osmanská expanzia je spojená s neistotou a nízkymi výnosmi na vojensky ohrozených územiach, tým sa znížila aj základňa príjmov feudálov. Voľnosť pohybu obyvateľstva, ktorá je daná neprehľadnosťou situácie má za následok určitú dobovú sťahovaciu horúčku. To všetko otvárajú brány kočovaniu pastierov, ktorí hľadajú pre svoje stáda nové pastviská. Hľadajú ich bez ohľadu na politické či etnické hranice. Dôvodom bolo, to že produkty výroby pastierov sú aj boli obohatením a spestrením potravinovej a zásobovacej základne. Valašská kolonizácia na Slovensku (ide o pastierov, chovateľov oviec a dobytka, ktorí svoje zamestnanie vykonávajú tzv. valašským spôsobom) bola kolonizáciou, na ktorej sa nepodieľalo výlučne valašsko-rumunské etnikum, ale je výsledkami viacetnického migračného prúdu. Prúdu, ktorý dosídľuje dovtedy málo zasídlené podhorské a horské oblasti. Valašská kolonizácia na Slovensku je typom rozptýlenej a geograficky ohraničenej kolonizácie.

Najväčší rozkvet valašskej kolonizácie na Slovenku je 16. storočie. Obyvateľstvo hospodáriace a žijúce valašským spôsobom podporilo či obnovilo pôvodné staré osídlenie domáce a čiastočne aj vytváralo nové sídliská, využívalo dovtedy málo, či vôbec nevyužité horské a podhorské oblasti. Význam valašskej kolonizácie z hľadiska celkového historického vývoja slovenského národa je v oblasti ekonomickej. Časovo je kolonizácia obmedzená na dobu 14. – 17. storočia, na dobu hľadania racionalizácie a zefektívnenia feudálnej výroby.


2. Tzv. Srbská kolonizácia zasiahla Slovensko početnejšie najmä v priebehu 16. storočia, vychádza z vojensko-politickej bázy. Príčinou a impulzom príchodu Srbov do vnútra Uhorska bola osmanská expanzia a strata pôvodného životného priestoru na Balkáne. Srbská kolonizácia má výrazne vojenský charakter. Pomocou nej sa v priebehu 15. - 17. storočia rieši neustály nedostatok protitureckej vojenskej obrany. Presídlenie Srbov bolo vopred plánované a regulované na základe dohody medzi srbskými vojenskými alebo cirkevnými predstaviteľmi a uhorským panovníkom. Na území Uhorska tak vznikajú vojenské základne, najmä v pohraničných oblastiach s množstvom Srbov. Základne sú predovšetkým súčasťou pešieho vojska a vojska s koňmi, ale aj riečnej milície, tzv. čajkárov. Srbskí vojenskí velitelia privádzali do Uhorska nielen srbských vojakov, ale súčasne aj ich rodiny. Tieto sa usadzovali priamo v meste základne alebo v okolitých osadách. Vytvárali zväčša potravinovú základňu a zásobovali vojakov. Vzájomné spolunažívanie týchto prisťahovalcov zostávalo patriarchálne, uzavreté tak organizačne, ako aj socioprávne a nábožensky, v rámci určitej jednotky.

Na Slovenku sa Srbi objavujú už v 15. stor., keď ich sem priviedol vojenský veliteľ Belmužič na majetky v Šaštíne, ktoré získal za úspešnú účasť na výprave kráľa Mateja do Sliezska 1469 – 69. Od 30. rokov 16. storočia nachádzame srbské etnikum na celom panstve hradu Šaštín, Holíč, Ostriež, Plaveč, na slovenskom Záhorí, a inde. O existencii srbského etnika v polovici 17. storočia svedči existencia srbského kostolíka a pôsobenie kňaza v Holiči.

Najväčší počet Srbov na Slovensku tvorilo vojenské obyvateľstvo, predovšetkým riečna milícia. Usádzajú sa v okolí veľtokov riek Dunaj, Tisa, Váh, Nitra, Hron. Vytvárajú tu sídliskové kolónie, ktoré sú základom etnických enkláv existujúcich v obmedzenom časovom úseku. Komárno sa stalo najvýznamnejším centrom Srbov žijúcich na Slovensku. Po roku 1690, po tzv. veľkom sťahovaní sa do Komárna valia prúdy ľudí z rozličných končín zo Srbska, Bulharska, Dalmácie, Arménska. V dobe tzv. veľkého