Križiacke výpravy (seminárna práca)

Križiacke výpravy


Úvod

Križiacke výpravy považujeme v oblasti kultúrneho rozvoja a miešania poznatkov medzi ríšami za veľmi významné. Pomáhajú pochopiť dejiny, vývoj, náboženstvo a mnoho iných nemenej dôležitých faktov v jednotlivých krajinách a spoločenstvách. Katolícku cirkev, tváriacu sa tak zbožne, odhaľujeme ako nástroj k udržaniu moci a zisku nových území. Islam, v očiach mnohých ľudí barbarská viera, tu vynikne ako v mnohom dokonalejšie a ušľachtilejšie náboženstvo ako hociktoré iné.
Pochopiť bohatú galériu faktov nie je vôbec jednoduché. Mne samému neraz nešiel do hlavy spád udalostí, či mocenské prevraty.
Cieľom tejto práce však nie je zasypať zvedavého čitateľa nepodstatnými menami a dátumami. Práca vyberá len fakty, pre porozumenie nevyhnutné. Úlohou je podať celkový obraz o príčinách, podkladoch, priebehu, výsledkoch a dôsledkoch vojnového ťaženia v znamení kríža.
Pri príprave som sa stretol s problémami, týkajúcich sa jazyka, v ktorom bol materiál k dostaniu. Celkovo som mal k dispozícii štyri zväzky, pojednávajúce o výpravách, z čoho jeden bol v češtine, jeden v nemčine a posledný vo francúzštine. Pretože francúzštinu neovládam, zostal mi obsah diela utajený. Čitateľovi pri študovaní pomôžu rôzne mapy a ilustrované modely zbraní.
Mojím jediným želaním je, aby výsledok môjho úsilia poskytol prehľad a vzbudil v čitateľovi hlbší záujem o časy, kedy najmocnejšou zbraňou bola viera.

Vlastná práca

V 11.storočí sa celé Stredomorie, dejisko križiackych výprav dalo rozdeliť na tri mocnosti: islamský Východ, kresťanský Západ a Byzanciu. Každá z týchto mocností má svoje charakteristické črty. V mnohom sú podobné, ale delí ich najmä náboženstvo.Považujem za vhodné zaoberať sa každou krajinou podrobnejšie, čo pomôže vytvoriť si akýsi obraz o rozlohe a stave.

Východ
Arabská ríša zaznamenala svoje prvé rozmachy v 7. až 8.

storočí,keď Mohammedovi nástupcovia začali plniť prikázania svojej viery.Tým najzávažnejším bolo šíriť ju mečom.Toto náboženstvo si získalo spústu prívržencov a s armádou veriacich nebol problém dobyť tak rozľahlé územia.Islam bol rozšírený po celom Arabskom polostrove,Sýrii,Palestíne, Egypte,Sicílii,Španielsku,Perzii,Transkaukaze, severnej časti Afriky a strednej Ázii.Celá ríša sa nazývala Arabský kalifát.Územie bolo rozdelené na územné celky.Najväčšiu moc držal v rukách sultán.Na severnej časti kalifátu prijali islam v 10.storočí Turci a významne zasiahli do dejín jednak samotného islamského sveta ale aj do priebehu križiackych výprav. Roku 1071 nl. sa Turci usadili v Anatólii a začali Byzantskú ríšu obťažovať neustálymi lúpeživými nájazdmi.Keď sa roku 1071 Byzantínci pokúsili o protiofenzívu,čakala ich porážka.Veľké vnútorné rozpory v Byzancii využili Turci k rozšíreniu Arabského kalifátu až po Marmanské more, včetne celej Anatólie.
K podrobeným obyvateľom sa šíritelia islamu správali vcelku ľudsky.Mali možnosť prestúpiť k islamu alebo vyznávať svoje náboženstvo,čím však prichádzali o rôzne výhody.
Spoločným jazykom bola arabčina.Každý si všimol ich typický vonkajší znak: veľkolepé mestá s mohutnými hradbami. V strede mesta sa nachádzala mešita a orientálna tržnica.Z miest sa vďaka svojej výhodnej pozícii na obchodných križovatkách stávali centrá medzinárodného obchodu.
Keďže mestá nadobúdali na význame, snažili sa vymaniť z vplyvu šľachty a centrálnej moci.




