Vláda Jozefa Moravčíka, najdôležitejšie udalosti súdobej politickej scény

Udalosti predchádzajúce nástupu vlády Jozefa Moravčíka

Aby sme pochopili udalosti okolo nástupu vlády Jozefa Moravčíka, ktorá trvala od 16. marca do 13. decembra 1994, mali by sme sa obzrieť ešte do minulosti. Je to o to dôležitejšie, že tomuto nástupu predchádzalo historicky prvé vyslovenie nedôvery vláde. Preto je správne pripomenúť si niektoré kľúčové momenty, ktoré sa udiali ešte počas prvého roku samostatnej Slovenskej Republiky.

19. marca 1993 odvolal prezident SR Michal Kováč z funkcie ministra zahraničných vecí Milana Kňažka a prijal demisiu ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka, ktorého odchodom sa skončilo obdobie tzv. tichej koalície Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a Slovenskej Národnej Strany (SNS). Tieto personálne zmeny sa považujú za začiatok vládnej krízy, ktorá vyústila do pádu vlády Vladimíra Mečiara o rok neskôr.

V apríli 1993 sa Mečiarova vláda stala menšinovou, z poslaneckého klubu tejto strany odišla časť poslancov na čele s Milanom Kňažkom a založili Alianciu demokratov Slovenska (ADS). SNS odmietla vstúpiť do vlády s HZDS, k tomuto malo dôjsť až v októbri. V lete toho turbulentného roku podal do rúk prezidenta demisiu Ľubomír Dolgoš – minister pre správu a privatizáciu a Matúš Kučera - minister školstva a vedy SR. Dolgošovým zástupcom pre tento post sa stáva Vladimír Mečiar. Prezident neskôr odvoláva na základe vyslovenia nedôvery z funkcie ministra zdravotníctva Viliama Soboňu a vymenuváva do tejto funkcie Irenu Belohorskú.

Na základe zmluvy o koalícii medzi HZDS a SNS vymenoval 10. novembra prezident SR Michal Kováč nových členov vlády, z ktorých traja boli z SNS. Už predtým odmietol vymenovať za ministra pre správu a privatizáciu národného majetku Ivana Lexu, čím sa vyostril spor medzi prezidentom a premiérom. Po tomto akte sa rozprúdila polemika o tom, či prezident má právo odmietnuť odvolať, prípadne vymenovať člena vlády navrhnutého premiérom. Definitívne to zmenila až novela Ústavy SR z roku 1999, ktorá uložila prezidentovi povinnosť urobiť tak.

Začiatkom februára 1994 vypukla v Národnej Rade Slovenskej Republiky parlamentná kríza. Opozícia dňa 3. februára odhlasovala, aby rokovanie NR SR viedol namiesto jej predsedu Ivana Gašparoviča podpredseda Ľudovít Černák. 9. februára podpísal predseda vlády Vladimír Mečiar v sídle NATO v Bruseli rámcový politický dokument o pristúpení SR k projektu Partnerstvo za mier. Deň nato vznikla Alternatíva politického realizmu (APR) v rámci HZDS, ktorá sa neskôr oddelila na čele s Jozefom Moravčíkom a Romanom Kováčom. 25. februára podal podpredseda vlády SR Roman Kováč demisiu, ktorú prezident tri dni nato prijal, neprijal však demisiu ministra zahraničných vecí Jozefa Moravčíka a odmietol na tento post vymenovať Jozefa Prokeša.

9. marca vystúpil prezident Michal Kováč na rokovaní NR SR so správou o stave republiky. Pri kritike činnosti vlády a vzťahov s Vladimírom Mečiarom opustili poslanci vládnych strán sálu. Následne podal poslanec za opozičné Kresťansko-demokratické hnutie Ladislav Pittner návrh na vyslovenie nedôvery premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. O dva dni nato vystúpil premiér s takmer dvojhodinovým prejavom a parlament mu 78 hlasmi vyslovil nedôveru. 16. marca 1994 vymenoval prezident SR Michal Kováč novú vládu pod vedením Jozefa Moravčíka.

