Koncentračný tábor

Koncentračný tábor

Koncentračný tábor je miesto zadržiavania, obvykle bez rozhodnutia súdu, veľkého množstva osôb pokladaných pre vládu z rôznych dôvodov za nepohodlných.

Účel existencie

Slúžiť môže rôznym cieľom: od miesta dočasnej izolácie osôb, o ktorých osude sa rozhodne neskôr, cez tábor nútenej práce teda, de facto, otrockej, až po miesto fyzickej likvidácie uskutočňovanej rôznymi metódami. Pojem koncentračného tábora je široký: od typu obvyklého väzenia vo forme barakov na oplotenom a stráženom území, po „továrne na smrť“ teda miesto koncentrácie ľudí pred ich úmyselnou záhubou v špeciálne preto skonštruovaných zariadeniach na zabíjanie (hlavne plynových komorách), a neskôr likvidácii tiel (krematórium). Ten najhorší druh koncentračných táborov, nazývaných tiež vyhladzovacími tábormi, bol vytváraný predovšetkým tesne pred a počas druhej svetovej vojny hitlerovským Nemeckom.
Aj keď neslúžia na zabíjanie internovaných ľudí, koncentračné tábory obvykle súvisia v menšej, alebo väčšej miere s porušovaním ľudských práv, najmä zákonov o spravodlivom súdnom procese. V podstate druhom koncentračných táborov s pomerne miernou disciplínou sú internačné tábory, rovnako slúžiace na dočasnú koncentráciu obyvateľstva.

História táborov

Prvé tábory vybudovali španielske úrady (1896) pre povstalcov na Kube, britské úrady (1899-1902) počas búrskych vojen pre „koncentráciu“ vidieckeho obyvateľstva nakloneného Búrom na ich lepšiu kontrolu, ako aj americké úrady (1900) na Filipínach. Masovo sa koncentračné tábory, z ktorých časť bola tiež vyhladzovacími tábormi, objavili v ZSSR už od začiatku existencie toho štátu (pozri: Gulag). Verejne boli budované v hitlerovskom Nemecku od 30-tych rokov 20. storočia (v období druhej svetovej vojny tiež na území Poľska a iných okupovaných štátov), niesli názvy Konzentrationslager, v skratke KL. Veľká časť z nich bola vyhladzovacími tábormi, s čím sa pojem „koncentračný tábor“ najmä v Poľsku v značnej miere stotožnil. Koncentračné tábory rôzneho druhu existovali v 20. storočí v mnohých štátoch po celom svete. V období po druhej svetovej vojne v Poľsku existovali koncentračné tábory NKVD pre vojakov hnutia odporu, tábory práce pre protikomunistickú mládež a tiež osôb nemeckého alebo ukrajinského pôvodu, ktoré sú klasifikované ako koncentračné tábory. Mnoho táborov bolo vybudovaných tiež po vojenskom prevrate v Grécku (1948 a 1967) a v Čile (1973).

Súčasnosť

Súčasne jestvujú rôzne formy koncentračných táborov v niekoľkých štátoch, predovšetkým v Rusku (nazývané filtračnými tábormi v Čečensku), Severnej Kórei a na Kube. Vytvárané boli v 90-tych rokoch 20. storočia počas občianskej vojny v Juhoslávii, tiež za účelom likvidácie obyvateľstva. Vlastnosti takého tábora má tiež tábor pre osoby podozrivé z terorizmu na americkej vojenskej základni v Guantanáme.

Počet obetí v hlavných koncentračných táboroch:

Osvienčim 4.000.000
Treblinka 3.000.000
Majdanek 1.400.000
Chelmno 340.000
Sobibor 300.000
Gross Rosen 180.000
Mauthausen 122.000
Sachsenhausen 100.000
Hartheim 100.000
Ravensbrück 92.700
Stutthof 85.000
Neuengamme 82.000
Dachau 67.000
Terezín 60.000
Buchenwald 56.000
Bergen – Belsen 48.000
Dora 25.000
Papenburg - Emslager 10.60

Koncentračný tábor Auschwitz - Birkenau

Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau (nem. Konzentrationslager Auschwitz-Birkenau) bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu. Bol zriadený roku 1941 asi 3 km od zajateckého tábora Auschwitz I, v dedine Brzezinka (nem. Birkenau) neďaleko poľského mestečka Osvienčim, asi 60 km západne od Krakova.

Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau bolo deportovaných približne 1,3 milióna ľudí. Odhaduje sa, že asi 1,1 milióna z nich tam bolo zavraždených. Asi 900 000 deportovaných hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili; zvyšných 200 000 zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov alebo neskoršieho splynovania.
„Auschwitz“ sa stal symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov a ďalších obetí: Rómov, ruských a poľských nútených robotníkov, homosexuálov a ďalších „nepriateľov národného socializmu“.
V roku 1979 bol koncentračný tábor zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO

Založenie

Výstavba tábora sa začala v októbri 1941 na území hornosliezskej obce Brezinka (pol. Brzezinka, nem. Birkenau), z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené a domy boli buď prestavané pre potreby tábora alebo zbúrané. Práce začali sovietski vojnoví zajatci privezení sem z hlavného tábora Auschwitz I. Práce sa začali pravdepodobne na rozkaz Himmlera, ktorý miesto navštívil v marci 1941. V nacistických dokumentoch mal tábor až do jari 1944 štatút zajateckého tábora (Kriegsgefangenenlager), aj napriek tomu, že túto funkciu v podstate nikdy neplnil. V období autonómie tábora trvajúcej od novembra 1943 do novembra 1944 boli jeho veliteľmi SS-Sturmbanführer Friedrich Hartjenstein (november 1943 - 8. máj 1944) a neskôr SS-Hauptsturmführer Josef Kramer (8. máj 1944 - 25. november 1944).
Komplex tábora mal obdĺžnikový pôdorys a do konca vojny dosiahol rozlohy okolo 140 hektárov. Celý priestor bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. Rovnakým spôsobom boli ohradené jednotlivé sektory tábora tzv. Bauabschnitt.

Prvé stavby, ktoré boli v tábore postavené boli tehlové domy. S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa ale tábor začal rýchlo rozrastať a vyvstala potreba postaviť ďalšie ubytovacie kapacity. Potreba ubytovania väzňov najprv viedla k využitiu konských maštalí a neskôr k výstavbe ďalších drevených stavieb. Drevené baraky boli stavané narýchlo, život v nich bol ťažký, v prípade chladnejšieho počasia medzerami medzi doskami prestupoval chlad, lete v nich bolo neznesiteľné teplo, pretože ich okná sa nedali otvoriť. Po okraji obytných blokov sa nachádzali „hygienické zariadenia“, ktoré pozostávali z latrín a umývariek.
Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. V máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po ktorých do tábora privážali transporty s ľuďmi. Nad vstupnou bránou bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora a na rampu, kde prebiehala „selekcia“ - triedenie väzňov na schopných a neschopných práce. V zadnej časti tábora boli vystavané 4 plynové komory, v ktorých boli pomocou jedu cyklónu-B hromadne vraždení ľudia z prichádzajúcich transportov, ale tiež chorí väzni, pri ktorých sa nepredpokladalo skoré zapojenie do práce.
Prvá plynová komora začala fungovať v marci 1942. Postavená bola v jednej z pôvodných hospodárskych budov obce Brezinka. Druhá podobná plynová komora bola dostavaná v júni. Koncom roku 1942 sa začala stavba veľkej plynovej komory pre asi 2000 ľudí a krematória II, blízko mužskej časti tábora. Krematórium III bolo dokončené 26. júna 1942, krematórium II 31. marca 1943.
Krematórium II a III boli vybudované ako prezliekárne a veľké sprchy umiestnené pod zemou. Obeti vstupovali do plynových komôr po schodoch, najprv vošli do prezliekárne, kde odložili oblečenie a nahí potom vstúpili do plynovej komory. Jednalo sa o betónovú miestnosť, ktorá bola prepojená s povrchom vetracími komínmi. Vojaci SS tadiaľ sypali do vnútra jedovatý plyn. Keď už vnútri komôr nezostal nikto nažive nahnali do vnútra väzňov Sonderkommanda, ktorých úlohou bolo odoberanie zlatých zubov a vlasov mŕtvych. Následne mŕtve telá odvliekli do krematórií, kde ich spaľovali v peciach. Popol sa sypal do veľkej jamy blízko krematória. V priebehu času sa pre upokojenie väzňov, ktorých čakala poprava, umiestnili na vchod do komôr nápisy uvádzajúce, že sa jedná o sprchy, v komore boli inštalované atrapy spŕch a väzňom vojaci SS dokonca rozdávali pred vstupom do komory mydlo.
Krematórium IV. bolo zničené počas povstania Židov zo Sonderkommanda 7. októbra 1944. Počas vzbury Židia neďaleko krematória zakopali zápisky a dôležité dokumenty zachytávajúce situáciu v tábore, ktoré boli neskôr využité v súdnych procesoch proti dôstojníkom SS. Krematóriá II. a III. boli demontované na rozkaz SS v novembri 1944 príslušníkmi Sonderkommanda. Na mieste zničeného krematória sa dajú dodnes nájsť ruiny, ktoré ostali zachované v ich pôvodnom stave.

