Neslovenská národnosť na Slovensku v 16. – 18. stor.

Neslovenská národnosť na Slovensku v 16. – 18. stor.

Slovensko od 16. storočia prežíva významné zmeny, pretože stará etnická štruktúra, ktorá dostala svoju ustálenú podobu v 13. – 14. stor. sa narušila. Slováci sa dostávajú do priameho a dlhodobejšieho styku s mnohými inými a novými etnickými skupinami. Príčinou je silnejúca turecká moc, osmanské výboje, ktoré sú sprevádzané geograficky veľkými a etnicky pestrými migračnými presunmi, a v neposlednom rade k týmto posunom došlo aj ekonomicko-spoločenskými podmienkami 16. – 18. storočia. Od 14. a 15. stor. prichádzajú na územie Slovenska dva cudzie etnické celky, ktoré svojou prítomnosťou spestrili etnický obraz krajiny, mali pre ňu svoj hospodársky, vojenský a etno-kultúrny význam. Je to pastierska, valašská kolonizácia a svojím charakterom vojenská - srbská kolonizácia.

1. Prvé skupiny Valachov, dobytkárov prišli na Slovensko, do východného Maďarska a na Zakarpatskú Ukrajinu v prvej polovici 14. stor. Boli to prevažne rumunskí a od polovice 14. storočia aj ruskí príslušníci východnej ortodoxnej kresťanskej cirkvi.
Pôvodným nositeľom valašskej kolonizácie od 15. storočia na Slovenku je stredokarpatské a východokarpatské etnikum. Na Slovensko prišiel významnejší počet tohto etnika cez poľsko-ukrajinskú oblasť a predstavuje tu už element zmiešaný, predovšetkým ukrajinizovaný a polonizovaný. Kolonizácia tohto etnika do západných Karpát nastala koncom 15.storočia, jej vrcholom je 16. storočie.

V 16. storočí valašská kolonizácia smeruje do vyšších horských oblastí, nadväzuje a rozširuje osídlenie staršej domácej kolonizácie v oblasti severného, severozápadného, stredného a východného Slovenska. Najviac dokladov o Valachoch na Slovensku je zo 40. – 50. rokov 16. storočia, a to hlavne z Oravy a Liptova. Valašská kolonizácia je ekonomicky podmienená vznikaním rentovného veľkostatku, rozširovaním režijného hospodárenia. Pohyb Valachov umožnili zložité vnútropolitické zápasy, vyľudnenosť krajiny a možnosť voľného pohybu vo vojnových časoch 16. – 17. storočia. Iniciátormi usadzovania nového obyvateľstva boli neraz sami zemepáni, usilujúc sa tak zvýšiť feudálnu rentu. V 2 polovici 16.stor. sa Valasi usadzujú v oblasti Horehronia. Väčšinu obyvateľstva tvoria valasi, t. j. roľníci zaoberajúci sa hlavne chovom oviec, prípadne kôz.