V tomto období registrujeme prevládajúci úpadok dôvery vo vládu zo strany verejnosti. Na druhej strane dôvera v prezidenta lámala rebríčky a v marci roku 1994 zaznamenala 73 %. V apríli už mala vláda podporu verejnosti 40 % a v lete dokonca 50 %. Vnímanie celospoločenských problémov bolo v roku 1994 ustálené. Na prvých miestach to boli problémy zdravotníctva, nezamestnanosť, kriminalita, školstvo a životná úroveň.
Vláda Jozefa Moravčíka

Na základe vyslovenia nedôvery vlády v parlamente sa pomerne rýchlo konštituuje tzv. Vláda širokého porozumenia. Táto vláda fungovala ako menšinová a trvala len do predčasných volieb v septembri roku 1994. Bola charakteristická spoluprácou množstva ideovo rozličných politických prúdov.

Nová vláda na čele s Jozefom Moravčíkom, vymenovaná prezidentom 16. marca 1994, bola veľmi rôznorodá, no nebola uznaná verejnosťou skrz jej nástup, ktorý nebol podmienený vôľou obyvateľstva vo voľbách a skrz neúmernú popularitu expremiéra. Dá sa tvrdiť, že vzišla z číreho odporu opozície voči premiérovi. Vďaka rôznorodosti politického spektra a nevyprofilovanosti strán sa téma vzťahov opozície k politickým lídrom stáva v tomto období určujúcou a pretrváva až do volieb roku 2002. V obdobiach vládnutia širokej koalície dochádza ku kombinácii vládnutia a opozície. Často sa proti členom vlády a ich postupom stavajú viac partneri z koalície, ako parlamentná opozícia.

Krátke obdobie trvania dal tejto vláde zákon o skrátení volebného obdobia, ktorý NR SR schválila deň po vymenovaní novej vlády. Predčasné voľby boli jednou z podmienok Strany Demokratickej Ľavice (SDĽ). Navrhla ich v nádeji, že ich opozícia nepodporí. Opozícia navrhovala skorší júnový termín. Tento návrh prešiel napriek očakávaniam koalície jednohlasne. V radoch koalície to vyvolalo znepokojenie.
V tomto období sa radikálnejšie krídlo SDĽ, Združenie Robotníkov Slovenska (ZRS), pod vedením Jána Ľuptáka, transformovalo na politickú stranu a rozhodlo ísť do jesenných volieb. 21. marca podpísalo KDH, SDĽ a tzv. strany stredu Koaličnú dohodu.

Koncom marca zvolil republikový snem HZDS v Prešove Vladimíra Mečiara opätovne do funkcie predsedu hnutia. Zároveň vyzval prezidenta Michala Kováča, aby zvážil svoje pôsobenie v HZDS. V období medzi rokmi 1993 – 1998 bolo viditeľné úsilie podriadiť prezidenta straníckej disciplíne z presvedčenia, že práve strana presadzuje svojho člena do funkcie (imperatívny mandát). Prezident má však spravidla v čase výkonu funkcie pozastavené členstvo v strane, alebo sa ho vzdáva úplne.

Vo Zvolene sa zišiel zakladajúci kongres Národnodemokratickej strany – Novej alternatívy. Na jej čele stál Ľudovít Černák, ktorého na sneme SNS v Žiline vylúčili zo strany. Na tom istom sneme zvolili do funkcie predsedu SNS Jána Slotu. 8. apríla schválila NR SR programové vyhlásenie vlády Jozefa Moravčíka.

12. apríla navštívil Slovensko námestník ministerstva zahraničných vecí USA Strobe Talbot, aby rokoval s predstaviteľmi SR o Partnerstve za mier (PzM) a o možnom vstupe do NATO. Svetová verejnosť vnímala v tom čase rokovania o vstupe postkomunistických štátov do NATO veľmi citlivo. V otázke posilňovania vplyvu USA vo východoeurópskych krajinách sa politici odjakživa rozchádzajú z rôznych dôvodov. Častými boli obavy z ďalšej studenej vojny, či strach krajín z neprijatia a následnej izolácie. Severoatlantická aliancia je však už niekoľko rokov považovaná za jedinú efektívnu bezpečnostnú štruktúru. Prístupový proces do NATO bol po rozdelení republík zložitejší, pretože Slovensko si na rozdiel od Českej republiky nedefinovalo vstup do aliancie za nemenný a jasný cieľ zahraničnej politiky.

