Život a dielo Antona Bernoláka

Život a dielo Antona Bernoláka

Pochádzal zo zámožnej zemianskej plátennícko-farbiarskej rodiny. Narodil sa 3. októbra 1762 v Slanici ako najmladší syn zo siedmich detí. Ľudovú školu navštevoval v Slanici, do roku 1774 vyššie ľudové školy v Námestove. Potom chodil do gymnázia do Ružomberku, ktoré skončil s najlepším prospechom. V rokoch 1778-80 študoval poetiku a rétoriku v bratislavskom seminári zvanom Emericianum. V rokoch 1780-82 chodil do seminára v Trnave (Stefaneum), kde študoval filozofiu. V roku 1782 mu vyšla prvá, v latinskej reči tlačená práca Divus Rex Stephanus, Magnus Hungarorum Apostolus (Jasný kráľ Štefan, veľký apoštol Uhrov), ktorú napísal ako príležitostnú kázeň.

V rokoch 1783-81 študoval teológiu vo Viedni. Viedenské roky Bernolákových štúdií tvoria mimoriadne významné obdobie, v ktorom získal rozsiahle vedomosti, nadobudol široký kultúrno-spoločenský rozhľad. Pobyt v Pazmáneu, štúdium na univerzite a viedenské prostredie veľmi priaznivo vplývali na usmernenie Bernolákovho osvietenského myslenia i slovansko-slovenského uvedomenia. Vo Viedni začal písať a zostavovať Novu bibliothecu.

Posledné tri ročníky študoval v generálnom seminári v Bratislave. Po príchode do Bratislavy pokračoval v zostavovaní bibliografického spisu Nova bibliotheca. Je významným dokladom na poznanie osobnosti Antona Bernoláka. Nova bibliotheca je rozsiahly súpis literatúry s mnohými anotáciami a poznámkami, predstavuje Bernoláka ako osvietenca, prívrženca jozefínskych reformných snáh, ako nadmieru učeného študenta. Svoju bibliografiu adresoval svojim spolužiakom, mali sa z nej poučiť o dobrých a potrebných knihách, ako aj o tých, ktorých sa majú strániť, vystupuje ako zapálený aktivizátor kruhu mládeže bratislavského generálneho seminára, v ktorom sa zrodila a v roku 1787 aj uskutočnila myšlienka uzákonenia slovenskej spisovnej reči. 21. mája 1787 mu vyšlo dielo, s ktorým položil základy slovenského spisovného jazyka – Dizertácia. Obsiahly latinský názov možno preložiť: Kritická jazyko-vedná rozprava o slovanských písmenách s pripojenou stručnou a súčasne ľahkou ortografiou slovanského jazyka, používaného v Uhorskom kráľovstve. Dielo jeho autori adresujú „všetkým milovníkom tohto jazyka“.

Vydanie Dizertácie a Ortografie bolo zavŕšením Bernolákových vysokoškolských štúdií. V roku 1791 vydal príručku o tvorení slov Etymológia vocum Slavicarum. Jeho vrcholným dielom bol Slowár slowenskí-česko-latinsko-nemecko-uherskí, ktorý vyšiel dvanásť rokov po jeho smrti.

Po Antonovi Bernolákovi sa našiel aj spis Náuka o poľnohospodárstve, kde sú kapitoly nielen o poľnohospodárstve, ale aj o pridružených odvetviach aké sú lesníctvo, záhradníctvo, vinohradníctvo, chov dobytka, včelárstvo.

Po ukončení štúdií odchádza do Trnavy, kde bol vysvätený za kňaza. 29.9.1787 sa stal kaplánom v Čeklísi, kde pôsobil do roku 1791. V roku 1788 mu ponúkli miesto prefekta v bratislavskom generálnom seminári, ale Bernolák to neprijal. V júli 1791 sa stal tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave. 1797 sa dostal na faru v Nových Zámkoch, kde pôsobil ako dekan a správca hlavnej novozámockej mestskej školy až do svojej smrti 15.1.1813.