Začiatkom 18.stor. nastáva nová fáza osídľovania a jeho zdrojom je domáce obyvateľstvo. Ide o tzv. kopaničiarsku kolonizáciu, ktorá nadväzovala na kolonizáciu valašskú. Na západnom Slovensku je to najmä bielokarpatská kopaničiarska oblasť, obsahujúca územie Myjavskej pahorkatiny a Podhoria Malých a Bielych Karpát. Na severnom konci Bielych Karpát od Lyského prieskumu začína tzv. západobeskydská kopaničiarska oblasť, ktorá postupuje cez Kysuce a Oravu poľským Podhalím na Spišskú Maguru. Najvýznamnejšia časť kopaničiarskeho osídlenia na severozápadnom Slovensku sú Javorníky. Na strednom Slovensku tvorí kopaničiarske osídlenie tzv. štálová oblasť. Rozsiahlejšia je iná stredoslovenská tzv. lazová oblasť, nazývaná aj detvianska.
Vývoj ekonomiky na území Slovenska dal, najmä v 16.stor. základ pre rozširovanie pastierstva. Pastierstvo a dobytkárstvo je tu jednou z foriem extenzívneho zvyšovania výnosov feudálnej ekonomiky. Celkový spoločenský a politický vývoj a v ňom najmäosmanská expanzia je spojená s neistotou a nízkymi výnosmi na vojensky ohrozených územiach, tým sa znížila aj základňa príjmov feudálov. Voľnosť pohybu obyvateľstva, ktorá je daná neprehľadnosťou situácie má za následok určitú dobovú sťahovaciu horúčku. To všetko otvárajú brány kočovaniu pastierov, ktorí hľadajú pre svoje stáda nové pastviská. Hľadajú ich bez ohľadu na politické či etnické hranice. Dôvodom bolo, to že produkty výroby pastierov sú aj boli obohatením a spestrením potravinovej a zásobovacej základne. Valašská kolonizácia na Slovensku (ide o pastierov, chovateľov oviec a dobytka, ktorí svoje zamestnanie vykonávajú tzv. valašským spôsobom) bola kolonizáciou, na ktorej sa nepodieľalo výlučne valašsko-rumunské etnikum, ale je výsledkami viacetnického migračného prúdu. Prúdu, ktorý dosídľuje dovtedy málo zasídlené podhorské a horské oblasti. Valašská kolonizácia na Slovensku je typom rozptýlenej a geograficky ohraničenej kolonizácie.

Najväčší rozkvet valašskej kolonizácie na Slovenku je 16. storočie. Obyvateľstvo hospodáriace a žijúce valašským spôsobom podporilo či obnovilo pôvodné staré osídlenie domáce a čiastočne aj vytváralo nové sídliská, využívalo dovtedy málo, či vôbec nevyužité horské a podhorské oblasti. Význam valašskej kolonizácie z hľadiska celkového historického vývoja slovenského národa je v oblasti ekonomickej. Časovo je kolonizácia obmedzená na dobu 14. – 17. storočia, na dobu hľadania racionalizácie a zefektívnenia feudálnej výroby.


2. Tzv. Srbská kolonizácia zasiahla Slovensko početnejšie najmä v priebehu 16. storočia, vychádza z vojensko-politickej bázy. Príčinou a impulzom príchodu Srbov do vnútra Uhorska bola osmanská expanzia a strata pôvodného životného priestoru na Balkáne. Srbská kolonizácia má výrazne vojenský charakter. Pomocou nej sa v priebehu 15. - 17. storočia rieši neustály nedostatok protitureckej vojenskej obrany. Presídlenie Srbov bolo vopred plánované a regulované na základe dohody medzi srbskými vojenskými alebo cirkevnými predstaviteľmi a uhorským panovníkom. Na území Uhorska tak vznikajú vojenské základne, najmä v pohraničných oblastiach s množstvom Srbov. Základne sú predovšetkým súčasťou pešieho vojska a vojska s koňmi, ale aj riečnej milície, tzv. čajkárov. Srbskí vojenskí velitelia privádzali do Uhorska nielen srbských vojakov, ale súčasne aj ich rodiny. Tieto sa usadzovali priamo v meste základne alebo v okolitých osadách. Vytvárali zväčša potravinovú základňu a zásobovali vojakov. Vzájomné spolunažívanie týchto prisťahovalcov zostávalo patriarchálne, uzavreté tak organizačne, ako aj socioprávne a nábožensky, v rámci určitej jednotky.

Na Slovenku sa Srbi objavujú už v 15. stor., keď ich sem priviedol vojenský veliteľ Belmužič na majetky v Šaštíne, ktoré získal za úspešnú účasť na výprave kráľa Mateja do Sliezska 1469 – 69. Od 30. rokov 16. storočia nachádzame srbské etnikum na celom panstve hradu Šaštín, Holíč, Ostriež, Plaveč, na slovenskom Záhorí, a inde. O existencii srbského etnika v polovici 17. storočia svedči existencia srbského kostolíka a pôsobenie kňaza v Holiči.