Po celé desaťročie bola dôvera verejnosti k Európskej únii oveľa vyššia ako k NATO. Tento fakt znepokojoval niektorých výskumníkov. Neskôr sa ale prisúdil vyššej sociálnej citlivosti obyvateľstva. Zároveň obyvateľstvo nebolo dostatočne všímavé k súdobým geopolitickým otázkam a ohrozeniam. Ich pozornosť pútali v tom období iné problémy.
„Nová vláda SR odvolala 19. apríla 26 prednostov okresných úradov, ktorí sa postavili proti prezidentovi SR po jeho marcovom vystúpení. Vo všeobecnosti však táto vláda urobila mnohonásobne menej výmien ako predchádzajúca, a to aj na postoch kde to bolo veľmi žiadúce. To sa jej vypomstilo pri voľbách, napr. v prípade verejnoprávnej televízie, ktorá po celý čas (i počas volieb) pracovala pre bývalú vládnu stranu.“
23. apríla došlo na sneme k zlúčeniu ADSR a APR. Vznikla Demokratická únia Slovenska (DEÚS). Jej predsedom sa stal Jozef Moravčík a do parlamentných volieb šla so spoločnou kandidátkou s NDS.
29. apríla vzniká z iniciatívy primátorov Únia miest Slovenska. Jej predsedom sa stal primátor Košíc Rudolf Bauer. Hlavným cieľom tejto Únie sa stala decentralizácia štátnej moci.

9. mája na zasadnutí ministrov Západoeurópskej únie (ZEÚ) v Luxemburgu prijali Slovensko za jej pridruženého člena. ZEÚ bola paktom zameraným na bezpečnostnú spoluprácu. Postupne jej agendu prebrala Európska únia (EÚ). Najskôr včlenením ZEÚ do EÚ a potom vytvorením inštitucionálneho systému v rámci samotnej EÚ. Integrácia do európskych aj transatlantických vojensko-politických štruktúr ako je ZEÚ a NATO prijali takmer všetky politické strany zastúpené v parlamente s výnimkou SNS, ktorá sa od roku 1994 stavala proti začleneniu Slovenskej republiky do NATO. SNS si predstavovala vytvorenie vojensko-politickej organizácie z európskych štátov bez USA a Kanady, čo bolo v danom období nerealizovateľné. 25. mája 1994 predložilo Slovensko Aliancii tzv. Prezentačný dokument, v ktorom deklarovalo snahu o získanie bezpečnostných garancií a pripravenosť krajiny na povinnosti a záväzky spojené s programom PzM. Pristúpením k PzM potvrdilo Slovensko vôľu riadiť sa demokratickými princípmi.

Prezentačný dokument stanovil aj vojenské ciele. Medzi iným sme sa zaviazali poskytnúť vojenské výcvikové priestory, zriadiť vzdelávacie stredisko NATO/PzM v Bratislave, vytvoriť podmienky v priemysle na výrobu špeciálnej techniky v spolupráci s partnermi z NATO, vytvoriť trvalo pripravenú jednotku v sile práporu a dvoch rojov lietadiel MiG 29 na misie medzinárodných mierových síl a humanitnej pomoci do konca roka 1996 a poskytnúť na PzM každoročne z rozpočtu na obranu minimálne 1 percento prostriedkov. V tomto dokumente je spomenutá tiež transformácia Armády SR na modernú, kvalitne vyzbrojenú a vycvičenú, čím by sa splnili podmienky na jej postupné začlenenie do štruktúr NATO. Prvý rok spolupráce je charakteristický najmä zbližovaním, bilaterálnymi výmenami a konzultáciami odborníkov za účelom získania informácií a vytvorenia reálnej základne na praktickú realizáciu cieľov programu. V súvislosti s NATO schválila ešte v júni NR SR Obrannú doktrínu SR, ktorá zakotvila orientáciu Slovenska na členstvo v Aliancii. Stalo sa tak pri príležitosti návštevy veliteľa pozemných síl NATO Marinusa Wilmika. Niektoré zo spomínaných záväzkov sú trvalé a dodnes tvoria základ spolupráce s NATO, iné sa ukázali ako nereálne.

