V tej dobe vystriedal De Brogliea vo funkcii ministra zahraničných vecí Decazes. Nový minister sa rozhodol smelým manévrom čeliť Bismarckovým vyhrážkam. Vedel, že ani R-U, Rusko, ani VB si nepraje ďalšie posilnenie Nemecka. Decazes poslal do Viedne, Petrohradu a Londýna vyhlásenie, že Nemecko hodlá zahájiť vojnu proti Francúzsku. Žiadal o ochranu. V Rakúsku Decazes využil prípad s nantským biskupom. Využil katolícke cítenie Františka Jozefa a získal si vplyvné klerikálne kruhy. Vo Viedni ako aj v Petrohrade prijali listy francúzskych veľvyslancov. Británia sa vyjadrila neskôr. Bismarck musel na to ustúpiť. Zastavil konflikt s francúzskym biskupom.
V roku 1875 Bismarck chcel vpadnúť do Francúzska. Francúzsko podporovala ruská diplomacia, ktorá bola hlavnou prekážkou agresie voči Francúzsku.
Udalosti v rokoch 1870 – 1871 viedli vo Francúzsku k nahradeniu bonapartistickej ríše treťou republikou. Otvoril sa priestor pre všetky politické smery, ktoré boli počas druhého cisárstva potlačené.
Proti vláde umiernených republikánov sa od začiatku 80. rokov dvíhala dvojitá opozícia, zľava i sprava. Na ľavici ju viedol vodca radikálneho krídla George Clemenceau, na pravici klerici. Za hospodárskej krízy 1883 – 1886 došlo k politickým presunom, ktoré mali pre štruktúru politických prúdov vo Francúzsku dlhodobé dôsledky. Rástol nacionalizmus. V politike žiadali radikáli odstránenie kompromisu republikánov s pravicou, chceli zrušiť senát, obmedziť právomoc prezidenta, previesť antiklerikálnu politiku a oddeliť cirkev od štátu. V sociálnej oblasti chceli zrušiť robotnícke knižky, skrátiť pracovný deň, zaviesť progresívnu daň z príjmu. Ostro kritizovali koloniálnu politiku, pretože odvracala Francúzsko od protinemeckej politiky v Európe.
Druhým prúdom boli patrioti. V roku 1882 založil nacionalistický publicista Paul Dérculédy Ligu patriotov. Jeho básne sa dostávali do škôl, ako projekt, ktorý mal vychovávať od detstva k národnému a vojenskému uvedomeniu si. Bol bez námietok aplikovaný.
Prúd, ktorý dal nacionalistickej ideológii širšiu základňu bola reakcia širokých vrstiev robotníctva a maloburžoázie na hospodársku krízu v rokoch 1883 – 1886.
Nacionálna strana sa rozvíjala s Boulongerom. Nacionalistické hnutie „boulangerizmus“ hľadalo ľudovú podporu vytýčenými heslami „ochrana národnej práce“.
Generál George-Ernest Boulanger (1837 – 1891) bol od roku 1886 novým ministrom vojny na odporúčanie Clémenceaueho – republikánskeho politika. Sympatie získaval vďaka názoru na odvetu voči Nemecku i sociálno-demagogický charakter jeho vystúpení. Nevhodná intervencia Bismarckovej diplomacie, protestujúca proti Boulangerovým revanšistickým prejavom urobila z generála napoleonský symbol, hrdinu, ktorý opäť pozdvihne slávu Francúzska. Časť socialistov sa prikláňala k myšlienke pripojiť sa k hnutiu a ovládnuť ju zvnútra. Predáci radikálov Clemenceau a iní sa od Boulangera odvrátili, ale nie masy ich voličov. Podporili ho „patrioti“, rada radikálnych publicistov. Predovšetkým však za Boulangera sa postavila pravica: práve v tomto novom zoskupení pravice bol najväčší význam boulangeristickej kríze.
Pravica, tradicionalistická, elitárska a klerikálna, z krízy boulangerizmu prijala modernizovanú formu pravicového hnutia, s oporou v armáde, ľudovom nacionalizme a so symbolom silného muža. Prechod pravice na stranu boulangeristického hnutia nebol okamžitý, prispela k nemu čiastočne sama republikánska strana svojím netaktickým postupom proti Boulangerovi. Začiatkom roku 1888 ho donútila vystúpiť z armády. V tej dobe vypukla „aféra Grévy“: republikánsky prezident bol usvedčený, že predáva štátne vyznamenania a prijíma úplatky za „dobré slovo“ u prezidenta. Boulangerova kritika korupčného parlamentu a vlády hraničila s principiálnym antiparlamentarizmom a zblížila sa tým s pravicovou opozíciou, ktorá chcela využiť Boulangerovu popularitu. Boulanger získal od monarchistických kruhov peňažnú podporu pre svoju volebnú kampaň v lete 1888 a zmierila sa s ním aj cirkev. Na oplátku Boulanger niekoľkokrát prehlásil, že by sa nikdy nedopustil „náboženskej perzekúcie“ a spočiatku v roku 1889 odmietol jakobinizmus a žiadal národné „uzmierenie“.
