neobozretných a na seba namyslených stihne potupa, tak sa stalo onomu vojsku, lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní vymeriavali tábor, vošiel do starobylého hradu Rasticovho a podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na svoju prísahu, vynaložil schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, lež na pomstu urážky spôsobenej mu Karolmanom.
Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo ostražitých, s veľkým vojskom napadol v tábore a mnohých z nich zajal živých, ostatných, vyjmúc tých, čo sa prv z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pobil; a všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev sa zmenila v smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karolman, veľmi sa zdesil nad záhubou svojho vojska a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, ktorí sa v jeho ríši nachádzali zhromaždiť a vrátiť Svätoplukovi, on však ledva dostal od neho jedného muža, menom Ratboda, aj to polomŕtveho...“
Veľká Morava opäť získala politickú nezávislosť a samostatnosť. Svätopluk musel odraziť ešte mnohé ďalšie franské útoky z Karolmanovej strany. Z iniciatívy Ľudovíta Nemca sa mala so Svätoplukom uzavrieť dohoda, ale ten ju odmietol. Až roku 873 ponúkol Svätopluk podmienky úpravy vzájomného vzťahu. Bavori na ne nepristali, a preto Svätopluk prešiel do útoku. Nasledujúceho roku vysiela Svätopluk napriek víťazstvu poslov vedených kňazom Janom z Benátok dohovoriť mierové medzi oboma krajinami. Dohoda bola uzavretá v lete 874 vo Forchheime (Forcheimský mier). Týmto bola Franská ríša definitívne donútená uznať samostatnosť a nezávislosť Veľkomoravskej ríše.
Od roku 875 patril Svätoplukovi I. titul kráľ, ktorý bol odvodený od mena franského panovníka Karola Veľkého. Po odrazení franských útokov si Svätopluk zabezpečil nielen mier, ale aj možnosť sústrediť sily na rozšírenie štátnej moci. Preto svoju výbojnú politiku obrátil proti politicky a hospodársky slabším susedným slovanským
krajinám, ktoré nemohli čeliť jeho expanzii. Za pomerne krátky čas vytvoril rozsiahlu ríšu, pod nadvládu ktorej sa postupne dostali Česi, Srbi, sliezske kmene v hornom Poodrí, Vislania v Malopoľsku a slovanské kmene v Zadunajsku. Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.
Toho istého roku ako Svätopluk, bol súčasne s ním uvrhnutý do žalára aj Metod. V roku 873 sa na zákrok pápežskej kúrie z neho dostal von. Vrátil sa na Veľkú Moravu a ujal sa správy svojej diecézy. Na Veľkej Morave ho prijal Svätopluk aj so všetkými Moravanmi a odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých hradoch. To znamená, že sa stal predstaveným nielen Moravanom ale aj nemeckým kňazom, ktorí tu pôsobili. Z toho však vznikali rôzne konflikty. Nemeckí kňazi Metoda obviňovali, že neučí pravoverne a očierňovali ho u pápeža. Metod bol pozvaný do Ríma, kde pred pápežom obhájil liturgiu v domácom jazyku. V roku 880 pápež Ján VIII. Vydal bulu Industriae tuae (po slovensky: Tvojej horlivosti), v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice a schválil liturgiu v jazyku Slovienov. Zároveň sa vo Veľkej Morave stal nitrianskym biskupom švábsky mních Wiching. Toto biskupstvo bolo prvé na území strednej a východnej Európy.
