Začína to už od jasieľ, v ktorých sú prísne oddelení chlapci a dievčatá a pokračuje cez všetky stupne škôl až na univerzity. Vždy zvlášť ženy a zvlášť muži. A tento vzťah prísnej separácie je potom zrejmý všade. Keď si muž privedie do bytu návštevu, žena príde návštevníkov len privítať, pokloniť sa im a potom sa už neukáže, len čo obsluhuje pri stole. Neexistuje, aby si prisadla a zapojila sa do rozhovoru. A to aj v rodinách, kde sú ženy s vyšším vzdelaním, napríklad učiteľky. Berie sa to ako samozrejmosť, nikomu to nepripadá čudné. Alebo je nezmyselné, aby šiel muž so svojou ženou na večeru do reštaurácie. Do reštaurácie alebo zábavných podnikov chodí zásadne len mužská spoločnosť. V lepších podnikoch je to zariadené tak, že ku každej spoločnosti automaticky prideľujú platené spoločníčky, ktoré majú za úlohu spoločnosť zabávať a starať sa o patričnú konzumáciu jedál aj nápojov.

Japonské deti:
Iná kapitola sú japonské deti. Sú na pohľad veľmi roztomilé, pekné, ako vôbec všetky deti sveta. Po bližšom poznaní sa však vaše nadšenie začne rýchlo vytrácať. A pomaly si začnete myslieť čosi o nevychovanosti a rozmaznanosti. Predtým ako však začnete odsudzovať, je potrebné poznať japonskú tradíciu vo výchove detí. O deti sa totiž nikto nestará pokiaľ nezačnú chodiť do školy. Starostlivosť rodičov o deti v tom období, je že ich zabezpečia hmotne, dajú im najesť a oblečú ich. Nejaké príkazy, zákazy alebo režim dňa - čas na jedenie, spanie a pod., čo naše deti poznajú od kolísky, toho sú japonské deti ušetrené. Jedia a spia ako chcú.