Turčianska stolica

Poloha, územný a administratívny vývoj stolice

Územie Turčianskej stolice ohraničuje na východe Liptovská a Zvolenská stolica, na západe Trenčianska tvoriaca aj severnú hranicu, ktorá končí Oravskou stolicou, na juhu je to Tekovská a Nitrianska stolica. Celú stolicu obklopovali strmé vrchy. Obklopovali ju Malá Fatra na západe a Severe, Žiar na západe a juhu, Kremnické vrchy na juhu a východe a Veľká Fatra na východe. Severnou časťou stolice pretekal Váh, druhou hlavnou vodnou tepnou bol Turiec, podľa ktorých sa toto územie a stolica nazývajú.

Prvý raz sa Turiec spomína v zoborskej listine z r. 1113 ako Turc. Keďže bol riedko osídlený, netvoril samostatný administratívny celok, osobitný komitát, ale ako súčasť zvolenského kráľovského domínia patril do prvých desaťročí 14. st. do zvolenského komitátu. Začiatok osamostatňovacieho procesu možno vidieť v pôsobení osobitného úradníka, ktorý od zač. 14. stor. sídlil na hrade Sklabiňa, vykonával aj funkciu kastelána. Z tejto dvojitej funkcie sa vyvinula hodnosť podžupana. Utvorila sa aj funkcia slúžnych, ktorí boli hlavným predstaviteľmi zemianskej autonómie.

V roku 1332 existovala Turčianska stolica ako ustanovizeň zemianskej samosprávy. Od roku 1339 mala táto stolica aj osobitného hlavného župana, čím sa celkom vymanila spod právomoci zvolenského župana. Vývoj stolice prerušilo Rákócziho povstanie, neskôr Jozefínske reformy. Pôvodne sa mala spojiť s Oravskou stolicou, ale keďže Turiec a Orava hraničia len na malom hornatom úseku, ktorý je v zimnom období, keď napadne sneh neprechodný, preto sa v roku 1786 zlúčil so Zvolenskou stolicou. Sídlom Turčiansko-zvolenskej stolice sa stala Banská Bystrica. Po smrti Jozefa II. sa Turčianska stolica v roku 1790 obnovila.
Hranice Turčianskej stolice prebiehali po horských hrebeňoch lemujúcich a uzatvárajúcich Turčiansku kotlinu. Územie stolice sa delilo na štyri slúžnovské okresy, ktoré sa v 18. a na zač. 19. storočia nazývali Prvý, Druhý, Tretí a Štvrtý slúžnovský okres.
Administratívne centrum bolo pôvodne na hrade Sklabiňa, ale stolične kongregácie sa často konali v Martine, preto sa sídlo stolice neskôr prenieslo do Martina. Miesto hlavného župana od roku 1535 dedične zastávali Révayovci, príslušníci najbohatšieho a najvplyvnejšieho rodu v Turci. Vlastnili blatnické a sklabinské panstvo s mestečkami Martin, Mošovce a Turany.


Vývoj osídlenia a sídel

Turčianska kotlina patrí medzi vysoko položené kotliny, ktoré charakterizuje pomerne chladné podnebie. Severná časť kotliny má menšiu nadmorskú výšku ako južnú, preto je teplejšia a v dávnej minulosti bola aj vhodnejšia na osídlenie. Najstaršie stopy osídlenia Turca sú zo stredného eneolitu. Slovanské osídlenie sa predpokladá až v predveľkomoravskom období. V 12. – 18. storočí sa spomína 123 turčianskych sídel (mestečiek, dedín a osád). Významnú úlohu pri osídľovaní Turca v tomto období zohrala zemianska kolonizácia. Sídla boli rozložené po celej kotline. Najvýznamnejším sídlom bol Kláštor pod Znievom, ktorý plnil funkciu trhového mesta.

Zemianska kolonizácia význame prispela k osídleniu Turca aj v druhej polovici 13. stor. a v 14. storočí, kedy sa jej význam zmenšil. V polovici 14. stor. zasiahla Turiec vlna nemeckej kolonizácie. Najstaršie osady nemeckých kolonistov vznikli na okraji hornej (južnej ) časti Turčianskej kotliny a v horskej oblasti na hornom toku Turca. Druhá nemecká kolonizačná oblasť vznikla koncom 14. storočia v západnej časti horného Turca v susedstve Nitrianskej stolice. Kolonizačný pohyb v 14. storočí dobudoval sídelnú sieť Turca. Vývoj v nasledujúcich storočiach zmenil len štruktúru osídlenia. V 14. storočí dostali štyri dediny (Martin, Mošovce, Sučany a Turany), ležiace pri dôležitých diaľkových obchodných cestách mestské výsady. Martin a Turany získali krupinské mestské právo, Mošovce těšínske. Vzhľadom na výhodnú polohu mohli hospodársky ťažiť z obchodu so Sliezskom, bránila im v tom však Žilina, preto sa nevyvinuli významnejšie obchodné strediská a nepodarilo sa im získať ani štatút slobodných kráľovských miest. V 15. storočí sa k nim priradili Kláštor pod Znievom a Slovenské Pravno. V 16. storočí bolo v Turci 104 sídel, z toho 6 mestečiek, 96 dedín a osád a dve prediá. Na sever od Váhu žilo valaské obyvateľstvo, usadili sa pravdepodobne v 16. storočí, v súvislosti s valaskou kolonizáciou susednej Oravy.