Neslovenská národnosť na Slovensku v 16. – 18. stor.

Slovensko od 16. storočia prežíva významné zmeny, pretože stará etnická štruktúra, ktorá dostala svoju ustálenú podobu v 13. – 14. stor. sa narušila. Slováci sa dostávajú do priameho a dlhodobejšieho styku s mnohými inými a novými etnickými skupinami. Príčinou je silnejúca turecká moc, osmanské výboje, ktoré sú sprevádzané geograficky veľkými a etnicky pestrými migračnými presunmi, a v neposlednom rade k týmto posunom došlo aj ekonomicko-spoločenskými podmienkami 16. – 18. storočia. Od 14. a 15. stor. prichádzajú na územie Slovenska dva cudzie etnické celky, ktoré svojou prítomnosťou spestrili etnický obraz krajiny, mali pre ňu svoj hospodársky, vojenský a etno-kultúrny význam. Je to pastierska, valašská kolonizácia a svojím charakterom vojenská - srbská kolonizácia.

1. Prvé skupiny Valachov, dobytkárov prišli na Slovensko, do východného Maďarska a na Zakarpatskú Ukrajinu v prvej polovici 14. stor. Boli to prevažne rumunskí a od polovice 14. storočia aj ruskí príslušníci východnej ortodoxnej kresťanskej cirkvi.
Pôvodným nositeľom valašskej kolonizácie od 15. storočia na Slovenku je stredokarpatské a východokarpatské etnikum. Na Slovensko prišiel významnejší počet tohto etnika cez poľsko-ukrajinskú oblasť a predstavuje tu už element zmiešaný, predovšetkým ukrajinizovaný a polonizovaný. Kolonizácia tohto etnika do západných Karpát nastala koncom 15.storočia, jej vrcholom je 16. storočie.

V 16. storočí valašská kolonizácia smeruje do vyšších horských oblastí, nadväzuje a rozširuje osídlenie staršej domácej kolonizácie v oblasti severného, severozápadného, stredného a východného Slovenska. Najviac dokladov o Valachoch na Slovensku je zo 40. – 50. rokov 16. storočia, a to hlavne z Oravy a Liptova. Valašská kolonizácia je ekonomicky podmienená vznikaním rentovného veľkostatku, rozširovaním režijného hospodárenia. Pohyb Valachov umožnili zložité vnútropolitické zápasy, vyľudnenosť krajiny a možnosť voľného pohybu vo vojnových časoch 16. – 17. storočia. Iniciátormi usadzovania nového obyvateľstva boli neraz sami zemepáni, usilujúc sa tak zvýšiť feudálnu rentu. V 2 polovici 16.stor. sa Valasi usadzujú v oblasti Horehronia. Väčšinu obyvateľstva tvoria valasi, t. j. roľníci zaoberajúci sa hlavne chovom oviec, prípadne kôz.

Začiatkom 18.stor. nastáva nová fáza osídľovania a jeho zdrojom je domáce obyvateľstvo. Ide o tzv. kopaničiarsku kolonizáciu, ktorá nadväzovala na kolonizáciu valašskú. Na západnom Slovensku je to najmä bielokarpatská kopaničiarska oblasť, obsahujúca územie Myjavskej pahorkatiny a Podhoria Malých a Bielych Karpát. Na severnom konci Bielych Karpát od Lyského prieskumu začína tzv. západobeskydská kopaničiarska oblasť, ktorá postupuje cez Kysuce a Oravu poľským Podhalím na Spišskú Maguru. Najvýznamnejšia časť kopaničiarskeho osídlenia na severozápadnom Slovensku sú Javorníky. Na strednom Slovensku tvorí kopaničiarske osídlenie tzv. štálová oblasť. Rozsiahlejšia je iná stredoslovenská tzv. lazová oblasť, nazývaná aj detvianska.
Vývoj ekonomiky na území Slovenska dal, najmä v 16.stor. základ pre rozširovanie pastierstva. Pastierstvo a dobytkárstvo je tu jednou z foriem extenzívneho zvyšovania výnosov feudálnej ekonomiky. Celkový spoločenský a politický vývoj a v ňom najmä