Bernolák sa zapísal do dejín slovenského národa ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Vznik Bernolákovej spisovnej slovenčiny má svoje hlboké spoločenské a jazykové príčiny. V minulosti sa v odtrhnutí Slovákov od spoločného spisovného jazyka sa Čechmi a v ustálení samostatného spisovného jazyka slovenského hľadali predovšetkým ideologické a politické dôvody. Stúpenci koncepcie „československého národa“ videli v Bernolákovom uzákonení spisovnej slovenčiny protičeský, „rozkolnícky“ počin, hungarizmus, politický akt vyplývajúci z uhorskej protiviedenskej politiky, ktorá chcela neuhorským národnostiam zamedziť odstredivosť za uhorskú hranicu a aj Slovákov podporovala v ich úsilí o samostatný spisovný jazyk.

Bernolák vo svojej jazykovednej práci vynaložil veľké úsilie na to, aby ako sa sám vyjadruje „panónsko-slovanskú“ reč očistil „od chýb, ktoré boli prenesené do našej reči z výslovnosti a pravopisu českého“, aby rozlíšil správnu výslovnosť od zlej a českej a aby vhodne nahradil české slová vlastnými slovenskými. Týmto činom nechcel vzbudiť u Slovákov k češtine nenávisť, ktorú pokladá spolu s ruštinou a poľštinou za najvybrúsenejšie slovanské jazyky. Bernolák mal kladný vzťah k češtine. Odvolával sa na autority českých gramatikov, opiera sa o teoretické poznatky českých gramatík, nadväzuje i na českú terminológiu.
Bernolák pri vzniku spisovnej slovenčiny nadviazal na reč slovenských vzdelancov, ktorá sa podľa starších názorov využívala na západnom Slovensku. Tento západoslovenský kultúrny úzus mala svoje korene už v 16. storočí, v období reformácie. Vidí v pestovaní slovenského jazyka náboženský cieľ. Vyplýva to z tých čias, ako aj Bernolákovho kňazského povolania. No v samotnom jazykovednom diele sa zreteľnejšie ako náboženský motív rysuje motív národný, determinovaný súdobou ideológiou slovenskej národnosti „predstavami o slovenskom národe, o slovenskom jazyku. Bernolák od širokého slovanského základu, diferencované do polovice 18. storočia len politicko-teritoriálne, dospieva ku kmeňovej diferenciácii Slovanov a ku koncepcii samostatného „slovenského kmeňa“ so slovenčinou ako slovanským dialektom. Táto nová ideológia sa odráža aj v chápaní spisovnej slovenčiny ako jazyka celonárodného, nie ako jazyka s úzkym konfesionálnym zameraním.

V úvode Gramatiky na základe diel moravských vzdelancov kanonika Dalimila a J.K. Jordana vyzdvihol slovenčinu ako najzachovalejšiu a najbližšiu k pôvodnému slovanskému jazyku a tento svoj názor rozviedol aj v závere svojho predhovoru k Slováru v roku 1796. Ale aj vo vynechaných častiach tohto úvodu, ktoré neboli v roku 1825 vytlačené, v širokej miere uviedol početné svedectvá o kráse, pôvodnosti a jadrnosti slovanského jazyka a nakoniec zdôraznil, že tieto chvály sa v plnej miere vzťahujú aj na slovenčinu, ktorá je k pôvodnému slovanskému jazyku najbližšia. V tom istom predhovore na základe prác Sentivániho, M. Bela a A. F. Kollára osvetlil aj zásluhy Slovákov o uhorský štát a to už od jeho počiatkov. Svedčí o tom aj uhorské súdnictvo a jeho slovenská terminológia, ako aj skutočnosť, že Slováci už od tých čias zastávali v ktoromkoľvek odvetví života rôzne úrady a boli vo všetkom rovní s ostatnými.

V názve Dizertácie zarazia dve veci – slová „o slovanských písmenách“ a „slovanského jazyka, používaného v Uhorskom kráľovstve“. Treba sa pri nich pristaviť, pretože iba tak sa bližšie ozrejmí ideový základ, z ktorého bernolákovci vychádzali. Oni neboli jeho pôvodcami, len si ho v konkrétnej historickej situácii osvojili, nadviazali naň a použili ho. Nadviazali na predstavu, že existuje iba jediný slovanský národ a jediný slovanský jazyk. Jediný slovanský národ, neobyčajne starobylý, jeho pôvod sa hľadal u Noemovho syna Sema, podľa tejto predstavy obýval prevažnú časť Európy a veľkú časť Ázie. Tvorili ho Česi, Rusi, Poliaci, Chorváti atď. a bernolákovci sa začali pýtať, označujeme ako panónskych Slovanov (Panónii Slavi) alebo ako Slovanov žijúcich v Uhorsku (Slavi in Hun-garia)? Ich označenie Slovák je najbližšie onomu Slovan – Slavus – a to sa odvodzovalo od slova sláva alebo človek. Nemenej starobylý bol aj jediný jazyk slovanského národa.

