Rozbor diela Milana S. Ďuricu - Dejiny Slovenska a Slovákov 1945 - 1993

Profesor Dr. Milan Stanislav Ďurica

Narodil sa 13. august 1925 v Krivanoch. Je slovenský historik žijúci do roku 1998 v Taliansku. Zameriava sa predovšetkým na moderné slovenské dejiny, najmä na obdobie prvej slovenskej republiky.

Život

Študoval v Turíne, Ženeve, Louvaine a postgraduál absolvoval vo Viedni, Padove, Bonne a Kolíne. Teologickú dizertáciu písal o turínskom plátne (Dr. R. W. Hynek a jeho výskum turínského plátna, 1956). Za doktora politických vied v Padove sa habilitoval roku 1961 doktorskou tézou „Slovensko a jeho vzťahy s Treťou Ríšou. Od Mníchovskej dohody do vypuknutia II. svetovej vojny“ Toto dielo neskôr vyšlo aj knižne.

V roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, v roku 1963 asistentom profesora, od roku 1967 profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na Padovskej univerzite. Pôsobil tam až do dôchodku roku 1997. Pôsobil v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ) a bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), členom predsedníctva a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme (SÚR), ako aj redaktorom jeho ročenky Slovak Studies. V súvislosti s prípravami a priebehom Druhého vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom (peritus) pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. V roku 1969 založil stredisko východoeuropských štúdií. Založil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filológie pri Univerzite v Padove, Il Mondo Slavo. Bol spoluautorom viacerých encyklopédií vo svete. Je výborný znalec západných archívov a knižníc.

Na Vianoce roku 1997 úplne stratil sluch. Roku 1998 sa vrátil na Slovensko. Od roku 1993 pôsobí ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996).

Postoj iných historikov k práci M. S. Ďuricu

Viacerí historici s prácou M. S. Ďuricu a jeho interpretáciou dejín polemizujú, niektorí ju úplne odmietajú. Niektorí však oceňujú jeho prínos pre slovenskú historiografiu predovšetkým pre množstvo zhromaždeného materiálu predovšetkým z talianskych archívov, ktoré boli pre historikov pôsobiacich na Slovensku počas totalitného komunistického režimu neprístupné.

Dielo Dejiny Slovenska a Slovákov

V roku 1995 vydal prácu Dejiny Slovenska a Slovákov (komentovaná chronológia slovenských dejín). Ministerstvo školstva z iniciatívy ministerky školstva Evy Slavkovskej financovalo, čiastočne z prostriedkov EÚ, celoplošnú distribúciu druhého vydania tejto knihy (1996) ako pomôcku pre školy. V tlači bolo publikované kritické stanovisko pracovníkov HÚ SAV, v januárovom čísle (1997) Historického časopisu vyšla podrobná (výrazne negatívna) recenzia knihy. V marci 1997 HÚ SAV poslal ministerke školstva obšírny materiál, v ktorom zopakoval svoje výhrady k faktografickému, terminologickému a koncepčnému obsahu knihy. Vzhľadom na financovanie z európskych peňazí sa kauza dostala až na medzinárodnú úroveň. Ministerstvo medzičasom pod tlakom Európskej únie v júli 1997 neodporučilo knihu používať na školách. 24. septembra 1997 Kresťansko-sociálna únia (KSÚ) zorganizovala tlačovú konferenciu na obranu Ďuricovej knihy, kde jej odporcov označila za „marxistov“ a „čechoslovakistov“. Ďurica v knihe Priblížiť sa k pravde (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1998) uviedol odborné argumenty v prospech svojej verzie. Kniha bola odvtedy na Slovensku pre dobrý odbyt opakovane vydaná.


Rozbor diela Milana S. Ďuricu - Dejiny Slovenska a Slovákov 1945 - 1993

Dejinné udalosti vo vývoji ľudskej spoločnosti sú objektívnou skutočnosťou. Sú teda takým javom, ktorý sa v danom okamihu stal, s historicky nezmeniteľnými dôsledkami. Aj vysvetľovanie dejinných udalostí nie je vždy jednoduché a objektívne. Je závislé od pohľadu toho - ktorého historika, jeho príslušnosti k dominantnej či potláčanej spoločenskej skupine, od jeho informácií a neraz aj osobnej statočnosti povedať pravdu o skutočnostiach, ktoré by úradná moc najradšej zatajila. To všetko platí aj o hodnotení historického vývoja Slovenska od r. 1945 po dnešok z pera prof. Milana S. Ďuricu. Nazdávam sa, že práve on sa podujal,- ako jeden z prvých historikov, - načrtnúť dejiny Slovenska, takpovediac z druhej strany, nezaťažený deformáciou dejín socialistickou historiografiou.
Prvé mesiace roka 1945 boli pre Slovenský štát veľmi zložité a ťažké, ale predsa len poslednými vojnovými časmi. Neustávali represálie Nemcov voči slovenským Židom, partizánom a všetkým tým, ktorí im pomáhali. Tak v dňoch 4.-9. januára nemecké jednotky SS a POHG povraždili a vo vápenke v Nemeckej upálili niekoľko sto ľudí. Už o niekoľko dní, 21.januára, vypálili tie isté fašistické oddiely partizánske obce Kľak a Ostrý Grúň a zavraždili 149 osôb. Autor ale poukazuje aj na neprijateľnú činnosť a zverstvá niektorých partizánskych oddielov. Uvádza, že 22.januára zajali partizáni pri obci Kšinná 70 člennú skupinu POHG a všetkých jej príslušníkov postrieľali. Historik Milan Ďurica takto konfrontuje udalosti, na rozdiel od doterajšej praxe idealizovania ľudskosti partizánskeho hnutia ako celku.

Dňa 4.januára 1945 vstúpila Červená armáda na pôdu Slovenska a oslobodila prvú obec – Kalinovo. Dvadsiateho druhého januára oslobodila Košice. Od tohto okamihu sa začal na území našej vlasti celkom iný vývoj. Sformovali sa nové orgány štátu – povojnovej Československej republiky. Milan Ďurica uvádza, že nie všetko sa dialo v súlade s medzinárodným právom. Aj preto dovtedajší prezident Slovenského štátu Dr. J. Tiso opustil s viacerými členmi svojej vlády Slovensko a dočasne sa usadil v rakúskom kláštore Kresmünster. Odtiaľ ešte 27.apríla vyhlásil, že „ Slovenský štát jestvuje“. To už nebola reálna skutočnosť. Tretieho mája sa vojenské operácie na území Slovenska skončili. Faktom tiež zostáva, že nemecké vojská u nás zavraždili 3730 osôb a zanechalo 176 masových hrobov.

S ruskou armádou vtrhli na Slovensko aj osobitné jednotky NKVD, ktoré od októbra 1944 do júna 1945 odvliekli do ZSSR asi 60 000 našich občanov. Toto je ďalší z údajov autora Dejín, ktorý v období komunistickej totality a spojenectva so ZSSR bol dobre stráženým tajomstvom, o ktorom sa naša verejnosť nemala dozvedieť, aby tým neutrpela celková dobrá povesť našich východných spojencov.

Ešte v roku 1945 prijali nové orgány rad významných dokumentov. Dňa 5.apríla na slávnostnom zasadnutí SNR prijali „Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov“. Tento program,- uvádza M. Ďurica, - potvrdil úplné podriadenie obnovujúcej sa ČSR bolševíckemu, stalinskému ZSSR na poli vojenskom aj medzinárodne-politickom.

Na svojom prvom zasadaní v Bratislave schválila SNR nariadenie o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, kolaborantov, o zriadení ľudového súdnictva a poštátnení všetkého školstva na Slovensku. To znamenalo protiprávne vyvlastnenie 1800 cirkevných základných a 88 stredných a vyšších škôl. 19. mája prezident ČSR Eduard Beneš vydal „ prezidentský dekrét“ o „národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov„. Tento dokument vyvolal v celej ČSR množstvo neprávosti a krívd voči tisícom nevinných ľudí. Pri deportáciách neľudským spôsobom zahynuli tisíce osôb - starcov, žien a detí.
Represáliám novej moci sa nevyhli ani predstavitelia Slovenského štátu a Protektorátu. 28.augusta 1946 popravili bývalého predsedu vlády Dr. Vojtecha Tuku obesením, napriek tomu, že po viacerých mozgových porážkach bol neschopný akéhokoľvek pohybu. Popravili ho rovno z invalidného vozíka.

Proces proti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Dr. Jozefovi Tisovi, Machovi a Ďurčanskému sa začal 2. decembra 1946.
Prof. Dr. M. S. Ďurica zdôrazňuje, že hlavnou charakteristikou ľudových súdov bola nespravodlivosť ich rozhodnutí a „nerovnaký meter“ pri posudzovaní jednotlivých prípadov. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že zatiaľ čo na Slovensku obžalovali 100 276 osôb, predviedli 7226 a uväznili 6398 občanov, v Čechách za to isté obdobie bolo trestne obžalovaných len 80 osôb, z toho 64 odsúdili. Trest smrti vykonali v l3 prípadoch, doživotný žalár vyniesli v 7 prípadoch ostatných odsúdili spolu na 334 a pol roka väzenia. Pätnásť osôb oslobodili. Ako vidieť, represie na Slovensku boli oveľa razantnejšie ako Čechách. Bola to viditeľná odplata benešovského režimu a komunistickej aktivity za rozbitie prvej ČSR a vznik samostatného Slovenského štátu. Tak možno chápať aj trest smrti obesením prezidenta Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisu dňa 18. apríla 1947, hoci za jeho omilostenie sa zdvihli na Slovensku aj v zahraničí tisíce hlasov.
Český národný súd v Prahe odsúdil predstaviteľov Protektorátu Čiech a Moravy Berana a generála Syrového na 20 rokov väzenia a ostatných členov ich vlády len na nízke tresty. Aj víťazstvo komunistov vo februári 1948 bolo výsledkom taktizovania a úskokov predstaviteľov KSČ voči ostatným stranám. Hoci na Slovensku mala väčšinovú podporu Demokratická strana, komunisti, na čele s Viliamom Širokým, Gustávom Husákom a Karolom Šmidkem postupne získali celkovú moc. Na ich príkaz sa rozbehli na Slovensku nekonečné nepriateľské akcie proti katolíckej cirkvi jej kňazom a biskupom. Všemožné prenasledovanie ľudí viery sa stalo prvoradou otázkou ideológie a výkonnej moci komunistickej totality od februára 1948 až po jej porážku v roku 1989.

Stará pravda, že „revolúcia požiera svoje deti “ sa prejavila aj v existencii nového režimu. Boj proti „vonkajšiemu a vnútornému nepriateľovi“ sa obrátil proti najvyšším predstaviteľom komunistického vedenia – G. Husákovi, R. Slánskemu, V. Clementisovi, L.Novomeskému, L.Holdošovi, D.Okálymu a ďalším, ktorí skončili na dlhé roky vo väzení, ba Slánsky a Clementis doplatili na svoju oddanosť KSČ životmi. Ale v pracovných táboroch uránových baní umierali aj stovky kňazov a príslušníkov rádov a reholí..
Až smrť Stalina a o pár dní po ňom aj Gottwalda priniesla v marci roku 1953 sviežejší vzduch do politického ovzdušia u nás aj v medzinárodnej sfére. No v neutíchajúcej miere pokračoval urputný boj straníckych a štátnych orgánov proti cirkvi. Sústreďoval sa najmä na tajnú cirkev a jej kňazov a biskupov, ktorí povzbudzovali široké masy veriacich katolíkov vo viere a nádeji na ukončenie komunistického násilia.

Šesťdesiate roky aj vďaka medzinárodnej situácii priniesli aktivizáciu demokratických síl najmä v radoch inteligencie a študentstva. Komunistická strana Československa, pričinením A. Dubčeka sa usilovala o budovanie tzv. socializmu s ľudskou tvárou, čo prirodzene znamenalo odklon od tradičnej línie vyžadovanej sovietskym brežnevovským vedením. Napriek tomu demokratizačný proces aj medzi obyvateľstvom narastá.

Nasledovalo odvolanie Antonína Novotného z funkcie generálneho tajomníka UV KSČ a prezidenta republiky, zvolenie armádneho generála Ludvíka Svobodu za prezidenta ČSSR, čo prijala verejnosť s nebývalým nadšením. Napriek tomu, ZSSR a niektoré štáty Varšavskej zmluvy tento sľubný proces vývoja v ČSSR zmarili, keď 21. augusta 1968 neoprávnene, ako okupačné sily vstúpili na územie Československa. Vojská ZSSR tu zostali potom celých 20 rokov.

Významným sa stal rok 1982. 10. novembra umrel v Moskve diktátor a zároveň iniciátor okupácie Československa – L. I. Brežnev, no až do roku 1985 to však na vnútornej a zahraničnej politike ČSSR nič neprinieslo. 11. marca 1985 sa generálnym tajomníkom KSSZ stal Michail Gorbačov. Princípom jeho politiky sa stali „perestrojka“ a „glasnosť“. Neskôr sa ukázalo že to bol začiatok rozpadu ZSSR a s ním aj koniec sna o svetovláde komunistov.

Nasledujúce roky boli rokmi hlbokých štrukturálnych zmien v celej ČSSR. Padla vedúca úloha KSČ v štáte, čo umožnilo aby sa cirkev stala slobodnou a nezávislou zložkou demokratickej spoločnosti. Dňa 17. júla 1992 vyhlásila SNR „Deklaráciu o zvrchovanosti SR“ ako základ suverenity Slovenska. SNR následne, 3.decembra vyhlásila, že Slovenská republika sa stane samostatným, zvrchovaný a nezávislým štátom dňa 1.1.1993. Tak sa stalo.

Charakteristikou rokov od vzniku SR je priam nezmieriteľný boj politických strán o vládu a dominantné postavenie bez rešpektovania princípov politickej etiky a všeobecných záujmov občanov. Postup procesu demokratizácie a posilňovania vplyvu katolíckej ale aj ďalších cirkví na život celej spoločnosti potvrdzuje aj ich ekumenizácia. Dôležitým impulzom na posilnenie duchovného vedomia veriacich, ba celej spoločnosti, sa stali tri návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku.

Slovensko, vďaka porevolučnému vývoju potvrdilo svoje miesto v OSN a v ďalších medzinárodných organizáciách a inštitúciách, stalo sa členom WTO, Európskej únie, jej Šengenského priestoru a vo vojenskej oblasti aj členskou organizáciou NATO. To všetko zabezpečuje pre našu vlasť priaznivý a demokratický vývoj do ďalších rokov.

Kriticky analytická historiografia rokov 1945 po dnešok z pera profesora Milana S. Ďuricu poukázala na množstvo faktov, ktoré až do vydania jeho knihy oficiálne miesta nepublikovali, ba ich pred verejnosťou dokonca utajovali. Dielo nás tiež nabáda ctiť objektívnu pravdu, aby sme sa s jej pomocou vedeli správne orientovať v zložitých historických situáciách.