Povstanie Imricha Thökölyho

Život obyvateľov v 16. a 17. storočí poznačili protihabsburské stavovské povstania, turecké nájazdy a okupácia. V roku 1599 prešlo mestom turecké vojsko a spôsobilo mestu značné škody. Začiatkom 17. storočia sa začali prvé protihabsburské povstania. Do centra slovenských dejín mnohokrát vstúpilo samotné mesto Prešov, pričom samo zažilo náhle vzostupy i strmé pády. Táto križovatka významných obchodných ciest priamo priťahovala peniaze. Po obsadení významnej časti Maďarska Turkami vzrástol strategický význam Prešova. Navyše sa dostal do tesného susedstva s panstvom protestantsky orientovaných sedmohradských kniežat, až príliš často vedúcich boj proti katolíckym Habsburgom. Mesto so silným protestantským zázemím potom na vlastnom chrbte pocítilo palicu viedenských cisárov. Už roku 1673 ho obsadila cisárska armáda, aby vzápätí rozbila časť hradieb a doslova vyrabovala mestskú pokladnicu. Prešov súčasne prišiel o časť svojich výhod, najmä o monopol na obchodovanie so soľou a posilnilo sa postavenie jeho katolíckeho krídla. V lete roku 1682 sa karta obrátila. V meste sa usadili kuruci, tzn. vojaci vzbúrenca Imricha Thökölyho (1657-1705) a začalo v poradí už štvrté protihabsburské povstanie.

Imrich Thököly ako trinásťročný, v čase prenasledovania Vešeléniho sprisahancov, medzi ktorých patril aj jeho otec, ušiel mladý Imrich Thököly z rodného Kežmarku na sedmohradské rodové majetky. Netrvalo dlho a napriek svojej mladosti získal veľký vplyv medzi tamojšími utečencami z Horného Uhorska. Mal všetky predpoklady vyrásť na skutočnú osobnosť, čo sa mu aj nakoniec podarilo. Bol všeobecne nadaný, patrične ambiciózny a dokázal si vynútiť rešpekt. Navyše sa vyznal vo vojenstve i intrigách vysokej politiky. Nečudo, že tento kežmarský rodák sa stal jedným z hlavných kuruckých veliteľov a potom aj sedmohradským vojvodcom roku 1678. Bol to i rok, kedy rozpútal aj svoje protihabsburské povstanie. V tom istom roku viedol úspešnú vojenskú výpravu naprieč Slovenskom. Na jeseň 1678 kuruci dobyli Zvolen, vzápätí sa im poddali banské mestá a povstalci bez väčších ťažkostí obsadili i Šášov. Postupne obsadil celé východné a stredné Slovensko, čo sa mu podarilo za podpory poľských i tureckých oddielov a francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý mu poslal aj peniaze. V januári 1680 si kuruci zvolili Imricha Thökölyho za svojho jediného hlavného kapitána. Do najbližšieho boja, ktorý sa naskytol, bol už Thököly jediným, kto rozkazoval svojim kurucom.

Na jeseň roku 1682 osobne navštívil Prešov. Na mesto mal pekné spomienky. V mladosti tu navštevoval evanjelické kolégium, takže v Prešove mal mnoho osobných známych. Mesto mu pomohlo vojensky a finančne, čo vzbudilo nevôľu vo Viedni. Už 1. novembra podmaršal Würmb pripravil kurucom v Žiarskej kotline krvavú porážku a Thököly svoje vojská stiahol na zimu k Tise. Tragédia toho všetkého bola v tom, že Thökölyho ruku viedla turecká vôľa (najmä turecká, ale napríklad aj francúzska). Vysoká európska politika využívala kuruckého kráľa ako figúrku. Posúvali ho po imaginárnej šachovnici strednej Európy, ako sa im to hodilo. Keď na západe Francúzom priháralo, presvedčili Turkov, aby Thökölymu povolili uzdu. Keď Habsburgovci ustupovali, uzda sa zasa pritiahla. Nemohol si to neuvedomovať, no zároveň za závislosti na Turkoch ani nemohol. Bez nich by na boj proti Viedni nemal síl, čiže bez Turkov by nebol ničím. Tak, ako vo všetkých uhorských stavovských povstaniach, aj v Thökölyho boji hrali významnú úlohu Košice. V uplynulých desaťročiach sa premenili na mohutnú pevnosť, ktorú navyše chránila aj zvláštna citadela určená na zadržanie útokov nepriateľa ešte pred samotným mestom. Ešte v lete 1682 sa obsadenie Košíc stalo hlavným strategickým cieľom kurucov. Ale Thököly mal v ten čas ešte aj iné, hoci oveľa príjemnejšie starosti. Konečne sa mu splnila jeho túžba a v Mukačeve sa 15. júna oženil s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákoczim a matku budúceho Františka II. Rákocziho. Vôbec mu nevadilo, že bola od neho o štrnásť rokov staršia. Jej pôvod, to spojenie mien Rákoczi a Zrínsky predstavujúce obrovské bohatstvo a moc, sa konečne postavili za meno Thököly.

Teraz už bol naozaj pánom Uhorska. Teda aspoň teoreticky. Imrich Thököly bol na vrchole svojej slávy. V januári 1683 zvolal do Košíc snem, na ktorom vypísal, pre osemnásť stolíc a deväť kráľovských miest, ktoré mal pod kontrolou, dane vo výške 54 tisíc zlatých. Z nich rovných 40 tisíc musel odovzdať Turkom. Vypísanie daní spojil s ukrutnými vyhrážkami, pretože vyžmýkať takúto sumu zo zničenej krajiny bolo nehoráznou požiadavkou. Na popularite to pánovi Uhorska nepridalo, no protestovať sa však nikto neodvážil. V tom čase, v čase prípravy generálneho útoku veľkovezíra Kara Mustafu na Viedeň, bol už Imrich Thököly tak prepojený s Turkami, že ho všeobecne považovali za ich sluhu. Spolupráca s Osmanskou ríšou bola škaredou škvrnou na vlajke každého zo stavovských povstaní uhorskej šľachty 17. storočia. Thököly sa však v tomto smere skompromitoval a zapredal azda zo všetkých najviac.