Vedomie slovenskej národnej osobitosti, ktoré sa u Bernoláka zjavne prejavovalo, malo nepochybne už staršie korene. Pripravovalo sa už o polstoročie skôr a to po historickej stránke dielami M. Sentivániho, J. B. Magina, Timona, M. Bela, J. Papánka a po jazykovednej prácami kanonika Dalimila, J.K. Jordana, Bela a Doležala. V období počiatkov slovenského národného obrodenia vo významnej miere vplývala aj ideológia osvietenstva, ktorá v Uhorsku posilnila aj postavenie neprivilegovaných národov, predovšetkým Slovákov a viedla k rozvoju ich národnej kultúry a literatúry. Priamym popudom k vzdelávaniu slovenčiny, ktorý vo veľkej miere prispel k rozvoju národného povedomia slovenských vzdelancov bolo nariadenie Jozefa II. z roku 1786 o pestovaní národných rečí v generálnych seminároch. Na druhej strane tu pôsobil aj úpadok biblickej češtiny a českej literatúry u slovenských evanjelikov, spojený aj postupným úpadkom ich populácie. Aj napriek týmto objektívne prajným podmienkam pre rozvoj národného povedomia u Antona Bernoláka, nebolo vytvorenie jeho jazykovedného diela bez určitých problémov.

Starší českí bádatelia, medzi nimi aj Jaroslav Vlček nesprávne tvrdili, že Bernolák a jeho stúpenci nerozlišovali pojmy Slovan a Slovák a všetci Slovania boli pre nich Slováci. Nebola to však pravda, pretože jednotlivé slovanské národy mali už v tom čase aj politicko-geografické označenia, ako napr. Slavi Bohemiae, SLavi Poloniae, Slavi Croatiae, a v domácich rečiach sa nazývali Čechmi, Poliakmi, Chorvátmi a Slovákmi. Samotným pojmom Slavi sa teda v tomto čase označovali už iba Slováci žijúci v Uhorsku. Nebolo ich treba už označovať názvom Uhro-Slováci ako robil napr. Jozef I. Bajza. Bernolák mu to v polemickom spise Ňeco o Epigramatéch z roku 1794 vyčítal nasledujúcim spôsobom: „Potom čo sú to za potvori tí Uhro-Slováci, ktorích spomína? ...Však celému svetu jest známa vec, že skrz toto méno Slováci, ne iní než tí, čo v Uherskej krajine bívajú rozumá sa Slováci, a že kterí inde bívajú obzvláštne ména majú jak ku pr. Horváti, Poláci, Česi, Moravci etc., a tak slovo Uhro Slovákom zbitečne pridáva.“
Súčasne karhal svojich rodákov, panónskych Slovákov, že o zveľaďovaní svojho vlastného slovenského jazyka, t. j. slovenčiny do jeho čias takmer nič nenapísali ani nevydali, hoci je k ostatným slovanským jazykom najbližšia. V spise Ňeco o Epigramatéch pripomenul: „ Hanba jest veru pre Slovákov nemalá, že sú tak múdri a predca ešcé v svojej vlastnej reči od tak starodávnych časoch ani slovára, ani sv. Písma, ani iních potrebních kníh nemajú, než české kupujíci a čitajíci svu peknú reč s nimi hubá a kazá“. Podľa vyjadrenia jedného farára pána Liseka „však oni uš majú isté obecne pravidlá sebe predložené jak straniva dobropísebnosti tak téš i straniva dobromluvnosti a vlastnoslovnosti, ktoréžto základné knižki pán Anton Bernolák s mnohú prácu zložil snemalím prospechom v obecné svetlo vidal a skrz ne i sebe i celému slovenskému národu obzvláštnu chválu získal“. Na vypracovanie Slovára sa nakoniec podujal sám Bernolák.