7. júna schválila NR SR tzv. tabuľkový zákon o označovaní miestnych názvov aj v jazykoch národnostných menšín. Na základe tohto zákona sa mohli obce ktorých príslušníci národnostných menšín tvorili najmenej 20 % obyvateľstva označovať v jazykoch národnostnej menšiny na samostatných dopravných značkách. Tento zákon nadobudol platnosť v novembri 1994. V ten istý deň NR SR schválila novelu volebného zákona. Tá však výrazne neovplyvňovala volebný systém, riešila len problematiku maximálneho počtu kandidátov na kandidátnej listine a distribúciu volebných lístkov. Bola zmenená aj výška úhrady volebných nákladov politických strán.

12. júla prijala NR SR hlasmi opozície a SDĽ uznesenie požadujúce od prezidenta vypísanie referenda o zákone o preukazovaní pôvodu peňazí v privatizácii. 10. augusta bol schválený zákon o preukazovaní pôvodu peňazí použitých v privatizácii. Prezident Michal Kováč vyhlásil referendum o tejto otázke na 22. október 1994. Toto referendum inicioval predseda ZRS Ján Ľupták, no na hlasovaní sa zúčastnilo sotva 20 % voličov (oveľa menej ako Ústavou predpísaná nadpolovičná väčšina), takže referendum bolo neplatné.

18. augusta prebehla oficiálna návšteva Jozefa Moravčíka a ministrov šiestich rezortov v Poľsku. Na tejto návšteve sa podpísalo 10 základných medzivládnych dohôd a určili smer a tempo ďalšej spolupráce. Išlo o dohody o hospodárskej a obchodnej spolupráci, o zamedzení dvojitého zdanenia, o cestnej, leteckej a vodnej doprave a o cezhraničnej spolupráci. Bol to významný krok v rámci bilaterálnych vzťahov i v rámci Vyšehradskej skupiny. Poľsko vždy podporovalo rozvoj vyšehrádskej spolupráce, odstraňovanie medzinárodných štruktúr bývalého režimu a následnú integráciu štyroch krajín do európskych a euroatlantických štruktúr.
24. augusta bol prijatý kontroverzný zákon č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Zákon predpokladá u ľudí univerzálny súhlas s darcovstvom telesných orgánov. Zákon bol u nás prijatý bez verejnej diskusie a verejnosť sa o ňom dozvedela len na základe náhodnej kauzy vyvolanej pozostalými darkyne. Zákon mal byť priblížením k trendu rozširovania humánnej solidarity, no vo väčšine krajín chýbal legislatívny rámec. Takéto zákony sú spravidla predmetom rozsiahlej diskusie a vyžadujú si verejný konsenzus pred ich schválením.

1. septembra sa NR SR zišla na slávnostnom zasadnutí na záver skráteného volebného obdobia.
6. septembra sa začala v Bratislave konferencia G24.
9. septembra navštívil Slovensko na pozvanie Jozefa Moravčíka Rakúsky kancelár Franz Wranitzky, aby spolu podpísali medzištátnu dohodu o spolupráci v oblasti regionálnej politiky. V roku 1994 vytvorila Európska komisia program pre všetky regióny štátov strednej a východnej Európy susediacich s členskými štátmi EÚ. Cieľom programu cezhraničnej spolupráce PHARE (CBC) bolo otvorenie dialógu, ako aj podpora rozvoja jednotlivých regiónov. Postupom času bolo z programu vyčlenených množstvo prostriedkov na posilnenie spolupráce nie len s Rakúskom, ale tiež s Českom a Maďarskom. PHARE postupne nahradil projekt Large Scale Infrastructure Facility (LSIF), ktorý je určený na výstavbu komunikácií v rámci európskych tranzitných koridorov.

