Koniec Bismarcka

Koniec Bismarcka


Bojová loď Bismarck, pýcha nemeckého námorníctva v 2. svetovej vojne, sa potopila pri prvom nasadení do boja

Bismarcka sprevádzala povesť neporaziteľnosti a jeho úlohou bolo rozhodnúť bitku o Anglicko. Potopili ho však pri prvom nasadení do boja v máji 1941. Nedávno sa podarilo na dne Atlantického oceánu nájsť jeho vrak. Najväčšia bojová loď nemeckého vojnového námorníctva leží v hĺbke 4672 metrov pod hladinou a pôsobí mátoživo. Kolos dosadol na dno 27. mája 1941.
Bismarck mal výtlak 53,000 ton, bol dlhý 251 a široký 36 metrov, na vodu ho spustili 14. februára 1939 v hamburských lodeniciach Blohm&Voss. Loď pokrstila vnučka slávneho kancelára rovnakého mena. Osem diel 38-centimetrového kalibru patrilo v tom čase k najmodernejším a aj dnes vzbudzuje pod nánosom sasaniek rešpekt a naháňa hrôzu. 32 centimetrov hrubé oceľové pancierovanie z Kruppovej továrne malo plavidlu zaručiť nezraniteľnosť. O lodi sa hovorilo ako o pýche nemeckého námorníctva a Hitlerovom „najsilnejšom tromfe“. 18. mája 1941, dva roky po dokončení stavby a skúškach, sa Bismarck vydal na vodu s ťažkým krížnikom Prinzom Eugenom z prístavu Gotenhafen, dnešnej Gdyne. Operácia s krycím názvom „Cvičenie na Rýne“ malo dôležitý cieľ, lode mali ničiť zásobovacie trasy v severnom Atlantiku, ktorými prichádzali do Veľkej Británie transporty potravín a zbraní zo Spojených štátov amerických a Kanady. Bismarck a Prinz Eugen teda nabrali kurz na Dánsky prieliv medzi Islandom a Grónskom. Obchádzku zvolili preto, aby sa nepozorovane dostali do Atlantického oceánu. No juhozápadne od Kristiansandu spozoroval loď istý nórsky ornitológ, člen tajného hnutia odporu, a zalarmoval Britov. Krátko nato odfotografovalo Bismarcka pri Bergene lietadlo britských vzdušných síl Air Force, časť flotily sa vydala za Nemcami, plánovali ich zadržať pri Islande.
Na nepriateľa sa zavesili ťažké krížniky Suffolk a Norfolk. Lode vybavené moderným radarovým systémom dostali rozkaz neprepustiť nemecké plavidlo za žiadnu cenu z osídiel. Bojové lode Hood a Prince of Wales dostali rozkaz udrieť južne od Islandu. Bismarcka dohonili 24. mája za ranného šera, bitka sa mohla začať.
Vlajková loď anglického kráľovského námorníctva Hood, ktorá brázdila vody viac ako 20 rokov, mala slabé pancierovanie a nemeckému Bismarckovi neodolala. Výstrel ju zasiahol z desiatich námorných míľ a doslova ju pretrhol na dve polovice.

Strela prerazila muničné komory, loď vybuchla a v priebehu 3 minút sa potopila – prežili len 3 z 1419 mužov na palube.
V prvej zrážke pri Islande však ťažké zranenia utrpel aj Bismarck. Dostal 3 zásahy, z ktorých 2 boli začiatkom jeho konca. Morská voda začala tiecť do prerazených palivových nádrží, z ktorých zároveň vytekala nafta. Admirál Günter Lütjens si uvedomoval , že čakať na pomoc by bolo zbytočné a vydal rozkaz plaviť sa smerom k prístavu St. Nazaire v Nemcami obsadenom Francúzsku. Tam chcel ponaprávať škody a doplniť palivo. Prinz Eugen dostal rozkaz odpojiť sa, vypátrať a prepadnúť zásobovací konvoj sólovo.
Návrat Bismarcka do prístavu sa zmenil na plavbu do náručia smrti. Prenasledovalo ho viac ako 40 lodí, hra na mačku a myš trvala 3 dni. Niekoľkokrát sa im plavidlo stratilo, ale nakoniec neuniklo. 26. mája bola nemecká loď asi 1200 kilometrov od francúzskeho prístavu a vtedy ju spozorovalo lietadlo lietadlovej lode Ark Royal. Vzápätí sa na Bismarcka zniesli torpédonosné lietadlá Swordfish a takmer okamžite mu zasadili smrteľný úder. Jedno z torpéd trafilo citlivé miesto – kormidlo. Nemci vyrátali pravdepodobnosť takého zásahu 1:100,000 a ani netušili ako sa mýlili. Loď s 2246 mužmi na palube sa stala neovládateľnou, neschopnosť manévrovať ju hnala na smrť.
Posádka očakávala svitanie s veľkými obavami. Okolo ôsmej sa nad vodou zaligotal ranný opar a anglické lode Rodney a King George V. začali paľbu. Bismarck bojoval proti presile do posledných chvíľ, presne podľa príhovoru admirála Lütjensa: “Budeme strieľať až rozžeravíme hlavne a kým ich neopustí posledný náboj, pre vojakov to znamená – zvíťaziť alebo umrieť!“, načo Hitler odvysielal späť iba: „Nemecký ľud je pri vás.“
Majestátne plavidlo sa premenilo na horiacu hŕbu šrotu. Keď zaznel rozkaz „Všetci muži cez palubu! Loď sa potopí!“ na palube sa zhromaždilo niekoľko vojakov. Vysielali „posledný pozdrav führerovi a vaterlandu“ a potom z výšky 15 metrov skočili do vody, ktorá mala 11 °C. Keď kolos zmizol vo vlnách Atlantiku, ukazovali hodiny 10:36. Zo spomienok jediných dvoch vojakov, ktorí prežili skazu Hitlerovho Titanicu môžeme dnes čiastočne pochopiť hrôzy, ktoré oni v onen osudný deň zažívali v ľadovom Atlantiku. Heinrich Kuhnt strávil vo vode viac ako hodinu, až pokým nezbadal britský torpédoborec Maori. Na palubu ho vytiahol Roy Bingham, no na úkor iného vojaka, ktorý sa pustil. „Žijeme, lebo iní umreli“ hovorí veterán. Heinz Steeg spomína, ako bolo pre námorníkov záhadou, že mohol Gerhard Lüttich s utrhnutým ramenom a ťažkými popáleninami sa dostať na palubu a prežiť ešte jednu noc. Zachrániť sa podarilo 116 námorníkov.

Keď vydal kapitán Dorsetshiru povel na únik z nebezpečia blížiacich sa nemeckých ponoriek a miesto opustila aj Maori vo vode kričalo o pomoc ešte asi 700 námorníkov. „Bola vojna,“ hovorí Heinrich Kuhnt. „Vtedy sa toho stalo veľa, čo sa dnes dá len ťažko vysvetliť.“ Zúfalé hlasy stroskotancov ho však tak či onak roky budia zo sna.
„Tá vojna bola šialenstvo rozpútané velikášstvom, pre ktoré museli prísť jednoduchí ľudia úplne zbytočne o život.“.