Najväčší počet Srbov na Slovensku tvorilo vojenské obyvateľstvo, predovšetkým riečna milícia. Usádzajú sa v okolí veľtokov riek Dunaj, Tisa, Váh, Nitra, Hron. Vytvárajú tu sídliskové kolónie, ktoré sú základom etnických enkláv existujúcich v obmedzenom časovom úseku. Komárno sa stalo najvýznamnejším centrom Srbov žijúcich na Slovensku. Po roku 1690, po tzv. veľkom sťahovaní sa do Komárna valia prúdy ľudí z rozličných končín zo Srbska, Bulharska, Dalmácie, Arménska. V dobe tzv. veľkéhosťahovania doplnili Srbi staršiu kolonizáciou, ale usadili sa aj na niektorých nových miestach. V Komárne a Bratislave rozšírili srbské predmestské kolónie, tvoriace tzv. „Rácke mestá“, pretože sa vo vnútri mesta usadiť nesmeli. Zamestnaním Srbov na Slovensku bola hlavne vojenská služba alebo strážna hraničná služba, obchodovanie, oveľa menší počet tvorili roľníci.
Búrlivé časy osmanskej expanzie, vojnových neistôt, núdza a nedostatok určitého tovaru, umožnila ekonomický, finančný rozkvet určitého počtu balkánskych obchodníkov. Na Slovensko prišli obchodníci predovšetkým z Macedónie, Grécka, Arménska, ktorí v krátkom čase dokázali ohroziť domácich, ako aj talianskych či nemeckých obchodníkov v slovenských mestách.

Prví pravoslávni obchodníci prevažne z Macedónie prišli do Prešova koncom 17.storočia. Okrem toho prichádzali Srbi a obchodovali vo väčších ale aj v menších slovenských miest. Len málo Balkáncov sa usadilo na Slovensku natrvalo.
V polovici 60. rokov 18. storočia, po skončení vojen sa obchod s Balkánom ochromil, niektorí balkánski obchodníci zostali na Slovensku a postupne sa asimilovali s domácim obyvateľstvom. V dobe Márie Terézie bolo v celom Uhorsku asi 2000 obchodníkov balkánskeho pôvodu. „Gréci“ obchodníci na východnom Slovensku prijali gréckokatolícku vieru, resp. ruskú, tým inklinovali už v 18. stor. k Rusínom a rozmnožil sa počet rusínskeho ukrajinského meštianstva.

Po uzavretí karlovackého mieru v roku 1699 klesal záujem o srbské vojsko. Iba časť Srbov zostáva na pôvodne osídlených miestach. Títo sú postupne zaradení do masy ostatných uhorských poddaných bez akýchkoľvek privilégií, čo urýchlilo ich etnickú asimiláciu. Časť vojakov dostala možnosť doslúžiť v pohraničnej službe, ale to už bolo mimo územia Slovenska. Značné množstvo Srbov ekonomicky, spoločensky neuspokojených sa postupne presúva na juh Uhorska, až sa napokon vrátili do pôvodnej vlasti.
Srbi, tak ako aj Valasi vytvárali na našom území vlastné celky, ktoré sa od ostatného etnika odlišovali aj určitými hospodárskymi a sociálnymi privilégiami a rozdielnym náboženstvom. Počtom neveľká srbská kolonizácia neovplyvnila vývoj slovenskej etnicita.


3. Od začiatku 16. stor. prúdi z juhu na západné a juhozápadné Slovensko slovanské etnikum – Chorváti. Je to roľnícka migrácia, s ktorou súčasne prichádza väčšia i drobná šľachta. Na rozdiel od valašskej kolonizácie, je z najväčšej časti organizovaná samotnou uhorskou, resp. chorvátskou šľachtou, predstavuje plánovitý presun pracovnej sily na miesta vojensky menej ohrozované a pre šľachtu teda ekonomicky rentabilnejšie. Chorváti sa natrvalo usadili v Burgenlande, dnešnom Rakúsku a Maďarsku, menšia časť na južnej Morave a na Slovensku.
Chorváti na Slovensko prišli v 16. stor. Chorváti, predovšetkým drobní zemania, našli u nás možnosť uplatniť sa v úradníckych službách na hradoch a majetkoch väčších feudálnych panstiev. Migrácia na Slovensko predstavuje z celkovej kolonizácie Chorvátov do strednej Európy tú najmenšiu časť. Zasiahla západné Slovensko a časť južných oblastí krajiny. V 16. storočí sa Chorváti usadili v 45 osadách, asi v 1/3 výraznejšie, v niektorých pôsobili krátkodobo, inde dlhší čas. Prichádzali do slovenského, ale aj nemeckého a maďarského etnického prostredia.


