Na prériách sa darí menším zvieratám, ako sú severoamerické druhy zajacov, sysľov, tetrovov, prežívajú tam i bizóny a ostatné prežúvavé zvieratá. Podmienkam života v západných horách sa dobre prispôsobili také druhy zvery, ako ovca hruborohá, horská koza, svišť a ich prirodzený predátor puma.
4.2 Spoločnosť
Kanada, ako jedna z bývalých britských kolónii, vybudovala svoj demokratický vládny systém podľa vzoru Veľkej Británie, zároveň si v ňom však udržala určité prvky, ktoré nadväzujú na francúzske dedičstvo. Je zemou, ktorá sa stále viac snaží splniť svoje záväzky voči domorodým Indiánom a Inuitom. Pripravuje sa vytvorenie ich autonómneho teritória. Obyvateľstvo, ktoré sa už storočia do Kanady sťahovalo, je veľmi rôznorodé. Obyvateľov britského pôvodu tu žije 34,7%, francúzskeho 25,8%, nemeckého 3,6%, talianskeho 2,8%, ukrajinského 1,7%, indiánskeho a eskimáckeho 1,5%, čínskeho takisto 1,5%, holandského 1,4% a Kanaďania iného pôvodu tvoria až 27,0 % etnického zloženia Kanady.
4.2.1. História
Môžeme takmer s istotou tvrdiť, že prvé národy, ktoré osídlili americký kontinent, prišli zo Sibíra cez Beringovú úžinu a Aljašku počas poslednej doby ľadovej asi pred 30 000 až 10 000 rokmi a postupne v priebehu niekoľkých tisíc rokov sa rozšírili smerom na juh cez prírodne bohaté, neobývané územie až do stredu kontinentu. Predkovia dnešných Eskimákov (Inuitov) boli posledným národom, ktorý sa prisťahoval do Severnej Ameriky z Ázie asi 4000 rokov pred n. l. a okolo roku 2500 pred n. l. sa dostal aj do Grónska. Na západných arktických ostrovoch stále existuje tradičná eskimácka kultúra. Spočíva predovšetkým v tom, že rodiny žijú v malých osadách a živia sa lovom. Spôsob života sa však mení: záprahové psy nahradili motorové sane a harpúny vystriedali pušky a granáty na zabíjanie veľrýb, dnešné lode majú motorový pohon. Stany a iglá, v ktorých Eskimáci žili nahradili moderné domy a mnohí obyvatelia sa presťahovali do veľkých osád.
Prví Európania, ktorí vstúpili na kanadské územie, boli Vikingovia okolo roku 1000 n. l. Ako prvý dosiahol brehy dnešnej Kanady škandinávsky (nórsky) moreplavec Leif Eriksson (pôvodom z Grónska) a Islanďan Thorfinn Karlsefni. Vikingovia však v Kanade nezostali, možno aj kvôli nepriateľskému prijatiu od domorodého indiánskeho obyvateľstva.
V roku 1497 pristála pri brehoch Newfoundlandu (alebo Cape Bretonu) anglická expedícia vedená talianskym moreplavcom Giovannim Cabotoem (1450 – 1498). Ešte pred začiatkom kolonizácie najpokročilejší indiáni Irokézi vytvorili na juhu kmeňový zväz. V 16. storočí začali cestovatelia prenikať ďalej do vnútrozemia.
Bol medzi nimi Henry Hudson z Anglicka (1550 – 1611), Jacques Cartier z Francúzska (1491 – 1557), ktorý údajne Kanadu pomenoval a jeho krajan Samuel de Champlain (1567 – 1635), ktorý sa nazýva otec Nového Francúzska. Cartier podnikol do Kanady tri výpravy (1534, 1535- 1536, 1541), z ktorých epochálneho významu bola najmä druhá v poradí, kedy oboplával Newfoundland, dostal sa do ústia rieky Sv. Vavrinca a pristál na mieste dnešného Quebecu. Ďalšie geografické poznatky zaobstaral svojou plavbou pozdĺž pacifického pobrežia Sir Francis Drake roku 1579. Samuel de Champlain založil mesto Quebec, centrum novej francúzskej kolónie, ktorá sa rozprestierala pozdĺž rieky Sv. Vavrinca až po dnešný Montreal. Francúzi vojnami s Irokézmi postupne svoje územie postupne rozširovali, takže ovládli rozsiahlu oblasť, ktorá siahala od ústia rieky Sv. Vavrinca, k Veľkým jazerám a ďalej do povodia riek Mississippi a Saskatchewan. Živili sa výnosným obchodom s kožušinami a kolonizovali tiež prímorské provincie. Ich obchodné záujmy však stále viac narážali na odpor Angličanov, ktorí osídlili susedné oblasti tzv. Nové Anglicko a v roku 1670 založili Spoločnosť Hudsonovho zálivu (The Hudson Bay Company), ktorou vytlačili Francúzov z oblasti (oficiálne potvrdené podpisom Utrechtskej dohody v roku 1713, ktorou Angličania získali Newfoundland a podstatnú časť Nového Škótska). V priebehu 18. storočia sa stupňoval britsko – francúzsky spor o prevahu v Severnej Amerike. Napätie kulminovalo v mnohých oficiálnych i neoficiálnych potyčkách britských a francúzskych osadníkov. Britské kolónie tvorili samosprávne jednotky v rámci Ríše, a to zapríčinilo vysoký počet imigrantov, takže populácia britských kolónií lavínovito rástla a postupne prevýšila populáciu Nového Francúzska. V roku 1760 „Kanaďania“, počtom 60 000, tvorili 10% populácie britských kolónií.
Sedemročná vojna (1756 – 1763) bola vyvrcholením veľmocenského boja o Kanadu a tým aj o kontrolu obchodu s kožušinami. Spočiatku boli úspešnejší Francúzi, lepšie organizovaní a skúsenejší v boji v lesnom prostredí. Karta sa začala obracať v prospech Británie, keď sa William Pitt stal britským ministrom vojny. Obľahnuté mesto Louisbourgh bolo dobyté a obsadené boli francúzske pevnosti na území Ohia a na jazere Champlain. Rozhodujúcou udalosťou bol vstup britskej flotily a pechoty do povodia rieky Sv. Vavrinca v lete 1759 a následné dobytie Québecu generálom Jamesom Wolfom. Francúzsky veliteľ markíz de Montcalm prikázal svojim jednotkám vyjsť z mesta a stretnúť sa s Britmi v otvorenom boji. Francúzi boli porazení a obaja velitelia padli. V tom istom roku Briti dobyli aj Montréal. Ďalšie boje len potvrdili britskú prevahu.
Mierová dohoda bola uzavretá v Paríži a Francúzi odstúpili Nové Škótsko (Acadia), Cape Breton, Kanadu a všetky územia na východ od rieky Mississippi. Zostali im len malé ostrovy St. Pierre a Miquelon v Atlantiku. Počas Americkej vojny za nezávislosť (1775 – 1783), kedy sa vzbúrili severoamerické kolónie proti britskej vláde, niekoľko tisíc Britov lojálnych k britskej ríši utieklo do Kanady, najmä do Nového Škótska a Quebecu. Kanadské vojenské jednotky aktívne zasiahli do priebehu vojenského konfliktu, keď v septembri 1774 britský guvernér generál Sir Guy Carleton poslal svoje vojsko na pomoc britskému veliteľovi do Bostonu, aby ho ubezpečil o lojalite Kanaďanov voči britskej korune. Na jar 1795 kolonisti z New Yorku a Massachusetts vpadli ma kanadské územie.
