Moslimský sultán Bajbars si však na kresťanské štáty na Východe naďalej brúsil zuby.


Ôsma križiacka výprava (1270)

Ako som už spomenul, sultán Bajbars sa ku kresťanským štátom nesprával príliš priateľsky. Svoje dobyvačné a krvilačné chúťky predviedol 18. mája 1268, keď s početnou armádou zaútočil na slabo bránené mesto Antiochiu, dovtedy zotrvávajúcej v rukách kresťanov. Po krátkom boji sa neveriaci dostali do mesta a na príkaz sultána rozpútali vraždenie a plienenie, akým sa dávno vyhrážal sultán Saladín, ktoré však bežne praktikovali križiaci počas prvej výpravy. Tak vydrancovali najbohatšie mesto križiackych štátov.
Snahu oslobodiť východné kresťanské dŕžavy prejavil zase francúzsky kráľ Ľudovít IX. Podporu nenašiel u svojich radcoch, ale u sicílskeho kráľa Karola z Anjou. Roku 1270 vyplávalo križiacke vojsko, nie však smerom na východ, ale do Tunisu, čo bolo podmienkou Karolovej podpory. Behom výpravy Ľudovít zomrel a Karol v Tunise uzavrel dohodu s tamojšími moslimami a upevnil si tam svoj vplyv. Jeho osobný cieľ sa tým splnil a vrátil sa do južného Talianska.
Hlbšie úmysly mal anglický princ Eduard, plaviaci sa za ním a smerujúci do Akkonu. Predstavoval si, že sa k nemu pripojí vojsko z Cyprusu, že zjednotí palestínskych rytierov, no títo sa s jeho plánom nejako nestotožňovali. Navyše on sám mal len tisíc vojakov a keď v máji 1271 prišiel do Akkonu, zistil dve veci. Bajbarsova moc a vojská boli oveľa silnejšie, ako predpokladal a celková situácia nedávala možným vojenským akciám veľké šance. Viac ho však zarmútilo, že Benátčania dodávajú nepriateľovi vojnový materiál. Tí však predložili prehlásenie Akkonu, že s tým súhlasí. Mongoli sa už o problémy kresťanov veľmi nezaujímali a tak poskytli len malú družinu. Eduard však šikovným diplomatickým vyjednávaním uzavrel s Bajbarsom desaťročný mier. Vrátil sa do Anglicka bez väčšieho víťazstva.

Osud jeruzalemských štátov
Keď po Bajbarsovi nastúpil sultán Kalavun a dal jasne najavo, že s jeruzalemskými štátomi nemá zľutovanie. Dobyl johanitský hrad Magrat, roku 1287 mu padla za obeť Latakia a v 1289 dobyl a vyvraždil Tripolis.
Krátko po týchto udalistiach bolo všetkým jasné, že ďalší je na rade Akkon. Priplával doň jeruzalemský kráľ Henrich a dohodol sa so sultánovými zástupcami na desiatich rokoch prímeria. Pre istotu však vyslal do Európy naliehavú výzvu o pomoc. Pomohli len Benátky, ktoré mali na udržaní Akkonu obchodný záujem. Vyslané galéry priviezli i nedisciplinovaných talianských žoldnierov, ktorí poriadali krvavé hony na moslimov.
To poslúžilo moslimom ako zámienka na zrušenie mieru a roku 1291 prišlo pred mesto obrovské nepriateľské vojsko.