Povstanie Imricha Thökölyho

Povstanie Imricha Thökölyho

Život obyvateľov v 16. a 17. storočí poznačili protihabsburské stavovské povstania, turecké nájazdy a okupácia. V roku 1599 prešlo mestom turecké vojsko a spôsobilo mestu značné škody. Začiatkom 17. storočia sa začali prvé protihabsburské povstania. Do centra slovenských dejín mnohokrát vstúpilo samotné mesto Prešov, pričom samo zažilo náhle vzostupy i strmé pády. Táto križovatka významných obchodných ciest priamo priťahovala peniaze. Po obsadení významnej časti Maďarska Turkami vzrástol strategický význam Prešova. Navyše sa dostal do tesného susedstva s panstvom protestantsky orientovaných sedmohradských kniežat, až príliš často vedúcich boj proti katolíckym Habsburgom. Mesto so silným protestantským zázemím potom na vlastnom chrbte pocítilo palicu viedenských cisárov. Už roku 1673 ho obsadila cisárska armáda, aby vzápätí rozbila časť hradieb a doslova vyrabovala mestskú pokladnicu. Prešov súčasne prišiel o časť svojich výhod, najmä o monopol na obchodovanie so soľou a posilnilo sa postavenie jeho katolíckeho krídla. V lete roku 1682 sa karta obrátila. V meste sa usadili kuruci, tzn. vojaci vzbúrenca Imricha Thökölyho (1657-1705) a začalo v poradí už štvrté protihabsburské povstanie.

Imrich Thököly ako trinásťročný, v čase prenasledovania Vešeléniho sprisahancov, medzi ktorých patril aj jeho otec, ušiel mladý Imrich Thököly z rodného Kežmarku na sedmohradské rodové majetky. Netrvalo dlho a napriek svojej mladosti získal veľký vplyv medzi tamojšími utečencami z Horného Uhorska. Mal všetky predpoklady vyrásť na skutočnú osobnosť, čo sa mu aj nakoniec podarilo. Bol všeobecne nadaný, patrične ambiciózny a dokázal si vynútiť rešpekt. Navyše sa vyznal vo vojenstve i intrigách vysokej politiky. Nečudo, že tento kežmarský rodák sa stal jedným z hlavných kuruckých veliteľov a potom aj sedmohradským vojvodcom roku 1678. Bol to i rok, kedy rozpútal aj svoje protihabsburské povstanie. V tom istom roku viedol úspešnú vojenskú výpravu naprieč Slovenskom. Na jeseň 1678 kuruci dobyli Zvolen, vzápätí sa im poddali banské mestá a povstalci bez väčších ťažkostí obsadili i Šášov. Postupne obsadil celé východné a stredné Slovensko, čo sa mu podarilo za podpory poľských i tureckých oddielov a francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý mu poslal aj peniaze. V januári 1680 si kuruci zvolili Imricha Thökölyho za svojho jediného hlavného kapitána. Do najbližšieho boja, ktorý sa naskytol, bol už Thököly jediným, kto rozkazoval svojim kurucom.

Na jeseň roku 1682 osobne navštívil Prešov. Na mesto mal pekné spomienky. V mladosti tu navštevoval evanjelické kolégium, takže v Prešove mal mnoho osobných známych. Mesto mu pomohlo vojensky a finančne, čo vzbudilo nevôľu vo Viedni. Už 1. novembra podmaršal Würmb pripravil kurucom v Žiarskej kotline krvavú porážku a Thököly svoje vojská stiahol na zimu k Tise. Tragédia toho všetkého bola v tom, že Thökölyho ruku viedla turecká vôľa (najmä turecká, ale napríklad aj francúzska). Vysoká európska politika využívala kuruckého kráľa ako figúrku. Posúvali ho po imaginárnej šachovnici strednej Európy, ako sa im to hodilo. Keď na západe Francúzom priháralo, presvedčili Turkov, aby Thökölymu povolili uzdu. Keď Habsburgovci ustupovali, uzda sa zasa pritiahla. Nemohol si to neuvedomovať, no zároveň za závislosti na Turkoch ani nemohol. Bez nich by na boj proti Viedni nemal síl, čiže bez Turkov by nebol ničím. Tak, ako vo všetkých uhorských stavovských povstaniach, aj v Thökölyho boji hrali významnú úlohu Košice. V uplynulých desaťročiach sa premenili na mohutnú pevnosť, ktorú navyše chránila aj zvláštna citadela určená na zadržanie útokov nepriateľa ešte pred samotným mestom. Ešte v lete 1682 sa obsadenie Košíc stalo hlavným strategickým cieľom kurucov. Ale Thököly mal v ten čas ešte aj iné, hoci oveľa príjemnejšie starosti. Konečne sa mu splnila jeho túžba a v Mukačeve sa 15. júna oženil s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákoczim a matku budúceho Františka II. Rákocziho. Vôbec mu nevadilo, že bola od neho o štrnásť rokov staršia. Jej pôvod, to spojenie mien Rákoczi a Zrínsky predstavujúce obrovské bohatstvo a moc, sa konečne postavili za meno Thököly.

