Z bezvýchodiskovej situácie sa kráľ snažil dostať dohodou s egypťanmi, tá však stroskotala a Ľudovít aj so zbytkom vojska sa dostali do zajatia. V Damiette sa francúzska kráľovná rozhodla, že manžela s družinou vymení za pevnosť.
Po neúspechu v Egypte zameral vykúpený Ľudovít svoju pozornosť na pomoc Jeruzalemskému kráľovstvu, podieľajúcemu sa na jeho ťažení a kôli neúspechu teda tiež oslabenému. Spolu s tamojšími barónmi viedol obrannú vojnu proti útočiacim neveriacim.
Šikovnou diplomaciou, využitím bojov v nepriateľskom tábore a uzatváraním rôznych dohôd dokázal francúzsky kráľ oslobodiť zajatcov nielen z tejto výpravy, ale aj tých, ktorí boli uväznení po porážke u Ghazzy. Roku 1254 sa musel Ľudovít vrátiť do Európy, aby tam riešil naliehavé záležitosti.

Výsledky siedmej križiackej výpravy
Ľudovít IX. sa stal posledným európskym panovníkom, ktorý chcel získať titul osloboditeľa svätej zeme. Nezdar jeho a predchodcov spôsobil zamyslenie sa, či Boh chce, aby cirkev bránila Jeruzalem naďalej so zbraňou v ruke.

Nová mocnosť: Mongolská ríša
Po siedmej výprave bolo treba brať na vedomie stále výraznejší fakt, a tým boli Mongoli, ktorých expanzia a vojenské úspechy mohli úplne zmeniť taktiku a priebeh dobývania svätej zeme. Na prelomu 12. a 13. soročia sa z kočovných kmeňov, križujúcich medzi Bajkalským jazerom a altajskými horami stala zjednotená silná ríša pod vedením Čingischána. Do jeho smrti ovládli Mongoli Severnú Čínu, východ a sever strednej Ázie a prenikli až k Volge. Nasledujúci chán Ögedej rozširoval panstvo výbojmi do Kóreje a do východnej Európy. Ich rozpínavosť nakoniec narazila na Jeruzalemské kráľovstvo a Egypt. Išlo o to, ako sa kto k Mongolom zachová. Francúzi sa usilovali uzavrieť s Mongolmi prímerie a získať ich podporu proti moslimom. No požiadavku, uznať mongolského vládcu ako svojho pána, bolo ťažké prijať. Časť kresťanov bola rozhodnutá sa Mongolom postaviť, časť trvala na prijatí podmienok a zabezpečiť si ich ochranu. Egypťania vystupovali proti novej mocnosti nevraživo a viedli s nimi vojny. Keď sa mali boje prehnať cez Jeruzalemské kráľovstvo, očakávalo sa, že sa kresťania konečne rozhodnú, na čiu stranu sa priklonia. Zaujali však stanovisko neutrálneho štátu, s priateľskými vzťahmi k moslimom. Keď však Egypťania porazili Mongolov, sústredili svoje sily opäť na kresťanské štáty, hlavne na Arménsko a Antiochiu. Ich vládcom sa ale našťastie podarilo získať podporu sťahujúcich sa Mongolov a tak zo zrážky zišlo.