V radoch Arabov bojovali muži, ktorí už mali bojové skúsenosti z čias, keď slúžili v armádach oboch upadajúcich ríš. Flexibilita a pohyblivosť arabských vojsk, ktoré používali na dopravu ťavy, bola v týchto vojnách ich výhodou. Táto výhoda sa ešte posilnila, pretože podrobené národy prijímali arabskú nadvládu s úľavou. Platilo to predovšetkým o obyvateľoch miest, ktorí sa príliš nestarali o to, kto im vládol, len aby sa cítili bezpečne a platili prijateľné dane. Pre niektorých obyvateľov miest bolo nahradenie Byzantíncov a Iráncov Arabmi ozajstnou výhodou, keďže Arabi boli tolerantní k rôznym náboženským skupinám.
V krátkej dobe sa podarilo Arabom dobyť veľmi rozsiahle územia. S rozširovaním dobytých území zakladali Arabi vojenské tábory, kde boli rozmiestnení vojaci. Tieto vojenské tábory lákali prisťahovalcov z Arabského polostrova i dobytých území. Neskôr z nich vyrástli veľké mestá.
V Medine zostala moc v rukách vládnucej elity, ktorá sa skladala hlavne z prorokových spoločníkov. Významným novým prvkom tu boli mekkánske rodiny, ktoré prijali islám iba nedávno. Kalif Umar vytvoril systém služobných platov závisiacich od toho, kto sa kedy obrátil na vieru a ako jej slúžil, čím posilnil súdržnosť vládnucej triedy. Kmeňová súdržnosť, frakčné rozdiely a nároky vyplývajúce z prestupu na islám, či urodzeného pôvodu však sužovali Arabov v Medine i mimo nej. Príliv nového bohatstva zo severovýchodu a sústreďovanie obyvateľov v Sýrii a Iraku zvýšilo význam Damasku ako starého obchodného mesta s dlhou tradíciou.
Damask bol dobytý v roku 635 a za ním nasledovali ostatné sýrske mestá. O rok neskôr v bitke pri Jarmúku, neďaleko rieky Jordán, bol zabitý brat byzantského cisára a muslimom sa otvoril zvyšok Sýrie. V roku 637 Arabi porazili sásánovskú armádu na čele s Rustamom a dobyli hlavné mesto Ktésifón. Jeruzalem a Chúzestán padli v roku 638. V rokoch 640 – 644 ovládli Perziu a Egypt. Alexandriu muslimovia dobyli v roku 642 a uskutočnili vpád aj do Tripolska. O rok neskôr zabrali aj makránske pobrežie. V rukách Arabov sa ocitli územia, ktoré mali veľkú kultúrnu tradíciu. Mali byť získané trvalo, nielen ich vojensky dobyť, Arabi sa prispôsobili obyvateľom, prijali ich kultúru, pretvárali ju a obohacovali. V dobytých územiach zachovali starú byzantskú alebo perzskú správu a miestne obyvateľstvo. A po náboženskej stránke, aj keď boli vyznávači islámu, neprenasledovali prívržencov iných náboženstiev.
Zakončenie obdobia veľkých výbojov donútilo Umara k prevedeniu podstatných zmien v arabskej armáde. Stabilizácia pomerov ukázala, že je nutné obmedziť ich počet, pretože boli veľmi ťažko vyživovať také množstvo nadbytočných bojovníkov. Znížil počet bojovníkov, tím ktorí ostali, platil žold.
Umar mal päťdesiatdva rokov, keď ho zavraždil perzský remeselník, ktorého priviedli do Mediny, aby tu skrášlil pôvodne skromné hlinené príbytky jej obyvateľov. Po zavraždení Umara došlo k bojom o moc v ríši. Časť moslimov podporovala najslabšieho zo svojich radov, zbožného prorokovho zaťa Uthmána ibn Affána, ktorý prijal islám medzi prvými, iní chceli Mohamedovho zaťa Aliho.
Uthmán patril k vetve kmeňa Kurajšovcov, ktorej príslušníci boli neskorí konvertiti a bývalí nepriatelia proroka. Mnoho členov svojho klanu vymenoval Uthmán za dočasných guvernérov. To vyvolalo odpor a pobúrenie medzi staršími spoločníkmi proroka v Medine, ako aj medzi mladšou generáciou muslimov, vrátane prorokovej ženy Áiše. Značnú nespokojnosť prejavovali vojenské tábory v Kúfe a Fustáte. Výsadné postavenie nového mekkánskeho klanu vyvolalo taký odpor, že vo chvíli, keď s podporou vojakov z Egypta vzrástla nespokojnosť v Medine, bol Uthmán v roku 656 zavraždený.
Počas Uthmánovho kalifátu (644 – 656) sa skončilo dobýjanie Iránu a Egypta. Konsolidácia pomerov priniesla nový luxus do bohatých rodín v Medine a ohlasovala obdobie svetskej súťaživosti a nenásytnosti. Spor o prorokovo nástupníctvo sa skoro stalo príčinou rozkolu v isláme, pretože obe strany sa odvolávali na Mohamedovo učenie a s jeho pomocou sa snažili presadiť svoje požiadavky. Mohamed hlásal svoje učenie ústne, jeho stúpenci si ho zapisovali, medzi jednotlivými verziami boli však podstatné rozdiely. Za Uthmánovej vlády vznikla oficiálna svätá kniha islámu – Korán, neoficiálne zápisy z ústnej tradície o živote Mohameda, zvaná sunna a rozšíril sa do provincií, aby sa v budúcnosti predišlo akýmkoľvek odlišnostiam a nedorozumeniam. Čo sa týka spravovania provincií, Uthmán umožnil provinčným vládcom, aby podľa vlastného úsudku disponovali značnou mocou.