Vznik západoeurópskych štátov

Vznik západoeurópskych štátov

Vznik Francúzska

- pokračovateľ Franskej ríše
- Hugo Kapet
- vznik Francúzska
- vpád Normanov
- storočná vojna
- Johanka z Arcu

Franská ríša sa rozpadla v roku 863 Verdunskou zmluvou na Západofranskú, kde prevažovalo obyvateľstvo románskeho pôvodu a neskôr z nej vzniklo Francúzsko. Východofranskú s prevahou germánskeho obyvateľstva a neskoršie Nemecko a na Stredofranskú, čo bolo územie okolo Rýna a severnej Itálie. V Západofranskej ríši vládli ešte poslední Karolovci, ale koncom 10 stor. Ich rod vymiera a v roku 987 sa na kráľovský trón dostáva parížsky veľmož Hugo Kapet, ktorý zjednocuje Západofranskú ríšu – zakladá francúzske kráľovstvo a dynastiu Kapetovcov. Obdobie ich vlády sa nazýva ako obdobie vlády slabých panovníkov, pretože prišli o značnú časť svojho majetku – vzdali ho spojencom a mali problémy s bohatými francúzskymi veľmožmi, s ktorými súperili o moc. Toto sa dá považovať ako problém roztrieštenosti monarchie za Karpetovcov. Ich základný majetok sa nazýval Ile de France, no bolo to najmenej, ako kedy Francúzi mali. Okolo 9 stor. sa na európske pobrežie zo Škandinávie dostali Normanďania. V 10 stor. obsadili pod vedením Rolla severné Francúzsko a pretože panovník nemal moc ich vyhnať, uznal ich za občanov a ponechal im územie ich vylodenia, ktoré nazvali Normandia. V roku 911 získala od francúzskeho kráľa štatút vojvodstva po vyhlásení normandského vodcu za vojvodu. Tým sa normandskí vodcovia stali jednými z najhlavnejších francúzskych vojvodov a jedným z nich bol aj Villiam Normandský, ktorý sa po porážke Anglo-Sasov ako francúzsky šľachtic vyhlásil za kráľa Veľkej Británie, no fungoval stále ako poddaný francúzskeho kráľa.
Normani patrili k severogermánskym kmeňom a pochádzali zo severnej Európy, kde obývali najmä Škandináviu a Jutsko. Zároveň sú predchodcami Švédov, Dánov a Nórov. Normani boli jednou z dvoch základných vetiev Vikingov (druhá=Varjagovia). Na svojich drevených lodiach "drakas" (dračie) robili dlhé plavby a kolonizovali krajiny. Ich lode boli veľmi dobre stavané, len 1m hlboké a pomerne široké – to zabezpečilo ich bezpečnosť a rýchlosť a možnosť priplávať k akémukoľvek pobrežiu a plaviť sa aj po riekach. Vpredu mali lode povestnú drevenú dračiu hlavu. Vikingovia sa na svojich plavbách orientovali podľa postavenia Slnka, Polárky a iných hviezd.