Teraz už bol naozaj pánom Uhorska. Teda aspoň teoreticky. Imrich Thököly bol na vrchole svojej slávy. V januári 1683 zvolal do Košíc snem, na ktorom vypísal, pre osemnásť stolíc a deväť kráľovských miest, ktoré mal pod kontrolou, dane vo výške 54 tisíc zlatých. Z nich rovných 40 tisíc musel odovzdať Turkom. Vypísanie daní spojil s ukrutnými vyhrážkami, pretože vyžmýkať takúto sumu zo zničenej krajiny bolo nehoráznou požiadavkou. Na popularite to pánovi Uhorska nepridalo, no protestovať sa však nikto neodvážil. V tom čase, v čase prípravy generálneho útoku veľkovezíra Kara Mustafu na Viedeň, bol už Imrich Thököly tak prepojený s Turkami, že ho všeobecne považovali za ich sluhu. Spolupráca s Osmanskou ríšou bola škaredou škvrnou na vlajke každého zo stavovských povstaní uhorskej šľachty 17. storočia. Thököly sa však v tomto smere skompromitoval a zapredal azda zo všetkých najviac.
Obrovská turecká armáda 16. júna obkľúčila Viedeň a Thökölyho kuruci mali za úlohu dobyť Bratislavu. Namiesto boja sa však skôr venovali lúpeniu po celom západnom Slovensku i blízkej Morave. Potom prišiel 12. september 1683, kedy vojská vojvodu Lotrinského, kniežaťa bádenského a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, po celodennej bitke porazili tureckú armádu. Tá zanechala pri Viedni celý tábor a dvadsaťtisíc mŕtvych. Porážka Turkov pri Viedni mal pre vývoj Thökölyho povstania neblahé dôsledky. Začalo sa rozsiahle zatýkanie povstalcov vo všetkých slovenských stoliciach a najmä v pokorenom Prešove. Armády cisára Leopolda I. (1640-1705) postupne obsadzovali územia, ktoré predtým získal a dokonca 2. septembra 1686 oslobodili od Turkov Budín. Čoskoro na tú udalosti vo Viedni Thököly stratil takmer celé horné Uhorsko. Väčšina Thökölyho spojencov na vývoj udalostí reagovala po svojom. V polovici januára 1684 prisahala v Bratislave vernosť Leopoldovi I., čím mu otvorila ďalší priestor pre útok na východnom Slovensku. Začal na jeseň roku 1684.

V jeho prvej fáze kuruci utrpeli jednu zo svojich najväčších porážok. Bitka sa odohrala pri Prešove na kopci Šibeňa hura. Priamy úder na mesto dočasne zastavila krutá zima, ktorá roku 1684 prišla rýchlejšie, ako bývalo zvykom. Neočakávaný oddych využil veliteľ prešovskej posádky Šimon Feldmayer z nemeckého Küstrinu k intenzívnym opevňovacím prácam. Cisársky generál Schultz zoskupil v lete nasledujúceho roku pod mestskými hradbami ohromnú silu. Napriek tomu Prešovčania odolávali obliehaniu dlhých sedem týždňov, aby sa nakoniec cisárskej moci poddali. Schultzovi sa už tiež asi veľmi bojovať nechcelo, pretože prešovským vyjednávačom sa podarilo dohodnúť pomerne výhodné podmienky kapitulácie – kurucká posádka mohla mesto bez problémov opustiť, mešťanom bola zaručená nedotknuteľnosť ich majetku i náboženského presvedčenia a dokonca im bola udelená cisárska milosť. Prešov však musel na svoje útraty vydržiavať cisársku posádku, ktorá sa v ňom usadila.

