Prvé mesiace roka 1945 boli pre Slovenský štát veľmi zložité a ťažké, ale predsa len poslednými vojnovými časmi. Neustávali represálie Nemcov voči slovenským Židom, partizánom a všetkým tým, ktorí im pomáhali. Tak v dňoch 4.-9. januára nemecké jednotky SS a POHG povraždili a vo vápenke v Nemeckej upálili niekoľko sto ľudí. Už o niekoľko dní, 21.januára, vypálili tie isté fašistické oddiely partizánske obce Kľak a Ostrý Grúň a zavraždili 149 osôb. Autor ale poukazuje aj na neprijateľnú činnosť a zverstvá niektorých partizánskych oddielov. Uvádza, že 22.januára zajali partizáni pri obci Kšinná 70 člennú skupinu POHG a všetkých jej príslušníkov postrieľali. Historik Milan Ďurica takto konfrontuje udalosti, na rozdiel od doterajšej praxe idealizovania ľudskosti partizánskeho hnutia ako celku.

Dňa 4.januára 1945 vstúpila Červená armáda na pôdu Slovenska a oslobodila prvú obec – Kalinovo. Dvadsiateho druhého januára oslobodila Košice. Od tohto okamihu sa začal na území našej vlasti celkom iný vývoj. Sformovali sa nové orgány štátu – povojnovej Československej republiky. Milan Ďurica uvádza, že nie všetko sa dialo v súlade s medzinárodným právom. Aj preto dovtedajší prezident Slovenského štátu Dr. J. Tiso opustil s viacerými členmi svojej vlády Slovensko a dočasne sa usadil v rakúskom kláštore Kresmünster. Odtiaľ ešte 27.apríla vyhlásil, že „ Slovenský štát jestvuje“. To už nebola reálna skutočnosť. Tretieho mája sa vojenské operácie na území Slovenska skončili. Faktom tiež zostáva, že nemecké vojská u nás zavraždili 3730 osôb a zanechalo 176 masových hrobov.

S ruskou armádou vtrhli na Slovensko aj osobitné jednotky NKVD, ktoré od októbra 1944 do júna 1945 odvliekli do ZSSR asi 60 000 našich občanov. Toto je ďalší z údajov autora Dejín, ktorý v období komunistickej totality a spojenectva so ZSSR bol dobre stráženým tajomstvom, o ktorom sa naša verejnosť nemala dozvedieť, aby tým neutrpela celková dobrá povesť našich východných spojencov.

Ešte v roku 1945 prijali nové orgány rad významných dokumentov. Dňa 5.apríla na slávnostnom zasadnutí SNR prijali „Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov“. Tento program,- uvádza M. Ďurica, - potvrdil úplné podriadenie obnovujúcej sa ČSR bolševíckemu, stalinskému ZSSR na poli vojenskom aj medzinárodne-politickom.

Na svojom prvom zasadaní v Bratislave schválila SNR nariadenie o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, kolaborantov, o zriadení ľudového súdnictva a poštátnení všetkého školstva na Slovensku. To znamenalo protiprávne vyvlastnenie 1800 cirkevných základných a 88 stredných a vyšších škôl. 19. mája prezident ČSR Eduard Beneš vydal „ prezidentský dekrét“ o „národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov„. Tento dokument vyvolal v celej ČSR množstvo neprávosti a krívd voči tisícom nevinných ľudí. Pri deportáciách neľudským spôsobom zahynuli tisíce osôb - starcov, žien a detí.
Represáliám novej moci sa nevyhli ani predstavitelia Slovenského štátu a Protektorátu. 28.augusta 1946 popravili bývalého predsedu vlády Dr. Vojtecha Tuku obesením, napriek tomu, že po viacerých mozgových porážkach bol neschopný akéhokoľvek pohybu. Popravili ho rovno z invalidného vozíka.

Proces proti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Dr. Jozefovi Tisovi, Machovi a Ďurčanskému sa začal 2. decembra 1946.
Prof. Dr. M. S. Ďurica zdôrazňuje, že hlavnou charakteristikou ľudových súdov bola nespravodlivosť ich rozhodnutí a „nerovnaký meter“ pri posudzovaní jednotlivých prípadov. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že zatiaľ čo na Slovensku obžalovali 100 276 osôb, predviedli 7226 a uväznili 6398 občanov, v Čechách za to isté obdobie bolo trestne obžalovaných len 80 osôb, z toho 64 odsúdili. Trest smrti vykonali v l3 prípadoch, doživotný žalár vyniesli v 7 prípadoch ostatných odsúdili spolu na 334 a pol roka väzenia. Pätnásť osôb oslobodili. Ako vidieť, represie na Slovensku boli oveľa razantnejšie ako Čechách. Bola to viditeľná odplata benešovského režimu a komunistickej aktivity za rozbitie prvej ČSR a vznik samostatného Slovenského štátu. Tak možno chápať aj trest smrti obesením prezidenta Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisu dňa 18. apríla 1947, hoci za jeho omilostenie sa zdvihli na Slovensku aj v zahraničí tisíce hlasov.