Boulangerova popularita vyvrcholila volebným víťazstvom v doplnkových voľbách v lete 1888 a na prelome rokov 1888 -1889. V Paríži bol v roku 1889 vítaný pokrikmi. K štátnemu prevratu nenašiel odvahu, aj keď armáda i polícia stála za ním. A jeho stúpenci ho k puču tlačili. Keď vláda zahájila prípravy pre proces proti nemu – za pokus o puč – utiekol za hranice. Vláda ho naschvál nechala utiecť, aby sa tým zdiskreditoval. Keď o dva roky neskôr v roku 1891 spáchal v emigrácii samovraždu, nevzbudilo to vo Fr. žiadny väčší záujem.

Boulangerizmus vytvoril modelovú situáciu – spojenie buržoáznej pravice s masovou základňou prostredníctvom hesiel obracajúcich sa k ľudu.
Koncom 19. storočia sa vo Francúzsku objavila dreyfusova aféra, ktorá sa zmenila v najväčšiu aféru III. republiky. Objavila sa v septembri 1894, ale vypukla neskôr.
Kapitán Alfréd Dreyfus bol v októbri 1894 odsúdený vojenským súdom za velezradu a špionáž k deportácii na diabolské ostrovy. Dreyfus bol alsaský žid zo zámožne vlastenecky cítiacej rodiny. V aristokratickom prostredí generálneho štábu, kde pôsobil ako stážista pritiahol na seba okamžitú pozornosť, keď kontrarozviedka náhodne zistila, že vojenskému pridelencovi nemeckého vyslanca v Paríži predáva niekto neznámy informácie z generálneho štábu. Justičný omyl, ovplyvnený kastovými a rasovými predsudkami, našli zradcu, ktorý sa premenil na aféru. Dreyfusova žena, brat a hŕstka novinárov nedôverovali vojenskej justícii. Hľadali dôkazy o Dreyfusovej nevine.

O dreyfusovej nevine bol presvedčený taktiež vplyvný politik, miesto predseda senátu Scheurer-Kestner. Rozhodujúce však bolo odhalenie skutočného dodávateľa správy pre nemeckého vyslanca, majora Walsin-Esterházy, bol ním nový šéf kontrarozviedky plukovník Picquart. Jeho nadriadení, obávajúc sa zo straty prestíže vojenského súdu, generálneho štábu a „cti armády“, mlčali a preložili ho do Tuniska. Prostredníctvom Picquartovho priateľa sa odhalenie dostalo na vedomie. V tej dobe aj Dreyfusov brat Mathieu verejne obvinil Esterházyho ako zradcu a žiadal o obnovu procesu so svojím bratom. Nacionalistická tlač začala ostrú protižidovskú kampaň. Vojenský súd oslobodil Esterházyho zato, Picquart bol odvolaný z Tuniska a potrestaný pre porušenie štátneho tajomstva a výrobou falošných dokumentov.

13. januára 1898 vytlačili v tlači otvorený dopis Emila Zoly prezidentovi republiky. Zola, ktorý sa vmiešal do prípadu už niekoľko krát, tentokrát obvinil generálny štáb z vedomého falšovania dokumentov, zaútočil na antisemitskú tlač a na falošne chápanú „česť armády“. Pre urážku armády bol Zola odsúdený. Zola unikol trestu. Až po procese začala skutočná aféra. Na verejnosť sa dostali detaily dosiaľ neznáme. Aféra hlboko rozdelila francúzsky národ. K dreyfusarom sa pripojili aj intelektuáli, mnohí členovia Inštitútu de France, profesori na College de France, Sorbone, významní vedci a umelci. Keď aféra začala byť politickou záležitosťou, pripojili sa radikálni politici.
Na jeseň 1898 bolo dokázané, že jeden z údajných dôkazov proti Dreyfusovi je falošný. Jeho výrobca, plukovník Henry spáchal samovraždu. Nasledovali demisie generálov a pád vlády. Prípad dreyfus bol prijatý pred odvolávací súd, zrušil pôvodný rozsudok a vrátil prípad k novému procesu pred vojenský súd. Pred zahájením nového procesu sa zmenila vláda a premiérom sa stal Pierre Marie Waldeck Rouseau. Vojenský súd trval na výroku vinný, ale prezident republiky Emile Loubet udelil dreyfusovi milosť. Až v roku 1906 v novom procese bol pôvodný rozsudok zrušený a dreyfus sa vrátil do armády. Politicky jeho prípad však prestal byť prvoradou záležitosťou už v roku 1899.

Dreyfusova aféra odhalila hlboké rozštiepenie francúzskej spoločnosti, ktorá sa prejavovala antisemitizmom, antimilitarizmom a vystupňovaným nacionalizmom.