Strela prerazila muničné komory, loď vybuchla a v priebehu 3 minút sa potopila – prežili len 3 z 1419 mužov na palube.
V prvej zrážke pri Islande však ťažké zranenia utrpel aj Bismarck. Dostal 3 zásahy, z ktorých 2 boli začiatkom jeho konca. Morská voda začala tiecť do prerazených palivových nádrží, z ktorých zároveň vytekala nafta. Admirál Günter Lütjens si uvedomoval , že čakať na pomoc by bolo zbytočné a vydal rozkaz plaviť sa smerom k prístavu St. Nazaire v Nemcami obsadenom Francúzsku. Tam chcel ponaprávať škody a doplniť palivo. Prinz Eugen dostal rozkaz odpojiť sa, vypátrať a prepadnúť zásobovací konvoj sólovo.
Návrat Bismarcka do prístavu sa zmenil na plavbu do náručia smrti. Prenasledovalo ho viac ako 40 lodí, hra na mačku a myš trvala 3 dni. Niekoľkokrát sa im plavidlo stratilo, ale nakoniec neuniklo. 26. mája bola nemecká loď asi 1200 kilometrov od francúzskeho prístavu a vtedy ju spozorovalo lietadlo lietadlovej lode Ark Royal. Vzápätí sa na Bismarcka zniesli torpédonosné lietadlá Swordfish a takmer okamžite mu zasadili smrteľný úder. Jedno z torpéd trafilo citlivé miesto – kormidlo. Nemci vyrátali pravdepodobnosť takého zásahu 1:100,000 a ani netušili ako sa mýlili. Loď s 2246 mužmi na palube sa stala neovládateľnou, neschopnosť manévrovať ju hnala na smrť.
Posádka očakávala svitanie s veľkými obavami. Okolo ôsmej sa nad vodou zaligotal ranný opar a anglické lode Rodney a King George V. začali paľbu. Bismarck bojoval proti presile do posledných chvíľ, presne podľa príhovoru admirála Lütjensa: “Budeme strieľať až rozžeravíme hlavne a kým ich neopustí posledný náboj, pre vojakov to znamená – zvíťaziť alebo umrieť!“, načo Hitler odvysielal späť iba: „Nemecký ľud je pri vás.“
Majestátne plavidlo sa premenilo na horiacu hŕbu šrotu. Keď zaznel rozkaz „Všetci muži cez palubu! Loď sa potopí!“ na palube sa zhromaždilo niekoľko vojakov. Vysielali „posledný pozdrav führerovi a vaterlandu“ a potom z výšky 15 metrov skočili do vody, ktorá mala 11 °C. Keď kolos zmizol vo vlnách Atlantiku, ukazovali hodiny 10:36. Zo spomienok jediných dvoch vojakov, ktorí prežili skazu Hitlerovho Titanicu môžeme dnes čiastočne pochopiť hrôzy, ktoré oni v onen osudný deň zažívali v ľadovom Atlantiku. Heinrich Kuhnt strávil vo vode viac ako hodinu, až pokým nezbadal britský torpédoborec Maori. Na palubu ho vytiahol Roy Bingham, no na úkor iného vojaka, ktorý sa pustil. „Žijeme, lebo iní umreli“ hovorí veterán. Heinz Steeg spomína, ako bolo pre námorníkov záhadou, že mohol Gerhard Lüttich s utrhnutým ramenom a ťažkými popáleninami sa dostať na palubu a prežiť ešte jednu noc. Zachrániť sa podarilo 116 námorníkov.