Dobrým správaním vojsko, skladajúce sa z Francúzov , okúzlilo Byzanciu, ale vodca Viliam z Nevers sa z Heraklie aj s úbohými zbytkami čoskoro vrátil, referujúc o porážke od seldžuckých Turkov.
Tretia výprava, skladajúca sa z vojsk vojvodov z Akvitánie, skončila sa podobnou porážkou při žriedlach v Heraklei. Skrytí seldžuci náhle vybehli a pobili celé vysmädnuté križiacke vojsko, pijúce vodu a neočakávajúce náhly úder.
Dôsledky výpravy si uvedomili obe strany. Moslimov potešila vedomosť, že západní rytieri nie sú nepremožiteľní a kresťania zistili, že prístup na Východ cez Malú Áziu nie je bezproblémový.


Vznik rytierských rádov

Pretože i napriek vzniku Jeruzalemského kráľovstva húfy moslimov obťažovali pútnikov zo Západu, založil drobný rytier Hugo z Payns s priateľom Godefroiom z Saint-Omer roku 1119 osemčlennú skupinu rytierov, poskytujúcu ochranu pútnikom, vyskytujúcim sa medzi Jeruzalemom a Jaffou. Zakrátko sa pre svoje počestné úmysly stali slávnymi, ich rady sa rozrastali a ich patrónom sa stal sám Balduin II. Neskôr obdržali pokyn od cirkvi aby bojovali proti neveriacim. Rád sa volal Templári a ich znakom sa stal biele rúcho s červeným krížom.
Zo zdravotnej organizácie Hospitalis sa rôznymi nadáciami stal bohatý a hrdý rád, ktorý postupným členstvom západných rytierov pribral okrem liečiteľských povinností taktiež úlohu šíriť náboženstvo.Ich znakom sa stal čierny odev s bielym krížom.

Druhá križiacka výprava (1147-1149)

Pád Edessy
V roku 1144 sa edesský miestodržiteľ Jocelin II. pustil do boja proti mosulskému atabegovi Zengimu.Ponechal tak mesto takmer bez obrancov.Toho všímavý Zengi využil, aby na konci toho istého roku zaútočil na obranyneschopné mesto, nemajúce šancu v tak krátkom čase dostať posily.Po jeho dobytí predviedol, čo moslimovia inak nemajú vo zvyku.Nechal vyvraždiť latinských kresťanov a zboriť im kostoly. Týmto demonštroval hrôzy, napáchané križiakmi vo ,,svätej“ vojne.

Prípravy na druhú križiacku výpravu
Pád Edessy nezanechal Západ bez odozvy. Rozhorčenie a túžba po odvete kolovala medzi hodnostármi aj prostým ľudom. Preto pápežov poverenec Bernard z Clairvaux presvedčil dvoch vplyvných monarchov: francúzského kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého kráľa Konráda III., aby sa podieľali na odplate neveriacim. Ľudovítovo vojsko sice počtom nedosahovalo Konrádovo, avšak v kvalite ho určite prevyšovalo. Jeho armáda prekypovala najlepšími rytiermi z celého Francúzska.
Treťou zložkou bolo menej urodzené vojsko mešťanov z Anglicka, Holandska a Normandie, plaviacich sa z anglických prístavov, avšak na prosbu portugalského biskupa podnikli úspešny útok na Lisabon, oporu moslimov v tamojšej oblasti.

Priebeh druhej križiackej výpravy

Konrádovo vojsko v marci 1147 prešlo celkom v kľude Uhorsko aj Byzanciu a smerovalo na Nikáju.