Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Pápežské skúšky bezchybne zvládol a Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom:
•Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši
•potvrdil Metodove úlohy a funkcie
•prikázal, aby sa do Ríma poslal ďalší kňaz, aby ho mohol urobiť biskupom iného regiónu Veľkej Moravy než je Nitra tak, aby Metod a títo dvaja biskupi potom zas mohli vysvätiť ďalších biskupov (podľa väčšiny prameňov však táto požiadavka listu nebola splnená)
•prikázal, aby bol vyhnaný z Veľkej Moravy všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor
•schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku (okrem evenjelia, ktoré sa malo najprv čiťať po latinsky a až potom po slovansky)
•prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu
V tejto súvislosti sa Metod už spomína ako arcibiskup (mesta) Moravy, ktorá bola zrejme hlavným mestom Veľkej Moravy, čo by mohlo znamenať, že sa Veľká Morava stala na Panónii nezávislým arcibiskupstvom. Naspäť na Veľkej Morave Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku (povodie Visly), ktoré bolo tesne predtým pripojené k Veľkej Morave.

Niekedy v 80-tych rokoch 9. stor. pokrstil Metod na Veľkej Morave vládcu Čiech Bořivoja I.. Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil (neskôr svätého) Gorazda pochádzajúceho z dnešného Slovenska za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. 6. apríla 885 Metod zomrel na Veľkej Morave a bol pochovaný v (dnes neznámom) hlavnom kostole Veľkej Moravy.

Po Metodovej smrti (885-886)

Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhý krát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy - nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885-886 do Veľkej Moravy list „Quia te zelo fidei“, v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie) s výnimkou účelov kázaní a výkladu biblie. Začiatkom roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. 200 osôb (študentov, kňazov a diakonov, najmä Gorazd, Kliment, Naum, Sáva a Angelár), ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu, boli uvrhnutí do väzenia a potom ich uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.


Spoločnosť, kultúra, umenie, jazyk

Veľkomoravská spoločnosť už bola značne diferencovaná. Vládcom bol knieža, ktorý mal značné kompetencie, bol najvyšším zákonodarcom, sudcom, správnym orgánom, rozhodoval o vojne a mieri - všetka moc sa kumulovala v jeho rukách. Zároveň bol vlastníkom celého štátneho územia, čo ho oprávňovalo vládnuť nad ním (tzv. patrimoniálna teória vzniku štátu). Charakteristickým prvkom Veľkej Moravy je dvorský charakter štátnej správy, v ktorom splývali verejné a súkromné záležitosti panovníka, čo vyjadroval fakt, že financie štátu sú zároveň financiami panovníka. Na základe tohto hovoríme o patriarchálnom absolutizme ako forme vlády vo Veľkej Morave: tak ako otec vládne nad rodinou, panovník vládne nad celým štátnym územím. Jeho nástupníctvo bolo viac-menej náhodné. Vyskytuje sa tu avunkulát, keď po strýkovi na trón nastupuje synovec (Mojmír-Rastislav, Rastislav-Svätopluk, avunkulát zrejme bol výsledkom mocenského boja Franskej ríše), a primogenitúra, keď na trón nastupuje prvorodený syn. Vazalov kniežaťa označujeme ako veľmožov, hoci staroslovienske texty označujú aj knieža aj veľmožov ako „kňaz“ (v staršom slova zmysle).

Chudobnejšia časť vládnucej vrstvy boli družinníci (voji, víťazi). Vojenskí velitelia, radcovia kniežaťa, sa nazývali župani a boli rozmiestnení po jednotlivých „civitates“ (hradských „mestách“, tzv. hradiskách, ktoré môžeme prirovnať k dnešnej miestnej štátnej správe). Mali v kompetencii súdnu právomoc, vyberanie naturálnych dávok v prospech panovníka, udržiavali pokoj a poriadok, a preto mohli organizovať vojsko. Najvyšším županom bol palatín (dvorský alebo nádvorný župan), ktorý mal hlavnú