Mnohí Vikingovia boli námorní lupiči, čo brali cennosti z kostolov a kláštorov a nezanechali po sebe žiadne chrámy ani písomné pamiatky, iba texty na skalách nazývané runy. Nemali kňazov ani kráľov a vážili si iba náčelníkov a starcov. Ich bohovia boli nesmrteľní, napr. Tór ovládal búrky. Po skončení svojej lúpežníckej éry začali stavať drevené, architektonicky mimoriadne prepracované kostoly, ktoré sa zachovali v Škandinávii dodnes.
Francúzsko bolo zapojené aj do organizovania križiackych výprav. V tretej križiackej výprave (1189-1192) stáli na čele nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, anglický kráľ Richard Levie Srdce a francúzsky kráľ Filip II. August. Príčinou bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom, ktorý vládol v Egypte a Sýrii. Jeruzalem sa spojencom získať nepodarilo, ale uzavreli prímerie so Saladinom, takže kresťanskí pútnici mohli navštevovať Boží hrob. Filip II. Augustus bojoval aj s anglickým kráľom Jánom Bezzemkom z rodu Plantagenetovcov (ktorý mu po bitke pri Bouvines muselo odstúpiť všetky územia na sever od Loiry a tým Filip II. získal všetky územiam, ktoré Anglicko vo Francúzsku malo ) a získal svoje územie od Normanov. Víťazstvo v bitke pri Bouvines malo za následok aj zmenu politickej konštelácie v Európe – posilnilo sa postavenie Kapetovcov vo Francúzsku, ktorým sa konečne podarilo zlomiť vplyv veľkých vazalov a urýchlilo rozpad anjouovskej vetvy rodu Plantagenetovcov. Filip II. položil svojou politikou základy pevnej centrálnej moci, ktorej základ tvorilo aj dobre vycvičené žoldnierske vojsko. Krajinu riadil pomocou splnomocnencov koruny, ktorí mu osobne zodpovedali za zverenú oblasť. Po jeho smrti sa presadilo dedičné kráľovstvo, lebo na trón nastúpil jeho syn Ľudovít VIII. Lev bez predchádzajúceho zvolenia francúzskymi šľachticmi. Zjednotenie krajiny však docielil až v druhej polovici 12 stor. Filip IV. Pekný, ktorý upevnil kráľovskú moc, postavil sa proti pápežovi a prinútil ho v roku 1309 presídliť z Ríma do Avignonu (chcel získať prestíž). Toto sa nazýva avignonské zajatie pápežov. Viedol viacero vojen s okolitými štátmi, snažil sa presadiť aj za hranicami Francúzska, čím však vyčerpal štátnu pokladnicu a zadĺžil sa. Keďže potreboval peniaze, obvinil rytiersky rád templárov (ktorý bol bohatý, lebo sa zúčastňoval medzinárodných finančných obchodov a používal rozsiahle výhody) z kacírstva, úpadku mravov a zo zvrátených tajných rituáloch, v roku 1313 ho zrušil a ich peniaze si ponechal na upevnenie svojej moci a na vytvorenie generálnych stavov, čo bolo niečo ako prvý parlament. Avignonským zajatím pápeža a zrušením rádu templárov výrazne oslabil moc cirkvi.

Počas jeho vlády bolo Francúzsko jednou z najvyspelejších krajín v Európe. Niekoľko rokov po smrti Filipa IV. Pekného sa rozpútala storočná vojna medzi Francúzskom a Anglickom (viď bližšie pod vznikom Anglicka), ktorá skončila v podstate víťazstvom Francúzska. Po jej skončení sa Francúzsko zjednocuje, upevnila sa a centralizovala sa kráľovská moc, no nie každý panovník to robil rovnakým spôsobom. O skončenie storočnej vojny a o vytlačenie Angličanov sa zaslúžil francúzsky panovník Ľudovít XI., syn Karola VII. Po vojne však vládol despoticky a to malo za následok vytvorenie silnej opozície medzi vazalmi a nespokojnosti medzi občanmi.

Vznik Anglicka

- pôvodné obyvateľstvo
- Kelti
- príchod Normanov
- bitka pri Hastingse
- storočná vojna
- Viliam Dobyvateľ

Pôvodnými obyvateľmi Anglicka bol národ Keltov a Jutov. Obyvateľstvo bolo pravidelne rozsiate po celom území Anglicka, Walesu, Škótska a Írska. Asi v 1 stor. si rímsky cisár Claudius podmanil časť Británie. V tom istom storočí rímsky vojvodca G.J. Agricola rozšíril Rímsku ríšu o ďalšie územia na Britskom ostrove. V roku 407 z Británie odchádzajú posledné rímske légie a na územia nimi opustené vpadajú kmene Škótov a Sasov. Počas sťahovania národov sa niektoré kmene Anglov a Sasov preplavili na Britské ostrovy a založili tu mnoho malých kráľovstiev, ktoré sa nakoniec v 9 stor. zjednotili do jedného anglosaského kráľovstva. K zjednoteniu došlo aj z dôvodu vpádov dánskych Normanov. Britské ostrovy boli prvé, na ktoré Vikingovia zaútočili. Touto udalosťou sa začali vikingské nájazdy do Európy a Ruska. Kelti a Juti (pôvodní obyvatelia) sa po nájazdoch presunuli do Írska. Expanzia Normanov bola zastavená Alfrédom Veľkým, ktorý položil základy anglického štátu. V tomto období sa kráľovským sídlom stáva Winchester. Začiatkom 11 stor. však dánsky kráľ Knut II. anglosaského panovníka porazil a obsadil celé Anglicko. Po jeho smrti Anglicko zasa voľné. V roku 1066, keď zomiera Eduard Vyznávač a na trón nastupuje Harold Godwinson, začali prvé konflikty – tentokrát s francúzskymi Normanmi. Viliam Dobyvateľ, vojvodca z Normandie namietal, že Eduard prisľúbil trón jemu. Zorganizoval výpravu a porazil Harolda v bitke pri Hastingse. Týmto sa Viliam stal novým kráľom Anglicka. Za jeho vlády Normani vybudovali silnú centralizovanú vládu a vytvorila sa Veľká rada, základ budúceho parlamentu. Takisto bola spísaná Domesday Book (pozemková, katastrálna a daňová kniha) pre 34 grófstiev Anglicka a začala sa stavba londýnskeho Toweru.

Hneď po nástupe na trón chcel Viliam obmedziť pápežský vplyv tým, že zo seba spravil najvyššieho predstaviteľa cirkvi. Po jeho smrti nastupuje na trón jeho druhorodený syn Viliam II., ktorý od roku 1069 vládne aj v Normandii. Po jeho smrti nastupuje na trón najmladší syn Viliama Dobyvateľa Henrich I., ktorého smrťou jednak končí normandská vláda a druhak začína neľútostný boj o dedičstvo trónu. Na trón nenastupuje dvojročný syn Henricha I., ale jeho synovec Štefan z Blois. Henrich I. vyhlásil za následníčku trónu jeho dcéru Matildu a vydal ju za Geoffroia V. Plantageneta, grófa z Anjou. Z manželstva sa narodil syn Henrich II. Matilda sa pokúšala uplatniť nárok svojho syna na trón, no trvalo jej osemnásť rokov kým Štefan z Blois uznal Henricha II. na anglický trón. Týmto krokom sa na anglický trón dostala dynastia Plantagenetovcov. Rod Plantagenetovcov vlastnil rozsiahle majetky na území Francúzska, čím sa vytvoril zárodok nových konfliktov medzi Anglickom a Francúzskom. Jedným z najvýznamnejších panovníkov a tretím synom Henricha II. bol Richard I. Levie Srdce. Bol to dobrodruh a väčšinu svojej vlády sa zúčastňoval križiackych výprav. Počas jeho neprítomnosti vládol jeho brat Ján II. Bezzemok. Zaťažoval ľudí veľkými daňami, čo nebolo ani múdre, ani príjemné. Týmito a ďalšími krokmi sa stal veľmi neobľúbeným medzi aristokraciou aj jednoduchými ľuďmi. Keďže nemal bojovného ducha, prišiel o anglické dŕžavy vo Francúzsku, vrátane provincie Normandia. Strata Normandie bola najtrpkejšia, pretože to bolo dedičstvo po Vikingovi Rollovi, ktorý túto zem od Francúzov vybojoval. Ján II. Bezzemok nemal ani diplomatické schopnosti a neustále sporil s pápežom Innocentom II. Jeho najväčšou prehrou však bola Magna charta liberatum (Veľká listina slobôd), ktorú bol prinútený podpísať pod nátlakom šľachty a predstaviteľov cirkvi v roku 1215. Magna charta obmedzovala moc kráľa a určovala jeho právomoci. Najdôležitejšou však bola časť, ktorá hovorila, že nikto – ani kráľ – nestojí nad zákonom. Po smrti Jána II. prinútili šľachtici podpísať túto listinu aj jeho syna Henricha III. Za jeho vlády sa v Anglicku spustila občianska vojna (tzv. povstanie barónov). Jeho syn Eduard síce v roku 1265 porazil povstaleckú vidiecku šľachtu a tým vybojoval Henrichovi III. trón, parlament však ďalej pôsobil ako výdobytok občianskej vojny. Henrich III. musel priznať revoltujúcej šľachte tzv. oxfordské provízie, ktoré znamenali obmedzenie kráľovskej moci. Spojil sa však s francúzskym kráľom Ľudovítom IX. Svätým a s pápežom a prehlásil túto dohodu za neplatnú.