30. septembra a 1. októbra sa Uskutočnili predčasné parlamentné voľby. Voľby priniesli očakávané výsledky a potvrdenie Vladimíra Mečiara ako lídra slovenského politického diania. Nezabránilo tomu ani sformovanie slovenskej ľavice do volebnej koalície Spoločná voľba. Spojenie veľkej strany s malými okrajovými stranami neprinieslo želaný zámer – vytvoriť protiváhu najsilnejšiemu politickému subjektu. Do parlamentu sa teda dostali: HZDS – Roľnícka strana Slovenska, ktorá získala 35 %. Druhou najsilnejšou bola Spoločná voľba zahŕňajúca štyri ľavicové subjeky (SDĽ, Sociálnodemorkatická strana Slovenska, Stranu zelených na Slovensku a Hnutie poľnohospodárov). Získala 10,4 % hlasov a len tesne prekročila prah zvoliteľnosti podľa zákona, ktorý stanovoval pre volebnú koalíciu štyroch strán kvórum minimálne 10 %. Tretie najsilnejšie bolo zoskupenie maďarských strán Maďarská koalícia, ktorej členmi bolo Maďarské kresťanskodemokratické hnutie, Spolužitie a MOS. Do Parlamentu sa ešte dostalo KDH, DÚ, ZRS a SNS.

Vladimír Mečiar bol poverený zostavením novej vlády. Tento proces bol komplikovaný a zdĺhavý a už po ustanovujúcej schôdzi NR SR 3. novembra sa vykonávali mnohé personálne zmeny. Keďže väčšinu toto hnutie nikdy nedosiahlo, bolo nútené spolupracovať s úplne odlišnými subjektmi. SNS sa stala relatívne najvhodnejším partnerom a získala dve ministerské kreslá (obrana a školstvo). Druhým koaličným partnerom sa stalo ZRS na čele s Jánom Ľuptákom. Obe slabšie strany mali len obmedzený vplyv na politiku a tak sa postarali o udržanie zaužívaných pravidiel spoločenskej hry. Príkladom je nepodpora návrhov na zmenu volebného systému z pomerného na väčšinový. Volebné obdobie 1994 - 1998 bolo poznačené konfliktom medzi premiérom a prezidentom. Vzťahy medzi Vladimírom Mečiarom a Michalom Kováčom prekračovali hranice štandardnej koexistencie ústavných činiteľov. Navyše sa vyostrili po vyjadrení prezidentovej podpory opozícii.

Záver

Jozef Moravčík sa v roku 1994 stáva poslancom NR SR a neskôr v roku 1998 primátorom Bratislavy. Jeho obdobie vládnutia i napriek predchádzajúcemu pádu vlády hodnotíme ako pokojné. Charakterizovať pôsobenie tak krátkeho obdobia vládnutia sa v kontexte s ostatnými volebnými obdobiami sa dá ťažko. Z tohto referátu by som zdôraznil najmä posilňovanie diplomacie v zmysle zapojenia sa do programov NATO a vôbec určenie si priority integrácie do európskych a transatlantických štruktúr. Pripojením sa k Partnerstvu za mier sme urobili prvý krok k tejto integrácii.

Aj vzťahy s okolitými krajinami sa vo všeobecnosti zlepšili. Slovensko zlepšilo spoluprácu s poľskom a maďarskom. Posilnenie vzťahov s Rakúskom v rámci programu PHARE sa dá hodnotiť ako krok k integrácii do európskych štruktúr.

Všeobecne je táto vláda vnímaná lepšie zvonku ako zvnútra. Dobová zahraničná tlač vnímala Slovensko za vlády Jozefa Moravčíka kladne. Chválila najmä dodržiavanie práv maďarskej menšiny a veľmi dobré ekonomické výsledky. Téma slovensko-maďarských vzťahov, následkom snahy o ich internacionalizáciu zo strany Maďarov, v tomto období dominovala. Naopak predošlá i nasledujúca vláda Vladimíra Mečiara bola často pranierovaná za nedodržiavanie slobody tlače a pred voľbami roku 1994 európske médiá opatrne vystúpili proti jeho zvoleniu. Výsledky volieb spustili búrku nevôle v zahraničí. Európske denníky zaznamenali vlnu komentárov s urážlivým podtónom vyjadrujúce sa o Slovenských voľbách. Niektoré sa domnievali, že výsledky volieb ohrozujú stabilitu regiónu. Čas ukázal, že v niečom mali pravdu a najmä v očiach západu reputácia krajiny v nasledujúcich rokoch utrpela.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk