Rok po jeho smrti zavraždili jeho spojenca Filipa Švábskeho, Murtzuflos na úteku skončil v rukách Alexia III., potom ho dostali do rúk noví vládcovia Byzancie a dali ho popraviť. Pápež Inocenc III. sa dožil veľkej slávy, pretože jeho meno je spojené s lateránskym koncilom, ktorý položil základy novej cirkvi.
Osud nového latinského panstva vo na východe bol o pár desaťročí spečatený formujúcim sa nebezpečenstvom jednak starých pánov z Byzancie, ale hlavne postupom Bulharov. Na tejto výprave najviac vyťažili Benátčania, šikovní obchodníci, ktorí si udržali tam získané strategické body i počas nájazdov Turkov v 14. storočí.

Detská výprava (1212)

V krajinách, kde existoval tzv. kult detí (sev. Francúzsko, Lotrinsko a Porýnie) sa zrodil nápad, že by mravne čisté deti mohli azda mať viac úspechov v ťažení proti neveriacim pohanom na Východe. Tak sa v Nemecku zhromaždili masy malých detí a pod vedením chlapca Mikuláša z Kolína sa vydali na juh. I keď cirkev neschvaľovala túto výpravu a niektorí panovníci nedovolili sfanatizovanému detskému davu opustiť krajinu, húfy mladých odvážlivcov dorazilo až k brehom Stredozemného mora, ktoré sa malo pred nimi malo otvoriť, aby mohli po dne prejsť do Palestíny. Voda sa však nerozostúpila, ako sa podľa Biblie očakávalo, a tak sa časť mladých bojovníkov musela preplaviť loďami z Talianska do Palestíny.
Drvivá väčšina však skončila kariéru buď v samotnom Taliansku alebo na ceste domov. Niektorí nešťastlivci boli dokonca predaní do otroctva v Egypte, keď sa nechali obalamutiť špekulantskými dopravcami. Táto epizóda dokazuje, že náboženstvo vo feudalizme často víťazilo nad zdravým rozumom a triezvymi úvahami.

Piata križiacka výprava (1217-1221)
To že sa štvrtá výprava, končiaca obsadením Konštantínopola, vymkla z rúk zvrchovanosti pápežskej kúrie, sa hlave cirkvi, Inocencovi III. vôbec nepozdávalo. Pretože boj o moc mohla rozhodnúť i verejná mienka, zaumienil si Inocenc III., že práve cirkev musí byť tá, ktorá vydobyje naspäť Boží hrob. Roku 1213 vyhlásil nové ťaženie a ako zámienku spomenul to, že neveriaci si na posvätnej hore Tábor usilovne stavajú opevnenia. V tom čase zúril zápas medzi Anglickom a Francúzskom, mnoho panovníkov, majúcich k dispozícii možné križiacke vojsko, riešilo radšej vnútorné problémy. Tak sa iniciatívy ujali kazatelia a na 4. lateránskom koncile sa dohodlo na križiackej výprave. Cirkev hradila dopravné náklady. Zakázal sa obchod s Levantou, aby sa vyprázdnili lode, majúce poslúžiť doprave vojska.