Odchod Nacistov a oslobodenie

Ku koncu vojny bolo jasné, že postupujúca Červená armáda oslobodí aj oblasť okolo Osvienčimu. Keďže nacisti už nehodlali riskovať odhalenie svojich zločinov, podobne ako tomu bolo v Majdanku pri Lubline, kde sovietski vojaci našli ešte horiace ohne v krematóriach. Pred svojim odchodom boli krematóriá a plynové komory demontované a ich časti, ktoré nebolo možné odviezť, vyhodené do vzduchu. Obytné bloky boli aj s ľuďmi vo vnútri zapálené a podľa celkového plánu mal byť celý tábor zrovnaný so zemou. Kvôli rýchlemu postupu Červenej armády však nebol celý zámer uskutočnený, a tak boli vypálené len niektoré časti tábora. Väčšina barakov bola postavená z tehál budov v okolí mestečka Osvienčim. Následne po oslobodení tábora boli mnohé baraky obyvateľmi rozobraté a stavebný materiál použili na stavbu svojich domovov.
27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v tábore už len 7600 preživších ľudí. Nacisti pred oslobodením tábora poslali viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše, väzňov ktorí neboli schopní pochodu začali urýchlene vraždiť.

Dnešný stav

Dodnes sa zachovalo 45 murovaných a 22 drevených barakov. Patrné sú aj zbytky plynových komôr a kremačných jám pre pece. Dobové je aj oplotenie, komíny a základy zničených barakov. Dnes sú objekty koncentračného tábora KL Auschwitz I a II pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu a utrpení miliónov nacistami prenasledovaných ľudí celej Európy. Pamätník je voľne prístupný bez poplatkov.

Sektory tábora Birkenau

Bauabschnitt I a - mužský tábor
Bauabschnitt I b - ženský tábor
Bauabschnitt II a - karanténny tábor
Bauabschnitt II b - Terezínsky rodinný tábor (Familienlager Theresienstadt)
Bauabschnitt II c - maďarský tábor
Bauabschnitt II d - mužský tábor
Bauabschnitt II e - rómsky tábor
Bauabschnitt II f - nemocničný tábor
Bauabschnitt II g - tzv. Kanada (triedenie osobných vecí popravených)
Bauabschnitt III - tzv. Mexiko - nedokončený, slúžil ako depozitný tábor v priebehu tzv. akcie Höss, čo bola likvidácia maďarských Židov. Boli tu umiestňené Židovky, ktoré nestačili prejsť „selekciou“.