Vypukli krvavé zrážky, v ktorých povstalecká vidiecka šľachta zvíťazila nad kráľom a presunula parlament do Londýna. Za vlády panovníka Eduarda III. nastal konflikt o právo na francúzsky trón a storočná vojna.
Storočná vojna (1337-1453) bol vojnový konflikt medzi Anglickom a Francúzskom s dlhodobými prestávkami sprevádzaný protifeudálnymi hnutiami. Po smrti Filia IV. Sa Francúzsko stalo jednotnejšie a silné, pretože nový kráľ z rodu Valoisovcov (patril k mladšej vetve Kapetovcov) s pápežom upevnili svoju moc. Podnetom na rozpútanie vojny bol spor o nástup na francúzsky trón po vymretí rodu Kapetovcov, pretože anglický kráľ Eduard III. odôvodňoval svoj nárok na trón príbuzenskými vzťahmi s Kapetovcami (bol vnukom Filipa IV., ktorý zomrel v roku 1314). Skutočnou príčinou bol však spor o bohaté Flandry a Flámsko a anglické léna vo Francúzsku (išlo o obchodne významné oblasti juhozápadného Francúzska – o dedičstvo Plantagenetovcov) a úsilie Francúzov vyhnať Angličanov zo svojho územia, pretože vlastnili veľkú časť francúzskych území. Ako zámienka na rozpútanie vojny stačilo Eduardovi III. nástup Filipa VI. z rodu Valois na francúzsky trón. Vojna sa delí zhruba na 3 etapy.
>1. etapa (1337-1360). Anglicko pod vedením Eduarda III. zorganizovalo prvú výpravu do Francúzska. V roku 1340 francúzsky kráľ Filip VI. utrpel porážku v námornej bitke pri Sluys od anglického kráľa Eduarda III. Eduard III. po tejto výhre prijal titul kráľ Francúzska. V roku 1346 vyhral bitku pri Kreščaku a tým upevnil svoju moc. V tejto bitke Anglicko upustilo od vtedajšej taktiky. Útok viedli lukostrelci a rytieri bojovali ako pešiaci. V roku 1356 v bitke pri Poitiers utrpeli Francúzi ďalšiu porážku a Angličania získali do zajatia francúzskeho kráľa Jána II. Dobrého. Francúzskeho trónu sa ujal Karol V. Múdry. Vo Francúzsku dochádzalo k povstaniam sedliakov, ktoré však boli brutálne potlačované. Prvá fáza bola ukončená mierom v Brétigny.
>2. etapa (1360-1374). Karolovi V. Múdremu sa podarilo vytvoriť mier. Eduard III. sa vzdal nároku na francúzsku korunu a dostal za to územia vo Francúzsku. Okrem toho muselo Francúzsko zaplatiť tri milióny toliarov za zajatého kráľa Jána II. Dobrého. Karol V. Múdry mal teda veľkú zásluhu na opätovnom získaní území od Anglicka. Po smrti Eduarda III. sa na trón dostáva jeho syn Richard II., ten je však zosadený Henrichom z rodu Lancasterovcov. Parlament ho vyhlásil za kráľa Henricha IV. Z Lancasteru.
>3. etapa (1415-1453) – záverečná fáza. Anglický kráľ Henrich V.

využil vnútornú politickú nestabilitu Francúzska (spôsobenú mocenskými bojmi o trón) a v bitke pri Azincourte v roku 1415 porazil francúzsku armádu, dostal sa k Parížu, ovládol sever Francúzska a anglická flotila ovládla La Manche. Vo Francúzsku však vznikol ľudový odpor na čele s Janou z Arcu, čo spôsobilo obrat vo vojne. Jana mala videnie od Boha a na jeho základe nahovorila ľudí, aby pomohli svojmu kráľovi – a Francúzsko začalo vyhrávať. V roku 1429 zvíťazilo nad Angličanmi pri Orleans, Jana bola však v roku 1430 zajatá Francúzmi (hlavne Burgunďanmi) sympatizujúcimi s Angličanmi, vydaná Anglicku a o rok neskôr ako čarodejnica a kacírka upálená v Rouene. V roku 1436 Francúzi oslobodili Paríž a Normandiu a v roku 1453 bol podpísaný mier, podľa ktorého pod anglickou zvrchovanosťou zostalo iba mesto Calais, čím v podstate vojna skončila víťazstvom Francúzov.
Po storočnej vojne nastáva v Anglicku vnútorná kríza. Bitkou pri Saint Albans sa začína boj o trón medzi dvoma rodmi – Lancasterovcami (v erbe mali červenú ružu) a Yorkovcami (v erbe mali bielu ružu) – nazývaná aj vojna ruží. Vo vojne, ktorá trvala v rokoch 1455-1485, sa opieral rod Yorkovcov o mestá a nižšiu šľachtu, kým vysoká šľachta podporovala rod Lancasterovcov. Konflikt sa blížil ku koncu. Keď anglický kráľ Eduard IV. z rodu Yorkovcov dal v roku 1471 zavraždiť Henricha VI., ktorý bol ale zosadený Richardom z Gloucesteru. No na koniec celého boja dvoch ruží nastáva porážkou Richarda III. Henrichom Tudorom z rodu Lancasterovcov. Za manželku si vzal Alžbetu z rodu Yorkovcov, čím vlastne celý spor ukončil. Henrich VII. takto založil nový rod Tudorovcov.
Po nástupe Tudorovcov za vlády Henricha VII. vzniká v Anglicku nová vrstva zbohatlíkov gentry. Henrich VII. povyšuje normálnych mešťanov do šľachtického stavu a takisto za jeho vlády bolo možné si šľachtický titul kúpiť. Tento výdobytok samozrejme využívali bohatí mešťania a za krátku chvíľu vyrástla v Anglicku nová šľachta – obchodníci. Týmto Henrich VII. docielil hlavne to, že nová šľachta začala podnikať a za krátku dobu sa z Anglicka stala najsilnejšia mocnosť vo vtedajšom známom svete. Vznik Nemecka

