Okrem obvyklých sľubov večnej blaženosti účastníkov a ochrany pred veriteľmi zdôraznil, že predošlé neúspešné výpravy skončili neslávne hlavne kôli vzájomnej nevraživosti panovníkov, ktorí ju viedli. Hlavnú zodpovednosť a slovo by v ťažení mala mať cirkev. Postavením vojska preto poveril rytierov, barónov a mestá. Armáda sa mala zhromaždiť v marci roku 1199 a ťaženie malo trvať dva roky.
Prípravy sa však začali uskutočňovať odlišne od pápežových predstáv. Pretože mestá a rytieri požiadavku hlavy cirkvi ignorovali, musela agitácia nabrať na sile. Paradoxom je, že k výprave sa chceli prihlásiť Filip II. August a Richard Levie srdce, odvekí rivali. Ten však krátko nato zomrel a tak od ich prímeria a účasti na ťažení zišlo. V biednej situácii použil Inocenc III. neobľúbenú metódu získania financií: čiastočne zdanil príjmy duchovných. Nakoniec sa k výprave začali prihlasovať rozliční veľmoži a rytieri. O rok po vyhlásení sa zišla konferencia, aby sa prebrali možnosti dopravy nazbieraného vojska. Voľba padla na Benátčanov, navrhujúcich podporu ich vojnových lodí, ak im pripadne polovica koristi, požadujúc však napadnutie Egypta, kde sídlili saladínovi nástupci.
Po vyjednávaní však náhle zomrel pôvodný veliteľ pripravovanej výpravy Theobald. Na jeho miesto bol zvolený knieža Bonifác z Montferratu.

Priebeh štvrtej križiackej výpravy
Prvým, dosť nepríjemným problémom bolo naplnenie zmluvy, uzavretej s Benátčanmi. Vojsko sa zhromaždilo až po dohodnutom termíne a to len v tretinovom počte. Prepravci však požadovali uhradiť dohodnutú sumu aj za tých, čo neprišli. Nedostatok financií donútil výpravu stagnovať a pod hrozbou zastavenia dodávky potravín boli križiaci nútení prijať návrh Benátčanov, že im pomôžu obsadiť prístav Zadar. Zbytok nákladov mala pokryť polovica koristi z ďalšieho ťaženia.
Zadar, niekdajšia benátska kolónia, v čase ťaženia však významné prístavné mesto v rukách uhorského kráľa, bolo však silne kresťanské. I napriek odporu križiackych hodnostárov, mnohých vojakov i pod hrozbou exkomunikácie pápežom, 24. novembra 1202 mesto Zadar padlo do rúk križiakov a benátskych agresorov. Pri plánovaní ďalšieho postupu prišiel od Filipa Švábskeho návrh dosadiť na byzantský trón mladého Alexia Angela, ktorého otec Izák bol z tróna zvrhnutý a oslepený. Odmenou mala byť nielen obrovská finančná, ale aj vojenská pomoc v podobe 10 000 vojakov. Takýto postup sa ale nepozdával veľkej časti rytierov, duchovných a aj samotných vojakov. Napriek hrozbe Benátčanov o zastavení transportu, sa fragment vojska, nesúhlasiaci s nekresťanským postupom odtrhol od barónov a veliteľov, na protest dezertoval a čakal, ako zareagujú vedúci výpravy.