Svätoplukova ríša
Dátum Svätoplukovho narodenia nie je známy, odhaduje sa približne na rok 830 (meno Svätopluk má slovanský pôvod a jeho význam je "silný v plukoch", "veľký medzi bojovníkmi"). Bol synovcom kniežaťa Rastislava. V polovici 9. storočia sa stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. V roku 867 dal Rastislav Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy), Svätoplukovi aj do léna. Svätopluk bol Rastislavovým spoluvládcom. Fuldské anály napríklad spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rastislavovej Moravy. Svätopluk, mladý, smelý, bezohľadný a ctižiadostivý, s mimoriadnymi schopnosťami a štátnickým duchom, mal na zreteli predovšetkým veľmocenské veľkomoravské záujmy. Už ako sídelné knieža pripojil k svojmu panstvu niektoré oblasti na juhu a východe. Vládol nezávisle a jeho panstvo franské pramene už v tomto čase honosne nazývajú kráľovstvom. Tak Rastislav ako aj Svätopluk museli v rokoch 868 a 869 odraziť východofranské útoky. Svätopluk sa však rozhodol spojiť s Karolmanom proti Rastislavovi, kvôli mocenským záujmom a možno aj za niečo iné prechovával nenávisť voči Rastislavovi. Roku 870 Svätopluk prešiel na stranu nepriateľa a uznal východofranskú zvrchovanosť nad jeho Nitrianskym kniežatstvom.
r. 870 (Fuldské anály o zrade Svätopluka a následnom zajatí Rastislava Frankami)
„Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastic veľmi nahneval, synovcovi tajne strojil úklady a rozkázal ho na hostine nič netušiaceho zabiť; avšak s Božou milosťou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo prv ako vošli do domu tí, ktorí ho chceli zabiť, na znamenie dané mu akýmsi zasvätencom do tohto úskoku, vstal z miesta hodovania a akoby zaujatý lovom so sokolmi unikol pripraveným nástrahám. Rastic však, vidiac, že jeho lesť bola prezradená, s vojakmi sledoval svojho synovca, ako by ho zajal; avšak spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú
nastrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi..."
Rastislav bol v novembri 870 odovzdaný Východným Frankom, ktorí ho dali oslepiť a strčili ho do väzenia. Okrem toho poslali vlastných ľudí (grófov Viliama a Engelšalka) do Rastislavovej Moravy (čiže západnej Veľkej Moravy) ako regentov. Svätopluk na Slovensku, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu...
r. 871 (Fuldské anály o zrade Svätopluka a následnom zajatí Rastislava Frankami)
„Svätopluk, Rasticov synovec, obvinený u Karolmana zo zločinu zrady, bol uvrhnutý do žalára. Moravskí Slovieni však domnievajúc sa, že ich knieža zahynulo, ustanovili si za vládcu istého kňaza, príbuzného tohto kniežaťa, menom Slavomíra, hroziac mu smrťou, ak neprijme vládu nad nimi. Ten okolnosťami donútený dal im súhlas, že sa pustí do boja proti Karolmanovým vojvodcom, Engelšalkovi a Vilhelmovi, a vynasnaží sa ich zo zaujatých hradov vyhnať. Tí však, bojujúc proti nepriateľovi s rovnakým zámerom a pobijúc niekoľkých z jeho vojska, jeho zahnali na útek...
Medzitým Svätopluk, keďže mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, Karolmanom prepustený a poctený kráľovskými darmi vrátil sa do svojej ríše, vedúc so sebou Karolmanovo vojsko, akoby sa chystal poraziť Slavomíra; tak totiž ľstivo prisľúbil Karolmanovi, ak sa mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne
neobozretných a na seba namyslených stihne potupa, tak sa stalo onomu vojsku, lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní vymeriavali tábor, vošiel do starobylého hradu Rasticovho a podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na svoju prísahu, vynaložil schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, lež na pomstu urážky spôsobenej mu Karolmanom.
Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo ostražitých, s veľkým vojskom napadol v tábore a mnohých z nich zajal živých, ostatných, vyjmúc tých, čo sa prv z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pobil; a všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev sa zmenila v smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karolman, veľmi sa zdesil nad záhubou svojho vojska a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, ktorí sa v jeho ríši nachádzali zhromaždiť a vrátiť Svätoplukovi, on však ledva dostal od neho jedného muža, menom Ratboda, aj to polomŕtveho...“
Veľká Morava opäť získala politickú nezávislosť a samostatnosť. Svätopluk musel odraziť ešte mnohé ďalšie franské útoky z Karolmanovej strany. Z iniciatívy Ľudovíta Nemca sa mala so Svätoplukom uzavrieť dohoda, ale ten ju odmietol. Až roku 873 ponúkol Svätopluk podmienky úpravy vzájomného vzťahu. Bavori na ne nepristali, a preto Svätopluk prešiel do útoku. Nasledujúceho roku vysiela Svätopluk napriek víťazstvu poslov vedených kňazom Janom z Benátok dohovoriť mierové medzi oboma krajinami. Dohoda bola uzavretá v lete 874 vo Forchheime (Forcheimský mier). Týmto bola Franská ríša definitívne donútená uznať samostatnosť a nezávislosť Veľkomoravskej ríše.
