Súčasne karhal svojich rodákov, panónskych Slovákov, že o zveľaďovaní svojho vlastného slovenského jazyka, t. j. slovenčiny do jeho čias takmer nič nenapísali ani nevydali, hoci je k ostatným slovanským jazykom najbližšia. V spise Ňeco o Epigramatéch pripomenul: „ Hanba jest veru pre Slovákov nemalá, že sú tak múdri a predca ešcé v svojej vlastnej reči od tak starodávnych časoch ani slovára, ani sv. Písma, ani iních potrebních kníh nemajú, než české kupujíci a čitajíci svu peknú reč s nimi hubá a kazá“. Podľa vyjadrenia jedného farára pána Liseka „však oni uš majú isté obecne pravidlá sebe predložené jak straniva dobropísebnosti tak téš i straniva dobromluvnosti a vlastnoslovnosti, ktoréžto základné knižki pán Anton Bernolák s mnohú prácu zložil snemalím prospechom v obecné svetlo vidal a skrz ne i sebe i celému slovenskému národu obzvláštnu chválu získal“. Na vypracovanie Slovára sa nakoniec podujal sám Bernolák.

Pre prídavné meno slovenský Bernolák používal spočiatku v latinčine termín Slavonicus (lingua Slavonica). Urobil tak však iba v Dizertácii z roku 1787 pod vplyvom staršej českej, ale aj domácej literatúry, napr. diel J. Jakobea, a D. Sinapia-Horčičku, v ktorých sa tento termín bežne používal. Po vyjdení Dizertácie vyšla ešte v roku 1787 o nej správa v peštianskych novinách Merkur von Ungarn redigovaných slovenským osvietencom J.M.Kovačičom. Redakcia pripojila k nej poznámku, že termín lingua Slavonica je skôr vhodný pre pomenovanie nárečia ilýrskych Slovanov v Slavónii a pre reč Slovákov v Uhorsku by sa žiadalo používať latinský termín lingua Slavica. Bernolák pod vplyvom tejto poznámky, používal pre adjektívum slovenský dôsledne latinský termín Slavicus a od neho odvodené rodové pády. Už v roku 1790 vydal dielo Gramatica Slavica, v roku 1791 Etymologia vocum Slavicarum a pre latinské pomenovanie Slovára používal termín Lexicon Slavicum.


Názory českých dejateľov

Dizertácia bol jeden z pokusov zaviesť poriadok do pravopisu a podľa istých zásad očistiť a zdokonaliť ten slovenský jazyk, aký sa tu používal, bernolákovcom nešlo o to, aby boli jednými z viacerých, ale že chcú pre Slovákov zaviesť jeden – slovenský spisovný jazyk. Z prvých informácií a z preštudovania Dizertácie si to hneď neuvedomil ani český slavista Josef Dobrovský. Upozornili ho na to Jur Ribay a Josef Valentin Zlobický. Dobrovský neschvaľoval ich počínanie, no ocenil ich záujem o materinský jazyk a o to, že privádzajú k nemu aj iných. Zlobický Bernolákovo vystúpenie hodnotil inak ako Ribay. Svoj názor sa snažili preniesť aj na Dobrovského, navrhol, aby sa na bratislavských seminaristov obrátili ich kolegovia z Čiech a Moravy, a aby sa snažili ich zámerov zriecť a v činnosti nepokračovali. Zlobický chcel konať rýchlo, aby sa tento jazyk a pravopis neujal.

Dobrovský predpokladal, že sa pravopis neujme. Dobrovský v príspevku v roku 1786 v nemecky vydávanom Literárnom magazíne – „čeština, moravčina a slovenčina sú iba jeden jazyk, hlavný dialekt slovanského jazyka“, pričom za „hlavné dialekty slovanského jazyka“ okrem češtiny považoval ešte ruštinu, poľštinu a ilýrčinu. Vzťah češtiny ako spisovného jazyka a slovenčiny pokladal za čosi podobné vzťahu Hochdeutsch k ľudovej reči niektorej nemeckej oblasti. Podľa rozdielov medzi nárečiami jednotlivých oblastí Slovenska mu vyplynul záver: „ Táto okolnosť bude večne na prekážku tomu, aby sa slovenčina mohla stať spisovným jazykom. A tak Slováci urobia najlepšie, ak sa budú držať čistej češtiny. Na tomto stanovisku trval aj neskôr, hoci v roku 1822 uznal slovenčinu za samostatný slovanský jazyk a Bernolákovu Gramatiku a Slovár pokladal za základné a dôležité pramene jej poznania. V živej, hovorovej reči slovenského ľudu videl hodnotu, ktorou by sa mohla obohacovať aj spisovná čeština, ba Moravu a najmä Slovensko pokladal za národnostne i jazykovo oveľa zachovalejšie, než boli Čechy. Uznával, že na Slovensku bolo v prvých desaťročiach 19. storočia literárne a kultúrne oveľa rušnejšie ako v Čechách. Predsa sa mu však videlo, že slovenčina nebude nikdy súca vystúpiť na piedestál spisovného jazyka pre Slovákov. Vydanie Dizertácie a to čo po ňom na-sledovalo, hovorilo však čosi iné.

Prostredníctvom jazykovedných prác (Gramatiky a Slovára) sa umožnil slovenskému národu vstup do slovanského i ostatného vedeckého sveta. Významne prispel k posilneniu základnej charakteristickej vlastnosti novodobých národov – k utvoreniu celonárodného jazyka.