- pokračovanie Východofranskej ríše
- Otto I.
- vznik Svätej ríše rímskej národa nemeckého
- vzťah k Slovanom

Ako už vieme, po rozpade Franskej ríše sa táto rozdelila na Východofranskú a Západofranskú. Územie Východofranskej ríše bolo veľmi roztrieštené. Delilo sa množstvo malých samostatných kniežatstiev. V tejto oblasti mala veľmi významnú pozíciu cirkev. Mala najviac pôdy a bola dokonca silnejšia ako panovník.

Dlhú dobu sa o moc bili panovník, ktorý mal právo na toto územie po rozpade Franskej ríše, a jednotlivé kniežatá (kurfirsti).
Nepokoje medzi šľachticmi snažiacimi sa vymaniť spod nadvlády kráľa, ktoré mali za následok rozpad Východofranskej ríše na samostatné vojvodstvá, urovnal Henrich I. Vtáčnik v roku 919. Tým sa považuje za zjednotiteľa Východofranskej ríše. Podarilo sa mu skonsolidovať ríšu a oblasti vnútornej politiky, presadil nedeliteľnosť ríše medzi viacerých panovníkov, vládol však veľmi tvrdo a bol preto neobľúbený.
Zakladateľ Nemecka bol Otto I. Veľký (936-973), ktorý upevnil vnútornú aj zahraničnopolitickú kráľovskú moc, potlačil vzpurnú šľachtu a definitívne zjednotil jednotlivé nemecké kniežatstvá. Bojoval s polabskými Slovanmi a s nájazdmi starých Maďarov, ktorých v roku 955 s pomocou českého kniežaťa Boleslava I. porazil na rieke Lech pri Augsburgu, zastavil ich postup a zatlačil ich naspäť do Dunajsko-potinskej kotliny. Za toto víťazstvo získal prívlastok *Veľký*. Zabezpečil svoje hranice proti nájazdom bojovných kmeňov novým usporiadaním makrogrófstiev. Ako druhý po Karolovi Veľkom sa stal v roku 962 rímsko-nemeckým cisárom, čo sa považuje tiež za začiatok Nemeckého cisárstva a za dovŕšenie nadnárodného systému vlády. Rozkvet kultúry počas jeho vlády sa nazýva otonská kultúra.
Nemecko sa od 12 stor. nazýva Svätá rímska ríša národa nemeckého, čo znamenalo nadnárodné zoskupenie krajín, ktoré uznávali zvrchovanosť rímskeho cisára. Rímsky cisár bol panovnícky titul, ktorý sa počnúc Ottom I. udeľoval nemeckým panovníkom a dával nemeckému panovníkovi širšiu autoritu v rámci západného kresťanstva (ochranca pápeža a cirkvi, nadradený voči ostatným). Týmto chceli nadviazať na slávu starovekých rímskych cisárov a Karola Veľkého a obnoviť Rímsku ríšu. Nemecko si už od rozpadu Franskej ríše robilo nároky na územia či nadvládu nad Slovanmi. Východofranská ríša sa po svojom vzniku stala najvýznamnejším susedom Slovanov a určovala, čo sa bude diať. Za vlády Otta I. si Slovania mohli ponechať svoje pozemky pod podmienkou, že budú platiť Nemecku tribút. Vzťah Slovanov a Nemecka bol teda skôr bojovný a mocenský, než priateľský.
Svätá ríša rímska ovládala priestor strednej Európy, ale bola rozdrobená na samostatné kniežatstvá (napr. Sasko, Bavorsko), pretože moc cisára postupne upadala. Cisár bol v skutočnosti volený siedmimi najmocnejšími kniežatami nazývanými kurfirsti, čo malo za následok korupciu moci, kupovanie priazne a boj o moc s pápežom. Jednotlivé kniežatstvá sa snažili upevniť svoju moc hlavne rozširovaním územia.