Od roku 875 patril Svätoplukovi I. titul kráľ, ktorý bol odvodený od mena franského panovníka Karola Veľkého. Po odrazení franských útokov si Svätopluk zabezpečil nielen mier, ale aj možnosť sústrediť sily na rozšírenie štátnej moci. Preto svoju výbojnú politiku obrátil proti politicky a hospodársky slabším susedným slovanským
krajinám, ktoré nemohli čeliť jeho expanzii. Za pomerne krátky čas vytvoril rozsiahlu ríšu, pod nadvládu ktorej sa postupne dostali Česi, Srbi, sliezske kmene v hornom Poodrí, Vislania v Malopoľsku a slovanské kmene v Zadunajsku. Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.
Toho istého roku ako Svätopluk, bol súčasne s ním uvrhnutý do žalára aj Metod. V roku 873 sa na zákrok pápežskej kúrie z neho dostal von. Vrátil sa na Veľkú Moravu a ujal sa správy svojej diecézy. Na Veľkej Morave ho prijal Svätopluk aj so všetkými Moravanmi a odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých hradoch. To znamená, že sa stal predstaveným nielen Moravanom ale aj nemeckým kňazom, ktorí tu pôsobili. Z toho však vznikali rôzne konflikty. Nemeckí kňazi Metoda obviňovali, že neučí pravoverne a očierňovali ho u pápeža. Metod bol pozvaný do Ríma, kde pred pápežom obhájil liturgiu v domácom jazyku. V roku 880 pápež Ján VIII. Vydal bulu Industriae tuae (po slovensky: Tvojej horlivosti), v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice a schválil liturgiu v jazyku Slovienov. Zároveň sa vo Veľkej Morave stal nitrianskym biskupom švábsky mních Wiching. Toto biskupstvo bolo prvé na území strednej a východnej Európy.
Metod bol arcibiskupom veľkomoravským a panónskym. Nemeckí kňazi na čele s Wichingom útočili na Metoda. Wiching dal urobiť falošnú pápežskú bulu, v ktorej sa odsudzoval Metod a jeho učenie. Metod predložil pravú bulu, ale keď Wiching trval na svojom, napísal Metod začiatkom roku 881 pápežovi list, aby sa presvedčil o pravde. Ten ho ubezpečil, že nikomu nevydal iné pokyny... Metod zomrel v roku 885. Po jeho smrti sa vedenia moravskej cirkvi ujal Wiching. Domácich kňazov potom väznili alebo vyhnali. Metodovi učeníci sa uchýlili do Bulharska a v rozvíjaní slovanského písomníctva pokračovali pri jazere Ochrid.
Roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karola III. do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu. Svätopluk, keďže nedosiahol u Arnulfa vydanie nepriateľov, vpadol roku 883 s veľkým vojskom do Panónie a spustošil ju. Podobný vpád zopakoval aj o rok. Po úspešných bojoch s Arnulfom získal väčšiu časť Panónie, ktorú v rokoch 883 a 884 pripojil k Veľkej Morave. Cisár Karol III. sa po týchto
udalostiach stretol so Svätoplukom vo Viedenskom lese neďaleko Tulnu, aby ho uzmieril. Zároveň mu potvrdil dobytie Panónie. Svätopluk mu sľúbil, že do konca života nevpadne na franské územie–bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Roku 885 potom Svätopluk uzavrel aj mier s Arnulfom Korutánskym.
Roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Čiech, a Svätopluk sa stal aj panovníkom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. Túto nadvládu nad Čechami uznal Arnulf Korutánsky roku 890. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice. Keď Arnulf zosadil svojho strýca cisára Karola III. a sám sa ujal vlády, nevzdal sa nádeje získať Veľkú Moravu, hoci sprvu sa snažil žiť so Svätoplukom v mieri. Výprava kráľa Arnulfa proti polabským Slovanom, ktorú podnikol v roku 889, bola neúspešná, preto sa usiloval zlepšiť vzťahy s kráľom Svätoplukom. V roku 891 vysiela na Moravu poslov so žiadosťou o obnovu mieru na ďalšie roky a o rok neskôr znovu žiada Svätopluka, aby sa s ním mohol zísť. Ale ani tejto žiadosti Svätopluk nevyhovel. Medzitým sa nemecká diplomacia snažila rozleptávať veľkomoravský štát zvnútra, čo sa jej podarilo tým, že protivníci slovanskej bohoslužby dosiahli, že Štefan V. po Metodovej smrti zakázal používať sloviensky jazyk. Dokonca sa mu podarilo u Svätopluka presadiť, aby vypovedal slovanských kňazov z krajiny. Tí sa uchýlili do Bulharska, Chorvátska a Byzancie.
Arnulfovi zatiaľ začal získavať spojencov pre vojenskú výpravu proti Veľkej Morave. V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká Morava všetky tieto vojská porazila. Konflikty s Arnulfom znova vypukli v rokoch 892 a 893. Kráľ Svätopluk úspešne odolával všetkým útokom a obránil svoju krajinu.
Svätopluk zomrel roku 894. Keď zomieral, rozdelil svoju krajinu na tri časti a svojim trom synom zanechal po jednej časti. Prvého, Mojmíra II. ustanovil za veľkoknieža, ostatných dvoch však, aby boli pod vládou prvého syna: Svätopluk II. Dostal do léna Nitrianske kniežatstvo a tretí syn, Pre(d)slav, zas dostal do léna pravdepodobne Bratislavu s okolím.
894 (Fuldské anály)
„Svätopluk, knieža Moravanov a nádoba všetkej vierolomnosti, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a bažiac po ľudskej krvi obkľúčil, napokon napomínajúc svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej nepriateľmi susedov, nešťastne dožil svoj posledný deň...“ Krátko po roku 894 došlo medzi synmi k roztržke a začal sa rozpad Veľkej Moravy.
