Prejavy revanšizmu a nacionalizmu vo Francúzsku koncom 19. storočia
Po porážke pri Sedane a potom následná strata Alsaska-Lotrinska podnietili vznik vlasteneckej vlny, ktorá sa zakrátko premenila v nacionalizmus a rozdelila Francúzsko.
Frankfurtská zmluva znamenala síce koniec francúzsko-pruskej vojny, ale nezmierila nepriateľstvo medzi Nemeckom a Francúzskom. Len sa prehlbovala priepasť medzi nimi. Francúzsko sa nemohlo zmieriť s podmienkami mieru, ktoré mu boli vnútené.
Francúzskym politikom bolo jasné, že potrebujú mier, pretože krajina bola oslabená, než aby mohla znovu viesť vojnu. Nemohli viesť vojnu proti Nemecku sami, potrebovali nejakého spojenca. Ale pokiaľ by Francúzsko neobnovilo svoje ozbrojené sily, nikto sa nestane jeho spojencom. Musia byť pripravení čeliť útoku svojho východného suseda.
Zahraničná politika Thiersa uvažovala o spojencovi v Rusku, ale taktiež v Rakúsko-Uhosrku a Veľkej Británii. Francúzska vláda dobre vedela, že bude ťažké nájsť spojenca pre Francúzsko, ktoré bolo bez zbrane. Porazené Francúzsko rýchlo obnovilo svoje sily. V roku 1872 už rokovala z Nemeckom o formách, ako pred stanovenou lehotou uhradiť ešte nezaplatené vojenské škody vo výške troch miliárd. Thiers počítal s tým, že za to dosiahne predčasnú evakuáciu okupačných nemeckých síl z francúzskeho územia. Nemecká diplomacia s Francúzskom rokovala, ale zároveň sa snažili zabrzdiť obnovu ozbrojených síl svojho porazeného suseda.
Bismarck sa staral o to, aby si Francúzsko nenašlo spojenca. Snažil sa získať si niektorých priateľov Francúzska na svoju stranu. Chcel tak Francúzsko. Udržať v politickej izolácii.
V júni v roku 1873 padla Thiersova vláda. K moci sa dostali krajní monarchisti. Nemecká vláda sa obávala, že sa im ako pravoverným katolíkom podarí dohovoriť s klerikálnym viedenským dvorom. Ešte väčšie znepokojenie však vyvolali vzťahy francúzskych monarchistov k Rusku. Okrem toho Fr. rýchlo obnovovalo svoju armádu. V roku 1872 schválila systém všeobecnej brannej povinnosti podľa nemeckého vzoru.
V septembri 1873 bolo nemecké okupačné vojsko nútené opustiť francúzske územie Francúzska. Takto získalo väčšiu nezávislosť vo svojej zahraničnej politike. Bismarck sa obával Francúzska. Aby predišiel obnove francúzskych ozbrojených síl, bol ochotný vyhrážať sa vojnou. Nemecká vláda nevynechala jedinú zámienku, aby sa postavila proti Francúzom. Francúzsky revanšisti poskytovali niekoľko zámienok. V auguste 1873 vydal nantský biskup „pastiersky list“, v ktorom vyzýval veriacich, aby sa modlili za navrátenie Alsaska-Lotrinska. Do biskupskej diecézy patrila i časť nemeckého Lotrinska. List bol prečítaný na kázaní ako i uverejnený v katolíckych novinách na nemeckom území. Bismarck sa to rozhodol využiť k diplomatickému zásahu proti svojmu západnému susedovi. Žiadal fr. vládu, aby potrestala biskupa, ktorý vyzýval nových nemeckých poddaných, aby sa odtrhli od svojho štátu. Nový francúzsky minister zahraničia vojvoda de Broglie uisťoval, že vláda nijak nepodporuje revanšistickú propagandu.
Postupné zostrenie francúzsko-nemeckých vzťahov využila nemecká vláda k zbrojeniu, a k tomu aby získala od Ríšskeho snemu prostriedky na armádu. To však nebolo jej jediným cieľom. Hlavným cieľom bolo živiť vo Francúzsku neustáli strach z Nemecka. V apríli 1874 schválil Ríšsky snem vojenský zákon, ktorý zvyšoval výdaje na potreby armády a stanovil vojenský rozpočet na sedem rokov.
