Charles de Gaulle (1890 - 1970)
Charles de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille. Bol synom riaditeľa jezuitskej školy a vzdelanie získal v Paríži. Bol dobrým študentom a v roku 1912 promoval na vojenskej akadémii. Počas prvej svetovej vojny slúžil de Gaulle s vyznamenaním až do zajatia v roku 1916. V diele Armáda budúcnosti predpovedal a obhajoval vojnový stav, do ktorého bolo Francúzsko v roku 1940 dovedené Nemeckom. V druhej svetovej vojne bol povýšený na brigádneho generála a stal sa podsekretárom vojnového kabinetu premiéra Paula Raynauda. De Gaulle sa postavil proti francúzsko-nemeckému prímeriu, preto utiekol do Londýna, kde zorganizoval Slobodné francúzske sily a zhromažďoval niekoľko francúzskych kolónií k pohybu. Francúzskym vojenským súdom bol v neprítomnosti odsúdený na smrť. Slobodné francúzske sily boli úspešné v Sýrii, Madagaskare a severnej Afrike. V júni 1943 sa de Gaulle spolu s generálom Henry Honoré Giraudom stal viceprezidentom novovytvoreného Francúzskeho spolku národného oslobodenia v Alžírsku. Neskôr uspel pri vytlačení Girauda zo spolku a v júni 1944 bola vyhlásená vo Francúzsku provizórna vláda, ktorá sa vrátila do Paríža 26. augusta a jej legitimita bola uznaná spojencami.
V novembri 1945 ho jednohlasne zvolili za provizórneho prezidenta Francúzska, ale v januári 1946, keď bolo jasné, že jeho názory uprednostňujúce silnú exekutívu nebudú začlenené do novej Ústavy, rezignoval. Mnoho členov sa zhromažďovalo pod de Gaullovým vedením a v roku 1947 sa stal predsedom novej politickej strany Rassemblement du Peuple Francais (Zhromaždenie francúzskych ľudí), ktorá sa oprávňovala hovoriť za všetkých Francúzov a povyšovala sa nad strannícke konflikty, ale na nasledujúcich voľbách sa predsalen zúčastnila. Strana mala zopár dočasných volebných úspechov, ale v roku 1953 ju de Gaulle rozpustil a odišiel do dôchodku. V roku 1958, po tom, ako vojenské a občianske povstanie v Alžírsku spôsobilo politickú krízu vo Francúzsku, bol považovaný za jediného vodcu s dostatočnou silou a postavením, aby si poradil so súčasnou situáciou. Na šesť mesiacov sa stal dočasným premiérom s právom stanovovať predpisy a rozhodovať. Počas tohto obdobia bola v roku 1958 podpísaná nová Ústava, ktorá posilnila prezidentské právomoci.
Ústava tiež poskytovala Francúzskej komunite prvý krok k vyriešeniu ríšskych problémov. De Gaulle bol inaugurovaný do funkcie prezidenta novej Piatej republiky v januári 1959. Rozhodol sa povoliť Alžírsku slobodné rozhodovanie. Rozhodnutie viedlo k niekoľkým povstaniam francúzskych kolonistov, ktorí boli proti nezávislosti. Nakoniec bola v roku 1962 dosiahnutá dohoda, ktorá poskytla Alžírsku nezávislosť. V domácich záležitostiach sa de Gaulle pokúsil obnoviť francúzske národné financie devalváciou meny a vytvorením nového franku, ktorého hodnota bola 100 starých frankov. Mnoho z de Gaullových programov sa skladalo z pokusov vyniesť Francúzsko na bývalú pozíciu európskej a svetovej veľmoci. S USA bojoval o rovnoprávne postavenie Francúzska v rámci NATO a podporoval rozvoj francúzskych atómových zbraní. V roku 1966 odvolal francúzske skupiny z NATO a v apríli 1967 nariadil stiahnutie vojenských zariadení NATO z Francúzska. V roku 1965 bol de Gaulle znovu zvolený za prezidenta na druhé sedemročné obdobie. Hoci odmietol obmedzenia francúzskej suverenity, podporoval účasť na spoločnom európskom trhu, ale bol tvrdo proti britskému členstvu v ňom. Podporoval záväzky so západným Nemeckom a vytvoril diplomatické vzťahy s Čínou. V máji 1968 bola študentská demonštrácia protestujúca proti francúzskemu politickému a vzdelávaciemu systému doprevádzaná aj štrajkom robotníkov, čo takmer rozkývalo de Gaullovu vládu. A predsa, v júnových voľbách bola gaullistom opäť vrátená moc. V roku 1969, po porážke v referende o ústavnú reformu, de Gaulle rezignoval na funkciu prezidenta.