4. Po nemeckej sedliackej vojne v roku 1525 ušli na Moravu, Slovensko a do Sedmohradska novokrstenci – anabaptisti. Usadili sa v osadách západného Slovenska. Prví novokrstenci usadení na Slovensku, ktorých nazvali menom „habáni“ sú v osade Sobotište v roku 1546, ktorá zostala dlho centrom anabaptistov. O rok neskôr boli habáni početnejší v osadách dnešného moravsko-slovenského pomedzia. Boli mnohokrát z krajiny vyhnaný, mnohokrát sa vracali a hľadali si miesto po celom Slovensku. Pomocou šľachty vytvorili na západnom Slovensku habánske centrá, budovali vlastné dvory, položili základy tradície hrnčiarstva a svetoznámej ľudovej keramiky. Tzv. habáni na Slovensku boli nemeckým etnikom, ktoré dlho odolávalo slovakizácií, čo bolo dané ich náboženskou a hospodárskou uzavretosťou. Novokrstenci - habáni predstavujú na Slovensku ekonomicky, výrobne zdatnú zložku obyvateľstva.

V 18. storočí viacerí feudáli a majitelia veľkostatkov si prizývali z nemeckých krajín osídlencov na svoje majetky za obojstranne výhodných podmienok. Príliv nemeckých kolonistov sa zintenzívnil sa vlády Jozefa II. Prostredníctvom kráľovského splnomocnenca boli dosídlené viaceré oblasti na Slovensku za veľmi priaznivých okolností. Napr. Nemci zo Švábska, Alsaska Bavorska dostali v Sládkovičove pridelenú pôdu, pozemky, dobytok i potraviny. Po roku 1785 sa usídľujú viaceré rodiny na Spiši, niektorí ako odborníci na pestovanie ľanu a zdokonaľovanie tkáčskych techník, či spracúvanie ľanovej priadze, iní ako chovatelia rôzneho dobytka.


5. V 16. storočí prevažnú väčšinu obyvateľstva tvorili príslušníci maďarskej národnosti, nastáva nárast maďarského etnika nielen v meste, ale aj na vidieku. Mnohé mestá sa hungarizujú, ba v čase stavovských povstaní sa hungarizuje aj celá stoličná správa. Do miest sa tlačila maďarská šľachta a duchovenstvo, teda príslušníci privilegovaného stavu, ktorí chceli oslabiť odpor nemeckého patriciátu. Maďarské obyvateľstvo sa usádzalo na južnom Slovensku, najmä v jeho JZ a JV časti.

6. Rusínska kolonizácia prebiehala v severovýchodných stoliciach Slovenska. Živili sa málo výnosným roľníctvom a pastierskym chovom dobytka a oviec a pôvodne vyznávalo pravoslávne náboženstvo. Uhorské vládnuce triedy sa usilovali o ich spojenie s katolíckou cirkvou vo forme tzv. únie, ktorú sa podarilo presadiť v roku 1646.

7. Od roku 1622 prichádza na Slovensko česká náboženská migrácia: utrakvisti a luteráni – sú roztrúsení v strednej a východnej časti Slovenska. V rokoch 1683 – 1763 prebiehala migrácia z Moravy do mnohých častí Uhorska, no najviac na Z a JZ Slovensko. Po roku 1763 moravská migrácia ustala.

8. V druhej polovici 18. storočia sa vážnym sociálnym problémom stala v Uhorsku a tým, aj na Slovensku otázka cigánskeho obyvateľstva. Život kočovných alebo usadených cigánskych skupín sa snažili usmerňovať zemepánske alebo stoličné vrchnosti rozličnými, zväčša diskriminačnými opatreniami, ktoré zostávali obyčajne bez účinku. Na Slovensku ich žilo okolo 18 000 – 20 000. Najviac ich žilo na juhu.