referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bibiána
Štvrtok, 2. decembra 2021
Turčianska stolica
Dátum pridania: 13.10.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: vcielka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 748
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5.3
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 8m 50s
Pomalé čítanie: 13m 15s
 
Zemianska kolonizácia

Osobitosťou Turca bol výskyt mnohých kuriálnych sídel. Boli to osady a dediny, ktoré vznikali v dôsledku zemianskej kolonizácie. Podstata zemianskej kolonizácie, spočívala v tom, že sa v tridsiatych rokoch 13. stor. začali vykrajovať z kráľovského domínia drobné majetky v prospech príslušníkov miestnej vojenskej zložky, tzv. synov jobagiónov, z ktorých sa vyvinulo zemianstvo. Spočiatku na každom takomto majetku vznikla iba jedna kúria, ktorá bola sídlom miestneho zemianskeho rodu. Časom sa majetok delil, v dôsledku rozvetvovania rodu alebo scudzovaním majetkových dielov. Vznikali nové kúrie a pôvodná zemianska osada sa menila na dedinu. Tieto dediny sa výzorom a výsadným postavením obyvateľov líšili od poddanských. Časom sa niektoré kuriálne sídla stali poddanskými, či v dôsledku vymretia zemianskeho rodu, alebo sa z rozličných príčin stali vlastníctvom majetnejších rodov.


Hospodárske pomery

Prevažná časť obyvateľstva a to aj na konci 19. storočia sa zaoberala poľnohospodárstvom. Väčšinu poľnohospodárskych majetkov tvorili drobné hospodárstva, ktoré nestačili uživiť výrobcov. Poľnohospodárstvo ich nedokázalo uživiť, preto sa venovali olejkárstvu a šafraníctvu. V 30. rokoch 19. storočia z poľnohospodárskych plodín dorábali zemiaky. Z obilnín pestovali raž a jačmeň. Z priemyselných plodín sa pestovali konope, ľan, najmä v oblasti Váhu a rieky Turiec. Stolica bola známa produkciou zeleniny, kapusty, hrachu a šošovice. Významný bol chov rožného dobytka a oviec, rozšírené bolo včelárstvo. V remeselnej výrobe patril Turiec za feudalizmu medzi zaostalé oblasti Slovenska. Do konca 17. storočia vzniklo len sedem cechov. Najväčším remeselníckym strediskom boli Sučany.

V Turci vzhľadom na zaostalé hospodárske pomery nebolo väčších trhových stredísk. Z mestečiek boli významnejšie len Mošovce a Martin, kde sa konali týždenné trhy. V tridsiatych rokoch 19. storočia sa v Slovenskom Pravne konali dobytčie trhy. Olejkárstvo v tom čase prežívalo krízu, spôsobenú znehodnocovaním výrobkov. Z Turca sa vyvážali výrobky z dreva, konope, rožný dobytok, potraviny a kože. Dovážalo sa obilie – pšenica, raž, plátno, súkno a koloniálny tovar.


Kultúra

Dôležitým kultúrnym strediskom stredovekého Turca bol Kláštor pod Znievom. Roku 1248 tu vznikol premonštrátsky konvent, ktorý si zriadil kláštornú školu. Od druhej polovice 13. stor. plnil funkciu hodnoverného miesta na území Hontianskej, Liptovskej, Nitrianskej, Oravskej, Tekovskej, Trenčianskej, Turčianskej a Zvolenskej stolice. V polovici 16. stor. konvent zanikol, v činnosti hodnoverného miesta pokračovali jezuiti, v 17. – 18. stor. svetskí kňazi a od roku 1780 banskobystrická kapitula. Jezuiti v Kláštore pod Znievom mali strednú latinskú školu, ktorá pôsobila od roku 1773. V druhej pol. 16. stor. za reformácie vznikla evanjelická latinská škola v Martine, Mošovciach a v Slovenskom Pravne.


Erb Turčianskej stolice

V dávnych časoch Turčianska stolica nemala nijaké erby, ani pečať, ktorú by na verejné účely používala. Ak sa stalo, že sa malo niečo potvrdiť s úradnou hodnovernosťou, vykonali takýto akt podžupan a slúžni svojimi vlastnými pečaťami. V štyroch rohoch vtlačené znaky označujúce štyroch slúžnych boli v bielom vosku, znak župana vtlačili v strede do čierneho vosku. Tento spôsob pretrval do čias Ferdinandových. Čoskoro sa presadili pečate úradov, trvajúce až do roku 1639. Vtedy bol prijatý erb, ktorý sa začal vtláčať na zelený vosk, používal sa do roku 1707. V roku 1709 ju Jozef I. nahradil novou a obohatil novými doplnkami. Na štíte sa vinie zlatá koruna, rozdelený je zvislo na dve polovice a od vrcholu chochola alebo prilby až po spodok je pôvabne ozdobený v obidvoch častiach rozvilinami alebo stužkami, na tejto strane zlatožltými a tmavobelasými, na druhej snehobielymi a červenými. V strede hlavného štítu je umiestnený menší štít purpurovej a či červenej farby, skrášlený honosným vojenským diadémom alebo prilbou. Dvaja verne zobrazení vlci vyrastajúci zo zlatej koruny vzpriamene stoja medzi Mesiacom a hviezdou. Obidvaja vlci pazúrmi predných nôh zvierajú zelenajúce sa vetvičky troch ruží. To je erb rodiny Révayovcov. Pravá strana tohože hlavného štítu ružovej farby je rozdelená na dve plochy. V dolnej, snehobielej farby, je čierny prirodzene stvárnený rak, v hornej napospol ružovej farby, odhora po pravej strane s úponkami alebo rozvilinami, sú dvaja obrnení rytieri. Ten, čo stojí nižšie je umiestený medzi Mesiacom a hviezdou a vyrastá zo zlatej koruny, drieky oboch dvíhajú sa medzi dvoma kvetmi, totiž prirodzene podanými tulipánmi, pravou rukou tasia do výšky meče, v ľavej držia zelenajúce sa vavrínové ratolesti. Je to erb Rákovskych. Naproti tomu ľavá strana toho istého hlavného štítu je purpurovej farby, kde v dolnej časti sa vypína zelené trojvršie, pričom prostredný sa znateľnejšie dvíha medzi ostatnými dvoma a ovíja ho zlatá koruna. Na ľavom okraji sú spomínané rozvilinie, dvojica obrnených mužských ramien tasiacich meče, na ktoré sú nastoknuté krvácajúce hlavy Turkov umiestené medzi Mesiacom a hviezdou. Je to erb roku Okoličániovcov. Všetky prastaré a rodové erby troch rodín, vyjadrujú a označujú vojnové činy. Takýto je dnešný obraz erbu Turčianskej stolice.
 
späť späť   1  |   2   
 
Zdroje: Žudel, J.: Stolice na Slovensku, Bratislava 1984, s. 144 – 150., Žudel, J.: Osídlenie Turca do konca 18. stor. Vlastivedný časopis, 27, 1978, s. 164 – 168, Sopko, J.: Matej Bel Turčianska Stolica, Martin 1989
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.