Perzekúcia: Generál Schultz podmienky kapitulácie nebral príliš vážne. Len čo pominuli najväčšie problémy, začal prešovských evanjelikov prenasledovať. Odobral im kostoly a školu, na čo v januári 1687 reagovali tým, že začali organizovať finančnú zbierku, z výťažku ktorej hodlali postaviť nový kostol a kúpiť budovu pre novú školu. Podľa cisárskych informátorov ale zbierka bola pláštikom pre sústreďovanie finančných prostriedkov, určených pre vykúpenie Thökölyho priaznivca Andreja Szirmaya z väzenia, čo bolo chápané ako nepriateľský akt.

Omnoho závažnejšia bola ale druhá forma odporu prešovských evanjelikov. Viacerí z nich nadviazali písomný styk s Helenou Zrínskou, manželkou Imricha Thökölyho, ktorá sídlila na neďalekom hrade v Mukačeve. Hviezda Imricha Thökölyho zapadla skôr než by sa nazdal a už v tomto období sa nenachádzal v Uhorsku, ale v Turecku, kde chcel dožiť svoj život. Sultán mu pridelil rozsiahle majetky v Turecku a príslušný titul. Jeho manželka zostala zatiaľ jediná, kto v Uhorsku v zmenených podmienkach bránil jeho záujmy. Nebol to ale už žiaden veľký boj. Cisárske jednotky ju i s malou hradnou posádkou v Mukačeve obkľúčili a bolo len otázkou času, kedy hrad padne. Helena Zrínska sa ale útoku bránila až do roku 1868. Do tej doby ale každý písomný styk s ňou bol cisárovým rozkazom prísne zakázaný, čo Prešovčania porušili. Všetky tieto informácie sa dostali do uší generálovi Antoniovi Caraffovi (1646-1693), vrchnému veliteľovi cisárskych jednotiek v Hornom Uhorsku, tzn. na Slovensku. Tento generál bol hlavným aktérom najkrvavejšieho zúčtovania v meste Prešov. Hneď ako to len bolo možné sa obrátil priamo na cisára Leopolda I. a vyžiadal si od neho plnú moc na likvidáciu celého „sprisahania“. V Prešove sa objavil v januári 1867, kde okamžite rozvinul svoju aktivitu a ustanovil mimoriadny súd, na ktorom popravili dvadsaťštyri povstalcov (hlavne z radov šľachticov, ale aj mešťanov) a to tak, že im najprv uťali ruky, potom hlavu a rozštvrtených ich na hákoch povešali na hradské cesty ako výstrahu.

Uskutočnili sa 3 procesy, pričom najväčší počet obetí priniesol druhý proces uskutočnení 22. marca 1867. Tretí proces sa konal 9. mája 1687, na ktorom bol popravený aj posol Andrej Székel, Thökölyho radca a priateľ Juraj Bezegh. Tento Krvavý postup proti stavovskej opozícii vošiel do dejín ako „prešovské jatky“. Vlna teroru a ťaženia proti protestantom, spojená s pokusom o nastolenie absolutizmu, však ani tentoraz nemala za následok úplné podriadenie sa krajiny cisárovi, ktorý si na sneme v Bratislave roku 1687 nechal odhlasovať dedičnosť uhorskej koruny v habsburskom rode „po meči“. Nespokojní boli šľachtici, mešťania i poddaní. Imrich Thököly po bojoch v tureckých službách na Balkáne odišiel ďaleko do Malej Ázii, v Nikomédii, kde napokon v roku 1705 zomrel. Do strednej Európy a rodného Kežmarku sa vrátil až v roku 1906, keď preniesli domov jeho pozostatky a uložili ich v miestnom evanjelickom kostole.