Turčianska stolica

Poloha, územný a administratívny vývoj stolice

Územie Turčianskej stolice ohraničuje na východe Liptovská a Zvolenská stolica, na západe Trenčianska tvoriaca aj severnú hranicu, ktorá končí Oravskou stolicou, na juhu je to Tekovská a Nitrianska stolica. Celú stolicu obklopovali strmé vrchy. Obklopovali ju Malá Fatra na západe a Severe, Žiar na západe a juhu, Kremnické vrchy na juhu a východe a Veľká Fatra na východe. Severnou časťou stolice pretekal Váh, druhou hlavnou vodnou tepnou bol Turiec, podľa ktorých sa toto územie a stolica nazývajú.

Prvý raz sa Turiec spomína v zoborskej listine z r. 1113 ako Turc. Keďže bol riedko osídlený, netvoril samostatný administratívny celok, osobitný komitát, ale ako súčasť zvolenského kráľovského domínia patril do prvých desaťročí 14. st. do zvolenského komitátu. Začiatok osamostatňovacieho procesu možno vidieť v pôsobení osobitného úradníka, ktorý od zač. 14. stor. sídlil na hrade Sklabiňa, vykonával aj funkciu kastelána. Z tejto dvojitej funkcie sa vyvinula hodnosť podžupana. Utvorila sa aj funkcia slúžnych, ktorí boli hlavným predstaviteľmi zemianskej autonómie.

V roku 1332 existovala Turčianska stolica ako ustanovizeň zemianskej samosprávy. Od roku 1339 mala táto stolica aj osobitného hlavného župana, čím sa celkom vymanila spod právomoci zvolenského župana. Vývoj stolice prerušilo Rákócziho povstanie, neskôr Jozefínske reformy. Pôvodne sa mala spojiť s Oravskou stolicou, ale keďže Turiec a Orava hraničia len na malom hornatom úseku, ktorý je v zimnom období, keď napadne sneh neprechodný, preto sa v roku 1786 zlúčil so Zvolenskou stolicou. Sídlom Turčiansko-zvolenskej stolice sa stala Banská Bystrica. Po smrti Jozefa II. sa Turčianska stolica v roku 1790 obnovila.
Hranice Turčianskej stolice prebiehali po horských hrebeňoch lemujúcich a uzatvárajúcich Turčiansku kotlinu. Územie stolice sa delilo na štyri slúžnovské okresy, ktoré sa v 18. a na zač. 19. storočia nazývali Prvý, Druhý, Tretí a Štvrtý slúžnovský okres.
Administratívne centrum bolo pôvodne na hrade Sklabiňa, ale stolične kongregácie sa často konali v Martine, preto sa sídlo stolice neskôr prenieslo do Martina. Miesto hlavného župana od roku 1535 dedične zastávali Révayovci, príslušníci najbohatšieho a najvplyvnejšieho rodu v Turci. Vlastnili blatnické a sklabinské panstvo s mestečkami Martin, Mošovce a Turany.

Vývoj osídlenia a sídel

Turčianska kotlina patrí medzi vysoko položené kotliny, ktoré charakterizuje pomerne chladné podnebie. Severná časť kotliny má menšiu nadmorskú výšku ako južnú, preto je teplejšia a v dávnej minulosti bola aj vhodnejšia na osídlenie. Najstaršie stopy osídlenia Turca sú zo stredného eneolitu. Slovanské osídlenie sa predpokladá až v predveľkomoravskom období. V 12. – 18. storočí sa spomína 123 turčianskych sídel (mestečiek, dedín a osád). Významnú úlohu pri osídľovaní Turca v tomto období zohrala zemianska kolonizácia. Sídla boli rozložené po celej kotline. Najvýznamnejším sídlom bol Kláštor pod Znievom, ktorý plnil funkciu trhového mesta.

Zemianska kolonizácia význame prispela k osídleniu Turca aj v druhej polovici 13. stor. a v 14. storočí, kedy sa jej význam zmenšil. V polovici 14. stor. zasiahla Turiec vlna nemeckej kolonizácie. Najstaršie osady nemeckých kolonistov vznikli na okraji hornej (južnej ) časti Turčianskej kotliny a v horskej oblasti na hornom toku Turca. Druhá nemecká kolonizačná oblasť vznikla koncom 14. storočia v západnej časti horného Turca v susedstve Nitrianskej stolice. Kolonizačný pohyb v 14. storočí dobudoval sídelnú sieť Turca. Vývoj v nasledujúcich storočiach zmenil len štruktúru osídlenia. V 14. storočí dostali štyri dediny (Martin, Mošovce, Sučany a Turany), ležiace pri dôležitých diaľkových obchodných cestách mestské výsady. Martin a Turany získali krupinské mestské právo, Mošovce těšínske. Vzhľadom na výhodnú polohu mohli hospodársky ťažiť z obchodu so Sliezskom, bránila im v tom však Žilina, preto sa nevyvinuli významnejšie obchodné strediská a nepodarilo sa im získať ani štatút slobodných kráľovských miest. V 15. storočí sa k nim priradili Kláštor pod Znievom a Slovenské Pravno. V 16. storočí bolo v Turci 104 sídel, z toho 6 mestečiek, 96 dedín a osád a dve prediá. Na sever od Váhu žilo valaské obyvateľstvo, usadili sa pravdepodobne v 16. storočí, v súvislosti s valaskou kolonizáciou susednej Oravy.
Zemianska kolonizácia

Osobitosťou Turca bol výskyt mnohých kuriálnych sídel. Boli to osady a dediny, ktoré vznikali v dôsledku zemianskej kolonizácie. Podstata zemianskej kolonizácie, spočívala v tom, že sa v tridsiatych rokoch 13. stor. začali vykrajovať z kráľovského domínia drobné majetky v prospech príslušníkov miestnej vojenskej zložky, tzv. synov jobagiónov, z ktorých sa vyvinulo zemianstvo. Spočiatku na každom takomto majetku vznikla iba jedna kúria, ktorá bola sídlom miestneho zemianskeho rodu. Časom sa majetok delil, v dôsledku rozvetvovania rodu alebo scudzovaním majetkových dielov. Vznikali nové kúrie a pôvodná zemianska osada sa menila na dedinu. Tieto dediny sa výzorom a výsadným postavením obyvateľov líšili od poddanských. Časom sa niektoré kuriálne sídla stali poddanskými, či v dôsledku vymretia zemianskeho rodu, alebo sa z rozličných príčin stali vlastníctvom majetnejších rodov.

Hospodárske pomery

Prevažná časť obyvateľstva a to aj na konci 19. storočia sa zaoberala poľnohospodárstvom. Väčšinu poľnohospodárskych majetkov tvorili drobné hospodárstva, ktoré nestačili uživiť výrobcov. Poľnohospodárstvo ich nedokázalo uživiť, preto sa venovali olejkárstvu a šafraníctvu. V 30. rokoch 19. storočia z poľnohospodárskych plodín dorábali zemiaky. Z obilnín pestovali raž a jačmeň. Z priemyselných plodín sa pestovali konope, ľan, najmä v oblasti Váhu a rieky Turiec. Stolica bola známa produkciou zeleniny, kapusty, hrachu a šošovice. Významný bol chov rožného dobytka a oviec, rozšírené bolo včelárstvo. V remeselnej výrobe patril Turiec za feudalizmu medzi zaostalé oblasti Slovenska. Do konca 17. storočia vzniklo len sedem cechov. Najväčším remeselníckym strediskom boli Sučany.

V Turci vzhľadom na zaostalé hospodárske pomery nebolo väčších trhových stredísk. Z mestečiek boli významnejšie len Mošovce a Martin, kde sa konali týždenné trhy. V tridsiatych rokoch 19. storočia sa v Slovenskom Pravne konali dobytčie trhy. Olejkárstvo v tom čase prežívalo krízu, spôsobenú znehodnocovaním výrobkov. Z Turca sa vyvážali výrobky z dreva, konope, rožný dobytok, potraviny a kože. Dovážalo sa obilie – pšenica, raž, plátno, súkno a koloniálny tovar.

Kultúra

Dôležitým kultúrnym strediskom stredovekého Turca bol Kláštor pod Znievom. Roku 1248 tu vznikol premonštrátsky konvent, ktorý si zriadil kláštornú školu. Od druhej polovice 13. stor. plnil funkciu hodnoverného miesta na území Hontianskej, Liptovskej, Nitrianskej, Oravskej, Tekovskej, Trenčianskej, Turčianskej a Zvolenskej stolice. V polovici 16. stor. konvent zanikol, v činnosti hodnoverného miesta pokračovali jezuiti, v 17. – 18. stor. svetskí kňazi a od roku 1780 banskobystrická kapitula. Jezuiti v Kláštore pod Znievom mali strednú latinskú školu, ktorá pôsobila od roku 1773. V druhej pol. 16. stor. za reformácie vznikla evanjelická latinská škola v Martine, Mošovciach a v Slovenskom Pravne.

Erb Turčianskej stolice

V dávnych časoch Turčianska stolica nemala nijaké erby, ani pečať, ktorú by na verejné účely používala. Ak sa stalo, že sa malo niečo potvrdiť s úradnou hodnovernosťou, vykonali takýto akt podžupan a slúžni svojimi vlastnými pečaťami. V štyroch rohoch vtlačené znaky označujúce štyroch slúžnych boli v bielom vosku, znak župana vtlačili v strede do čierneho vosku. Tento spôsob pretrval do čias Ferdinandových. Čoskoro sa presadili pečate úradov, trvajúce až do roku 1639. Vtedy bol prijatý erb, ktorý sa začal vtláčať na zelený vosk, používal sa do roku 1707. V roku 1709 ju Jozef I. nahradil novou a obohatil novými doplnkami. Na štíte sa vinie zlatá koruna, rozdelený je zvislo na dve polovice a od vrcholu chochola alebo prilby až po spodok je pôvabne ozdobený v obidvoch častiach rozvilinami alebo stužkami, na tejto strane zlatožltými a tmavobelasými, na druhej snehobielymi a červenými. V strede hlavného štítu je umiestnený menší štít purpurovej a či červenej farby, skrášlený honosným vojenským diadémom alebo prilbou. Dvaja verne zobrazení vlci vyrastajúci zo zlatej koruny vzpriamene stoja medzi Mesiacom a hviezdou. Obidvaja vlci pazúrmi predných nôh zvierajú zelenajúce sa vetvičky troch ruží. To je erb rodiny Révayovcov. Pravá strana tohože hlavného štítu ružovej farby je rozdelená na dve plochy. V dolnej, snehobielej farby, je čierny prirodzene stvárnený rak, v hornej napospol ružovej farby, odhora po pravej strane s úponkami alebo rozvilinami, sú dvaja obrnení rytieri. Ten, čo stojí nižšie je umiestený medzi Mesiacom a hviezdou a vyrastá zo zlatej koruny, drieky oboch dvíhajú sa medzi dvoma kvetmi, totiž prirodzene podanými tulipánmi, pravou rukou tasia do výšky meče, v ľavej držia zelenajúce sa vavrínové ratolesti. Je to erb Rákovskych. Naproti tomu ľavá strana toho istého hlavného štítu je purpurovej farby, kde v dolnej časti sa vypína zelené trojvršie, pričom prostredný sa znateľnejšie dvíha medzi ostatnými dvoma a ovíja ho zlatá koruna. Na ľavom okraji sú spomínané rozvilinie, dvojica obrnených mužských ramien tasiacich meče, na ktoré sú nastoknuté krvácajúce hlavy Turkov umiestené medzi Mesiacom a hviezdou. Je to erb roku Okoličániovcov. Všetky prastaré a rodové erby troch rodín, vyjadrujú a označujú vojnové činy. Takýto je dnešný obraz erbu Turčianskej stolice.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk