Prejavy revanšizmu a nacionalizmu vo Francúzsku koncom 19. storočia
Po porážke pri Sedane a potom následná strata Alsaska-Lotrinska podnietili vznik vlasteneckej vlny, ktorá sa zakrátko premenila v nacionalizmus a rozdelila Francúzsko.
Frankfurtská zmluva znamenala síce koniec francúzsko-pruskej vojny, ale nezmierila nepriateľstvo medzi Nemeckom a Francúzskom. Len sa prehlbovala priepasť medzi nimi. Francúzsko sa nemohlo zmieriť s podmienkami mieru, ktoré mu boli vnútené.
Francúzskym politikom bolo jasné, že potrebujú mier, pretože krajina bola oslabená, než aby mohla znovu viesť vojnu. Nemohli viesť vojnu proti Nemecku sami, potrebovali nejakého spojenca. Ale pokiaľ by Francúzsko neobnovilo svoje ozbrojené sily, nikto sa nestane jeho spojencom. Musia byť pripravení čeliť útoku svojho východného suseda.
Zahraničná politika Thiersa uvažovala o spojencovi v Rusku, ale taktiež v Rakúsko-Uhosrku a Veľkej Británii. Francúzska vláda dobre vedela, že bude ťažké nájsť spojenca pre Francúzsko, ktoré bolo bez zbrane. Porazené Francúzsko rýchlo obnovilo svoje sily. V roku 1872 už rokovala z Nemeckom o formách, ako pred stanovenou lehotou uhradiť ešte nezaplatené vojenské škody vo výške troch miliárd. Thiers počítal s tým, že za to dosiahne predčasnú evakuáciu okupačných nemeckých síl z francúzskeho územia. Nemecká diplomacia s Francúzskom rokovala, ale zároveň sa snažili zabrzdiť obnovu ozbrojených síl svojho porazeného suseda.
Bismarck sa staral o to, aby si Francúzsko nenašlo spojenca. Snažil sa získať si niektorých priateľov Francúzska na svoju stranu. Chcel tak Francúzsko. Udržať v politickej izolácii.
V júni v roku 1873 padla Thiersova vláda. K moci sa dostali krajní monarchisti. Nemecká vláda sa obávala, že sa im ako pravoverným katolíkom podarí dohovoriť s klerikálnym viedenským dvorom. Ešte väčšie znepokojenie však vyvolali vzťahy francúzskych monarchistov k Rusku. Okrem toho Fr. rýchlo obnovovalo svoju armádu. V roku 1872 schválila systém všeobecnej brannej povinnosti podľa nemeckého vzoru.
V septembri 1873 bolo nemecké okupačné vojsko nútené opustiť francúzske územie Francúzska. Takto získalo väčšiu nezávislosť vo svojej zahraničnej politike. Bismarck sa obával Francúzska. Aby predišiel obnove francúzskych ozbrojených síl, bol ochotný vyhrážať sa vojnou. Nemecká vláda nevynechala jedinú zámienku, aby sa postavila proti Francúzom. Francúzsky revanšisti poskytovali niekoľko zámienok. V auguste 1873 vydal nantský biskup „pastiersky list“, v ktorom vyzýval veriacich, aby sa modlili za navrátenie Alsaska-Lotrinska. Do biskupskej diecézy patrila i časť nemeckého Lotrinska. List bol prečítaný na kázaní ako i uverejnený v katolíckych novinách na nemeckom území. Bismarck sa to rozhodol využiť k diplomatickému zásahu proti svojmu západnému susedovi. Žiadal fr. vládu, aby potrestala biskupa, ktorý vyzýval nových nemeckých poddaných, aby sa odtrhli od svojho štátu. Nový francúzsky minister zahraničia vojvoda de Broglie uisťoval, že vláda nijak nepodporuje revanšistickú propagandu.
Postupné zostrenie francúzsko-nemeckých vzťahov využila nemecká vláda k zbrojeniu, a k tomu aby získala od Ríšskeho snemu prostriedky na armádu. To však nebolo jej jediným cieľom. Hlavným cieľom bolo živiť vo Francúzsku neustáli strach z Nemecka. V apríli 1874 schválil Ríšsky snem vojenský zákon, ktorý zvyšoval výdaje na potreby armády a stanovil vojenský rozpočet na sedem rokov.
V tej dobe vystriedal De Brogliea vo funkcii ministra zahraničných vecí Decazes. Nový minister sa rozhodol smelým manévrom čeliť Bismarckovým vyhrážkam. Vedel, že ani R-U, Rusko, ani VB si nepraje ďalšie posilnenie Nemecka. Decazes poslal do Viedne, Petrohradu a Londýna vyhlásenie, že Nemecko hodlá zahájiť vojnu proti Francúzsku. Žiadal o ochranu. V Rakúsku Decazes využil prípad s nantským biskupom. Využil katolícke cítenie Františka Jozefa a získal si vplyvné klerikálne kruhy. Vo Viedni ako aj v Petrohrade prijali listy francúzskych veľvyslancov. Británia sa vyjadrila neskôr. Bismarck musel na to ustúpiť. Zastavil konflikt s francúzskym biskupom.
V roku 1875 Bismarck chcel vpadnúť do Francúzska. Francúzsko podporovala ruská diplomacia, ktorá bola hlavnou prekážkou agresie voči Francúzsku.
Udalosti v rokoch 1870 – 1871 viedli vo Francúzsku k nahradeniu bonapartistickej ríše treťou republikou. Otvoril sa priestor pre všetky politické smery, ktoré boli počas druhého cisárstva potlačené.
Proti vláde umiernených republikánov sa od začiatku 80. rokov dvíhala dvojitá opozícia, zľava i sprava. Na ľavici ju viedol vodca radikálneho krídla George Clemenceau, na pravici klerici. Za hospodárskej krízy 1883 – 1886 došlo k politickým presunom, ktoré mali pre štruktúru politických prúdov vo Francúzsku dlhodobé dôsledky. Rástol nacionalizmus. V politike žiadali radikáli odstránenie kompromisu republikánov s pravicou, chceli zrušiť senát, obmedziť právomoc prezidenta, previesť antiklerikálnu politiku a oddeliť cirkev od štátu. V sociálnej oblasti chceli zrušiť robotnícke knižky, skrátiť pracovný deň, zaviesť progresívnu daň z príjmu. Ostro kritizovali koloniálnu politiku, pretože odvracala Francúzsko od protinemeckej politiky v Európe.
Druhým prúdom boli patrioti. V roku 1882 založil nacionalistický publicista Paul Dérculédy Ligu patriotov. Jeho básne sa dostávali do škôl, ako projekt, ktorý mal vychovávať od detstva k národnému a vojenskému uvedomeniu si. Bol bez námietok aplikovaný.
Prúd, ktorý dal nacionalistickej ideológii širšiu základňu bola reakcia širokých vrstiev robotníctva a maloburžoázie na hospodársku krízu v rokoch 1883 – 1886.
Nacionálna strana sa rozvíjala s Boulongerom. Nacionalistické hnutie „boulangerizmus“ hľadalo ľudovú podporu vytýčenými heslami „ochrana národnej práce“.
Generál George-Ernest Boulanger (1837 – 1891) bol od roku 1886 novým ministrom vojny na odporúčanie Clémenceaueho – republikánskeho politika. Sympatie získaval vďaka názoru na odvetu voči Nemecku i sociálno-demagogický charakter jeho vystúpení. Nevhodná intervencia Bismarckovej diplomacie, protestujúca proti Boulangerovým revanšistickým prejavom urobila z generála napoleonský symbol, hrdinu, ktorý opäť pozdvihne slávu Francúzska. Časť socialistov sa prikláňala k myšlienke pripojiť sa k hnutiu a ovládnuť ju zvnútra. Predáci radikálov Clemenceau a iní sa od Boulangera odvrátili, ale nie masy ich voličov. Podporili ho „patrioti“, rada radikálnych publicistov. Predovšetkým však za Boulangera sa postavila pravica: práve v tomto novom zoskupení pravice bol najväčší význam boulangeristickej kríze.
Pravica, tradicionalistická, elitárska a klerikálna, z krízy boulangerizmu prijala modernizovanú formu pravicového hnutia, s oporou v armáde, ľudovom nacionalizme a so symbolom silného muža. Prechod pravice na stranu boulangeristického hnutia nebol okamžitý, prispela k nemu čiastočne sama republikánska strana svojím netaktickým postupom proti Boulangerovi. Začiatkom roku 1888 ho donútila vystúpiť z armády. V tej dobe vypukla „aféra Grévy“: republikánsky prezident bol usvedčený, že predáva štátne vyznamenania a prijíma úplatky za „dobré slovo“ u prezidenta. Boulangerova kritika korupčného parlamentu a vlády hraničila s principiálnym antiparlamentarizmom a zblížila sa tým s pravicovou opozíciou, ktorá chcela využiť Boulangerovu popularitu. Boulanger získal od monarchistických kruhov peňažnú podporu pre svoju volebnú kampaň v lete 1888 a zmierila sa s ním aj cirkev. Na oplátku Boulanger niekoľkokrát prehlásil, že by sa nikdy nedopustil „náboženskej perzekúcie“ a spočiatku v roku 1889 odmietol jakobinizmus a žiadal národné „uzmierenie“.
Boulangerova popularita vyvrcholila volebným víťazstvom v doplnkových voľbách v lete 1888 a na prelome rokov 1888 -1889. V Paríži bol v roku 1889 vítaný pokrikmi. K štátnemu prevratu nenašiel odvahu, aj keď armáda i polícia stála za ním. A jeho stúpenci ho k puču tlačili. Keď vláda zahájila prípravy pre proces proti nemu – za pokus o puč – utiekol za hranice. Vláda ho naschvál nechala utiecť, aby sa tým zdiskreditoval. Keď o dva roky neskôr v roku 1891 spáchal v emigrácii samovraždu, nevzbudilo to vo Fr. žiadny väčší záujem.
Boulangerizmus vytvoril modelovú situáciu – spojenie buržoáznej pravice s masovou základňou prostredníctvom hesiel obracajúcich sa k ľudu.
Koncom 19. storočia sa vo Francúzsku objavila dreyfusova aféra, ktorá sa zmenila v najväčšiu aféru III. republiky. Objavila sa v septembri 1894, ale vypukla neskôr.
Kapitán Alfréd Dreyfus bol v októbri 1894 odsúdený vojenským súdom za velezradu a špionáž k deportácii na diabolské ostrovy. Dreyfus bol alsaský žid zo zámožne vlastenecky cítiacej rodiny. V aristokratickom prostredí generálneho štábu, kde pôsobil ako stážista pritiahol na seba okamžitú pozornosť, keď kontrarozviedka náhodne zistila, že vojenskému pridelencovi nemeckého vyslanca v Paríži predáva niekto neznámy informácie z generálneho štábu. Justičný omyl, ovplyvnený kastovými a rasovými predsudkami, našli zradcu, ktorý sa premenil na aféru. Dreyfusova žena, brat a hŕstka novinárov nedôverovali vojenskej justícii. Hľadali dôkazy o Dreyfusovej nevine.
O dreyfusovej nevine bol presvedčený taktiež vplyvný politik, miesto predseda senátu Scheurer-Kestner. Rozhodujúce však bolo odhalenie skutočného dodávateľa správy pre nemeckého vyslanca, majora Walsin-Esterházy, bol ním nový šéf kontrarozviedky plukovník Picquart. Jeho nadriadení, obávajúc sa zo straty prestíže vojenského súdu, generálneho štábu a „cti armády“, mlčali a preložili ho do Tuniska. Prostredníctvom Picquartovho priateľa sa odhalenie dostalo na vedomie. V tej dobe aj Dreyfusov brat Mathieu verejne obvinil Esterházyho ako zradcu a žiadal o obnovu procesu so svojím bratom. Nacionalistická tlač začala ostrú protižidovskú kampaň. Vojenský súd oslobodil Esterházyho zato, Picquart bol odvolaný z Tuniska a potrestaný pre porušenie štátneho tajomstva a výrobou falošných dokumentov.
13. januára 1898 vytlačili v tlači otvorený dopis Emila Zoly prezidentovi republiky. Zola, ktorý sa vmiešal do prípadu už niekoľko krát, tentokrát obvinil generálny štáb z vedomého falšovania dokumentov, zaútočil na antisemitskú tlač a na falošne chápanú „česť armády“. Pre urážku armády bol Zola odsúdený. Zola unikol trestu. Až po procese začala skutočná aféra. Na verejnosť sa dostali detaily dosiaľ neznáme. Aféra hlboko rozdelila francúzsky národ. K dreyfusarom sa pripojili aj intelektuáli, mnohí členovia Inštitútu de France, profesori na College de France, Sorbone, významní vedci a umelci. Keď aféra začala byť politickou záležitosťou, pripojili sa radikálni politici.
Na jeseň 1898 bolo dokázané, že jeden z údajných dôkazov proti Dreyfusovi je falošný. Jeho výrobca, plukovník Henry spáchal samovraždu. Nasledovali demisie generálov a pád vlády. Prípad dreyfus bol prijatý pred odvolávací súd, zrušil pôvodný rozsudok a vrátil prípad k novému procesu pred vojenský súd. Pred zahájením nového procesu sa zmenila vláda a premiérom sa stal Pierre Marie Waldeck Rouseau. Vojenský súd trval na výroku vinný, ale prezident republiky Emile Loubet udelil dreyfusovi milosť. Až v roku 1906 v novom procese bol pôvodný rozsudok zrušený a dreyfus sa vrátil do armády. Politicky jeho prípad však prestal byť prvoradou záležitosťou už v roku 1899.
Dreyfusova aféra odhalila hlboké rozštiepenie francúzskej spoločnosti, ktorá sa prejavovala antisemitizmom, antimilitarizmom a vystupňovaným nacionalizmom.
