prevracajú plavidlá. Na rozdiel od delfínov sa nikdy netešili úcte a vážnosti. Ľudia sa o ne začali vážne zaujímať až po tom, keď ich takmer vyhubili.Uviaznutia veľrybotvarých na súši boli vždy pomerne časté a pobrežní obyvatelia to aj využívali. Tukom z uhynutých zvierat si prikurovali a svietili, mäso jedli, z kostí vyrábali umelecké a úžitkové predmety a z vysušených čriev plietli pevné laná.Začiatok lovu veľrybotvarých spadá do čias, keď si ľudia začali zhotovovať nástroje (pred vyše 5.000 rokmi). Obyvatelia ostrovov lovili spočiatku delfíny a sviňuchy, ktoré sa im vďaka pomerne neveľkým rozmerom zmestili do člnov. Keď nadobudli určitú zručnosť, začali sa zameriavať aj na veľké druhy veľrybotvarých.O prvopočiatkoch lovu vráskavcov veľa nevieme, nie je však vylúčené, že Japonci ich lovili už v dobe kamennej!Feničania lovili veľrybotvaré cicavce v Stredozemnom mori, Vikingovia v 9. storočí v severnej časti Atlantického oceánu. Baskovia ich lovili od 11. storočia a s lovom skončili až vtedy, keď celú miestnu populáciu vráskavcov dlhoplutvých vyhubili.

Postupne sa predmetom veľrybárstva stali všetky druhy veľryboblížnych. Medzi prvými boli nepochybne veľryby pravé a vráskavce dlhoplutvé, ktoré sa rozmnožujú v blízkosti brehov. Lovci vždy najskôr poranili mláďa, pretože vedeli, že samica ho nikdy neopustí a stane sa ľahkou korisťou. Na druhej strane, len zriedka sa odvážili harpúnovať dospelé samce, ktoré by im poranené mohli rozmetať plavidlá na kusy.Najväčší rozmach zaznamenalo veľrybárstvo v 18. storočí: objavili sa prvé veľrybárske lode, čiže rýchle plavidlá dobre prispôsobené na lov vráskavcov a veľrýb a neskôr sa z nich stali plávajúce továrne, na ktorých sa úlovky hneď spracúvali. Okolo roku 1870 sa Antarktída a Austrália stali výhradnými lovnými revírmi. Až do roku 1930 boli na čele veľrybárskych krajín Veľká Británia a Nórsko, nasledovalo Holandsko a USA. Po druhej svetovej vojne najviac veľrybotvarých lovilo Japonsko, ZSSR a Nórsko. Za 200 rokov veľrybári vyhubili 90 % svetovej populácie vráskavcov dlhoplutvých a vráskavcov obrovských.Ak chceme zachrániť vráskavce pred vyhynutím, bezodkladne sa musíme postarať o populácie, ktoré v oceánoch ešte zostali. V prvom rade treba vedieť, aká je ich rodivosť, rast a úmrtnosť, vek telesnej zrelosti, ako aj dĺžka života. Vďaka leteckému prieskumu, využívaniu sonaru a satelitov možno väčšinu týchto údajov získať bez toho, aby sme zvieratá vyrušovali. Týmto smerom sa v súčasnosti zameriava úsilie vedcov viacerých krajín.Hrozba vyhynutia, ktorá visela najmä nad veľrybami pravými, podnietila až v roku 1937 Medzinárodnú veľrybársku komisiu k tomu, že v Antarktíde zakázala loviť vráskavce dlhoplutvé menšia ako 11,5 m; v roku 1939 bol lov na južnej pologuli úplne zakázaný. V roku 1949 sa obnovil, ale s obmedzenými kvótami. Úplná ochrana vráskavcov dlhoplutvých v severnej časti Atlantického oceánu uzrela svetlo sveta v roku 1956, v roku 1963 sa rozšírila na južnú pologuľu a v roku 1966 aj na severnú časť Tichého oceánu. V roku 1982 bol prijatý medzinárodný dokument, ktorý v období nasledujúcich ôsmich rokov zakazoval lov všetkých veľryboblížnych na obchodné účely. Výnimku tvoril iba odlov pre vedecké účely a obmedzené množstvo zvierat mohli loviť ako potravu aj ľudia s ekonomicky izolovaných oblastí. Niekoľko vráskavcov dlhoplutvých ročne sa teda uloví pri Kapverdských ostrovoch, Grónsku a v Karibskom mori. Niektoré druhy však v dôsledku nadmerného lovu a znečistenia oceánov stoja aj naďalej na pokraji vyhynutia. Medzi najohrozenejšie patrí veľryba grónska, ktorej početnosť aj napriek úplnej ochrane trvale klesá. V roku 1990 prehodnotila Medzinárodná veľrybárska komisia status viacerých ďalších druhov veľrybotvarých.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.