Pre prídavné meno slovenský Bernolák používal spočiatku v latinčine termín Slavonicus (lingua Slavonica). Urobil tak však iba v Dizertácii z roku 1787 pod vplyvom staršej českej, ale aj domácej literatúry, napr. diel J. Jakobea, a D. Sinapia-Horčičku, v ktorých sa tento termín bežne používal. Po vyjdení Dizertácie vyšla ešte v roku 1787 o nej správa v peštianskych novinách Merkur von Ungarn redigovaných slovenským osvietencom J.M.Kovačičom. Redakcia pripojila k nej poznámku, že termín lingua Slavonica je skôr vhodný pre pomenovanie nárečia ilýrskych Slovanov v Slavónii a pre reč Slovákov v Uhorsku by sa žiadalo používať latinský termín lingua Slavica. Bernolák pod vplyvom tejto poznámky, používal pre adjektívum slovenský dôsledne latinský termín Slavicus a od neho odvodené rodové pády. Už v roku 1790 vydal dielo Gramatica Slavica, v roku 1791 Etymologia vocum Slavicarum a pre latinské pomenovanie Slovára používal termín Lexicon Slavicum.


Názory českých dejateľov

Dizertácia bol jeden z pokusov zaviesť poriadok do pravopisu a podľa istých zásad očistiť a zdokonaliť ten slovenský jazyk, aký sa tu používal, bernolákovcom nešlo o to, aby boli jednými z viacerých, ale že chcú pre Slovákov zaviesť jeden – slovenský spisovný jazyk. Z prvých informácií a z preštudovania Dizertácie si to hneď neuvedomil ani český slavista Josef Dobrovský. Upozornili ho na to Jur Ribay a Josef Valentin Zlobický. Dobrovský neschvaľoval ich počínanie, no ocenil ich záujem o materinský jazyk a o to, že privádzajú k nemu aj iných. Zlobický Bernolákovo vystúpenie hodnotil inak ako Ribay. Svoj názor sa snažili preniesť aj na Dobrovského, navrhol, aby sa na bratislavských seminaristov obrátili ich kolegovia z Čiech a Moravy, a aby sa snažili ich zámerov zriecť a v činnosti nepokračovali. Zlobický chcel konať rýchlo, aby sa tento jazyk a pravopis neujal.

Dobrovský predpokladal, že sa pravopis neujme. Dobrovský v príspevku v roku 1786 v nemecky vydávanom Literárnom magazíne – „čeština, moravčina a slovenčina sú iba jeden jazyk, hlavný dialekt slovanského jazyka“, pričom za „hlavné dialekty slovanského jazyka“ okrem češtiny považoval ešte ruštinu, poľštinu a ilýrčinu. Vzťah češtiny ako spisovného jazyka a slovenčiny pokladal za čosi podobné vzťahu Hochdeutsch k ľudovej reči niektorej nemeckej oblasti. Podľa rozdielov medzi nárečiami jednotlivých oblastí Slovenska mu vyplynul záver: „ Táto okolnosť bude večne na prekážku tomu, aby sa slovenčina mohla stať spisovným jazykom. A tak Slováci urobia najlepšie, ak sa budú držať čistej češtiny. Na tomto stanovisku trval aj neskôr, hoci v roku 1822 uznal slovenčinu za samostatný slovanský jazyk a Bernolákovu Gramatiku a Slovár pokladal za základné a dôležité pramene jej poznania. V živej, hovorovej reči slovenského ľudu videl hodnotu, ktorou by sa mohla obohacovať aj spisovná čeština, ba Moravu a najmä Slovensko pokladal za národnostne i jazykovo oveľa zachovalejšie, než boli Čechy. Uznával, že na Slovensku bolo v prvých desaťročiach 19. storočia literárne a kultúrne oveľa rušnejšie ako v Čechách. Predsa sa mu však videlo, že slovenčina nebude nikdy súca vystúpiť na piedestál spisovného jazyka pre Slovákov. Vydanie Dizertácie a to čo po ňom na-sledovalo, hovorilo však čosi iné.

Prostredníctvom jazykovedných prác (Gramatiky a Slovára) sa umožnil slovenskému národu vstup do slovanského i ostatného vedeckého sveta. Významne prispel k posilneniu základnej charakteristickej vlastnosti novodobých národov – k utvoreniu celonárodného jazyka.