Rozpad Franskej ríše - vývoj v jej západnej časti
V roku 843 sa vo Verdune bola uzavretá zmluva, ktorou sa jednotná franská ríša rozdelila na tri časti: Lothar získal Itáliu a pásmo území spojujúca Alpy s pobrežím Severného mora, Ľudovít Nemec dostal zem na východ od Lotharových držia, obývané germánskym obyvateľstvom a Karol Holý získal zem na západ, obývané obyvateľstvom románskeho pôvodu. Ľudovítovo a Karolovo územie bolo etnicky jednotné, no Lotharovo bolo etnicky a geograficky nejednotné (germánske aj románske obyvateľstvo). Prebiehali medzi nimi boje, Lotharov štát v nich zanikol.
V 2. pol. 9. stor. sa vyskytli snahy o spojenie rozdelenej ríše, ale nemali prakticky význam. Jednotlivé časti sa rozvíjali samostatne, na západe vzniklo Francúzsko, na východe nemecká ríša.
Po rozdelení franského štátu sa vytvorila z držia patriaca Karolovi Holému západofranská ríša, ktorá sa čoskoro nazývala Francúzsko. Východné hranice tohto štátu tvorili rieky Rhône, Saône, Mása a Šelda, severné hranice obmývalo Severné more a západné hranice Atlantický oceán. Na juh sa západofranské kráľovstvo rozkladalo k Pyrenejám a časť za Pyrenejami (tzv. Španielska marka).
Obdobie od polovice 9. do 11. stor. sa v dejinách Francúzska nazývalo dobou dovŕšenia feudalizácie. Hlavnými rysmi tohto obdobia bola definitívna úprava feudálneho vlastníctva pôdy, prudké zostrenie triedneho boja roľníkov proti zotročeniu a feudálnemu vykorisťovaniu a politická roztrieštenosť štátu. Charakteristickým rysom tohto procesu je predovšetkým upevnenie lénnej sústavy. Za vlastníka všetkej pôdy v štáte bol kráľ a jemu sa podriaďovali svetskí a cirkevní feudáli, ktorým udeľoval léno. Títo feudáli neboli na kráľovi závislí, mali právo vyhlasovať vojnu, uzavierať mier, raziť mince a súdiť úplne samostatne. Ich nariadenia platili na území, ktoré ovládali. Podporovali kráľov rýchly rasť lén, aby si zaistili oporu šľachty, ktorú potrebovali ako bojovníkov. S rôznymi požiadavkami vystupovala aj cirkev. Tým sa hospodárska základňa panovníckej moci stále zužovala, ekonomická sila veľkých feudálov narastala. Nakoniec si francúzska šľachta presadila dedičnú držbu svojich lén, tým bola hospodárska prevaha kodifikovaná. Postupne stúpala i ich politická funkcia. Posilnenie moci šľachty spôsobilo oslabenie centrálnej panovníckej moci. Trvajú boje, vzbury, od Francúzska odpadá Akvitánsko a Bretónsko.
Ďalšie oslabenie panovníckej moci priniesli dlhotrvajúce boje so susedmi, zo Saracénmi, s východofranskou ríšou a s Normanmi, ktorí boli v tej dobe hlavným nebezpečenstvom. Normani prenikali po francúzskych riekach (Loire, Šelda, Rýn, Seina) do vnútrozemia. Ohrozovali hlavne obchodné strediská, v roku 845 vypálili Paríž. Normani mali svoju pevnú základňu v oblasti Camarque, odtiaľ podnikali nájazdy do oblastí Nimes, Arles, Bretane.
Západofranské kráľovstvo nemalo hmotné prostriedky, aby bolo schopné čeliť Normanom. Zlyhala i organizácia pohraničných mariek. To nútilo kráľa k tomu, aby prijímal požiadavky šľachty, pretože ta je vojenskou oporou vojny. K víťazstvu Normanov prispievala ich pohyblivosť – rýchly pohyb im umožňovali ľahké lode, používali i jazdecké vojsko. K ich úspešnému postupu napomáhala i celková politická neistota franskej ríše. Karol Holý sa pokúsil obkľúčiť základňu Normanov, no pokus zmaril v roku 857 útok východofranského panovníka Ľudovíta Nemca proti západofr. kráľovstvu. Franskí kráľovia boli nakoniec nútení platiť výkupné.
Na konci svojej vlády sa Karol Holý siahol po cisárskej korune 875, využil prechodné obdobie víťazstva nad Normanmi snahou o zjednotenie impéria, ale nemal úspech, v roku 876 v bitke pri Andernachu utrpel porážku od východofranských vojsk. Jeho vláda končí porážkou i v otázkach vnútornej politiky, v roku 877 bol nútení priznať feudálom dedičnosť ich lén.
Vnútorné boje, straty území, rast moci feudálov a oslobodením ústrednej moci sa vyznačovalo i obdobie po Karolovej smrti, až do konca 10.stor. Od Francúzsko v roku 879 odpadlo Lotrinsko, neskôr pripojene k východofr. ríši, Burgundsko a Provence. V r.877 šľachta juž. Burgundska zvolila za kráľa Bosa z Vienne a sever Rudolf I. (888). V roku 937 boli obe časti Burgundska spojené, od roku 1032 súčasťou Svätej ríše rímskej.
Naďalej trvá normandské nebezpečenstvo, prejavuje sa na území Severného mora a prieplav La Manche. Kráľovia s Karolovskej dynastie neboli schopní čeliť stratám a vnútorným zmätkom, preto si feudáli zvolili za kráľa Hrabata z Paríže, Odona(888 – 898), pochádzal z roku Robertovcov, zvaních Kapetovci. Po Odonovej smrti bol za kráľa zvolený Karol Prostý(898 – 923), ktorí uzatváral dohody s Normanmi, za sľub vazalskej vernosti im dal územie na Sever, od 11. st. Normandia. Vnútorné boje však naďalej neutíchali. Rýchlo sa menia panovníci dosadzovaní veľkými feudálmi.
Po vymretí Karolovcov v roku 987 bol za kráľa zvolení Hugo Kapet, zakladateľ dynastie Kapetovcov. Jeho vláda (987 – 996 ), ani vlády jeho nástupcov Róberta II. Pobožný (996 – 1031), Henrich I. (1031 – 1060) a Filip I. (1060 – 1108) nepriniesli zvýšenú panovnícku prestíž. Obvykle skutočne ovládali len svoje rodové dŕžavy, ostatné dŕžavy ovládali veľkí feudáli. Medzi týmito feudálmi dochádzalo k bojom, čo viedlo k plieneniu celých oblastí a veľkému útisku poddaných. Preto prepuklo prvé povstanie poddaných v roku 997 v Normandii, 1024 v Bretónsku, 1035 vo Flandroch. Na konci vlády Henricha I. bolo obdobie najhlbšieho úpadku štátu.
