Pravoverní kalifovia
Po prorokovej smrti došlo v muslimskej komunite v Medine k istému zmätku. Spôsobila to nejasnosť okolo jeho nástupcu ako vodcu alebo kalifa.
Kalif v arabčine chalífa, je slovo odvodené od slovesa chalafa, čo znamená reprezentovať alebo symbolizovať. Korán ho charakterizuje ako človeka, ktorému bola daná právomoc a schopnosť zastupovať Boha na zemi. Mohamed vždy zdôrazňoval, že je smrteľný človek, ale aj napriek tomu neurobil žiadne opatrenia v prípade smrti, čo spôsobilo nejednotu v muslimskej obci. V tejto kritickej chvíli vyplávali na povrch staré kmeňové spory, podozrievavosť, špecifické väzby lojality a predchádzajúce klanové charakteristiky. Prorokovým odchodom, boli jeho stúpenci presvedčení, že musia na jeho miesto mať niekoho, kto by pokračoval v jeho duchu ako hlava obce. Pre ustanovenie takéhoto vodcu neboli žiadne zásady, pravidlá, bolo by to ľahšie, keby Mohamed zanechal mužské potomstvo. Z jeho detí ho však prežila jediná dcéra Fátima, vydatá za jeho bratranca Alího. On ako najbližší príbuzný si robil prirodzené nároky na vodcovské miesto v obci. Okrem neho si uplatňoval nároky aj starý prorokov priateľ a otec jeho ženy Á iši Abú Bakr.
Otázka následníctva a prebratia moci po prorokovi je významnou témou v dejinách muslimov a formuje ich neskorší vývoj aj politické odlišnosti. Takmer päťdesiat rokov po smrti proroka bola táto otázka hlavnou príčinou sporov a konfrontácií.
Počas posledného roka prorokovho života sa medzi jeho spoločníkmi v Medine sformovali tri hlavné skupiny. Prvá skupina sa skladala z prvých verných spoločníkov, ktorí spolu s ním emigrovali. Druhú skupinu tvorili významní muži a rody z Mediny, ktorí umožnili migráciu, a tým aj to, že sa v Medine etabloval a rozvíjal islam. Tretia skupina sa skladala z nedávnych konvertitov, ktorí pochádzali z najvýznamnejších mekkánskych rodín. Väčšina z nich prestúpila na islam v posledných dvoch rokoch prorokovho života. Niekoľkí príslušníci tejto poslednej skupiny boli prorokovými najväčšími nepriateľmi, ktorí mnoho rokov bojovali proti rodiacej sa medinskej komunite. Mnohí neprestúpili na islam z presvedčenia a úprimne, ale iba z prospechárstva, aby prežili a udržali si svoje vedúce pozície v kmeňoch.
Niektorí spoločníci, presvedčení o tom, že prorok už určil nástupcu (v Ghadír Chumme), sa zhromaždili okolo jeho lojálneho šľachetného bratranca a zaťa Alíbo ibn Abí Táliba, a tým zasiali semená šíitskeho hnutia. Šíiti s rôznymi prúdmi ako sú napríklad ibáditi, zajdovci a stúpenci ismá-ílije, mali zohrať zásadnú úlohu v rozvoji islamského myslenia a spoločnosti.
Mohamedovým nástupcom sa stal Abú Bakr, ale čoskoro po jeho zvolení došlo k veľkým vzburám a svárom medzi kmeňmi, ktoré sa zaviazali k politickej lojalite iba voči prorokovi Muhammadovi ako vedúcej osobnosti. Tieto vojny sa nazvali ridda a trvali skoro po celú dobu Abú Bakrovho kalifátu (632 – 634 ).
Abú Bakrov kalifát znamenal začiatok šírenia islámu mimo Arabského polostrova a vytvorenie ústrednej moci v Medine. Prví muslimovia a neskorší historici nazvali jeho i troch nasledujúcich kalifov rášidún alebo správne vedení. Mnohí neskorší kalifovia nekonali spravodlivo, ani neboli správne vedení. Pokiaľ však vládca verejne nevystupoval proti základným prikázaniam Boha a nenarušil ich pokoj a jednotu, väčšina muslimov prijala svoj osud.
Umarov kalifát (634 – 644) dozeral na expanziu a dobytie oblasti Úrodného polmesiaca, severného Egypta a väčšiny sásanovskej Perzie. Za vlády Umara ibn al-Chattába sa začal vytvárať islámsky systém vlády a financií, ako aj vojenský a súdny systém. Muslimsko-arabská invázia a obsadenie sýrskych a egyptských provincií Byzantskej ríše, takisto väčšej časti Sásanovskej ríše, boli hlavnými udalosťami tohto obdobia. Muslimovia túžili po vojne, pretože šírenie islámu so zbraňou v ruke bolo pre moslima príkazom a smrť v obrane viery dávala mu najlepšie vyhliadky na dosiahnutie raja. Expanziu začal realizovať prvý kalif, ale výsledky sa dostavili za Umara. K výbojom mohlo dôjsť pod vedením, ktoré sa tešilo výnimočnej autorite a medzi jeho stúpencami vládol dynamický duch spolupráce. Stúpencov spájalo silné povedomie spoločného osudu a zjednocujúceho náboženstva.