Byzantská ríša

Moslimský svet susedil s bohatou a mocnou ríšou Byzantskou.Po smrti kráľa Bazila II. roku 1025 sa Byzancia rozkladala na obrovskom území,hraničiacom s Uhorskom a Talianskom na západe a na východe s Bagdadským kalifátom.Obsahovalo teda severnú časť Mezopotámie, Sýriu, Cyprus, Krétu, Balkán až po dolný tok Dunaja, Terst a časť južnej Itálie.Najvyššiu moc držal v rukách kráľ-Bazileos, a krajinu chránilo mobilné žoldnierske vojsko.V hlavnom meste, Konštantínopole, bývalo 500 000 obyvateľov a predstavovalo najdôležitejšiu obchodnú križovatku v stredoveku.
Je nevyhnutné spomenúť,že náboženské vzťahy medzi západnou a byzantskou-východnou cirkvou boli veľmi napäté.
Na prahu križiackych vojen rozloha Byzancie nebola do očí bijúca.Moslimovia ovládli takmer celú Malú Áziu až na malú oblasť celkom pri Konštantínopole. Cisár Alexios I. mal preto vážny dôvod k obavám.

Západ

Úplne iný obraz poskytovala západná Európa. Prevládalo tu naturálne hospodárstvo a ako hlavný stavebný materiál sa používalo drevo.Kameňom sa šetrilo. Akonáhle koncom tisícročia ochabla migrácia, nastal celkový poľnohospodársky rozkvet. Avšak aj napriek vzniku nových miest, kam sa ľudia sťahovali z vidieka, nedal sa Západ s Východom porovnávať. Západoeurópski kupci prúdili najmä do Byzancie, kde kupovali prepychové látky a rôzny vzácny tovar. Táto doba je charakteristická upevňovaním moci v miestnych feudálov a naopak úpadkom vplyvu centrálneho panovníka. Vznikajú rytieri, pre ktorých sa boj stal hlavnou náplňou života. Ako zbrane slúžili železné meče, kopije a bojovník sa odel do železnej prilby, brnenia a navliekol si vestu zo železných očiek.

Začali tvoriť samostatnú vojenskú vrstvu a predstavovali pre svoju chrabrosť a profesionalitu vynikajúcich vojakov.
Cirkev tu zastávala osobitné postavenie. Nastali časy tvrdých sporov o suverenitu cirkvi.Tá sa snažila urovnať aj boje medzi jednotlivými feudálnymi pánmi, usilujúcimi sa získať čo najviac pôdy. Keďže sa jej to nedarilo a sama sa stávala obeťou územných požiadaviek agresorov, vyhlásila od desiateho storočia tzv.Boží mier. Jeho podnetiteľom bola synoda v Charroux. Boží mier mal za úlohu obmedziť súkromné vojny a povolil boje len na niekoľko dní.Snažil sa tým zabrániť hospodárskej devastácii krajiny.

Príčiny 1.križiackej výpravy

Palestína a Jeruzalem držali už dlhší čas v rukách moslimovia.Našťastie ho vďaka Karolovi Veľkému sprístupnili veriacim, pútiacim na Sväté miesto po tisícoch. Cieľom bolo odpustenie hriechov.Situácia sa skomplikovala, keď fátimovský kalif al-Hákim označil kresťanov za nepriateľov a zamedzil tým prístup ku Kristovmu hrobu. Ak k tomu prirátame ešte neustále turecké výboje, prvý dôvod križiackej výpravy sa stáva jasným.
Pretože mnohým chudobným sedliakom a drobnejšľachte sa nepáčil ťažký život a túžili po blahobyte, kypela západná Európa neblahými živlami, drancujúcimi a lúpežiacimi a tento stav si žiadal nápravu.Križiacka výprava by odčerpala dobrodružstvachtivých jedincov a nespokojencov,čiže kriminalita by poklesla.
Keď z Byzancie prišla alarmujúca správa o rozpínavosti Turkov,videla západná katolícka cirkev možnosť pomôcť Byzancii,podrobiť si jej cirkev a zaručiť pápežskú svetovládu.Katolíkom sa totž vôbec nepáčil cézaropapizmus, zvrchovanosť svetského panovníka nad cirkevným.
Cieľom križiackej výpravy bolo oslobodiť Kristov hrob. Pod týmto vznešeným pozlátkom však varilo mnoho politických cieľov.Vyskytla sa otázka:Čo s dobytým územím? Pôvodný zámer-vrátiť pôdu Byzancii sa nepozdával a tak sa z neho upustilo.


Prvá križiacka výprava (1096-1099)

Dňa 27.Novembra 1095 na koncile v Clermonte vo Francúzsku výstúpil pápež Urban II s odvážnou výzvou.Účasť na zasadaní bola hojná.Zasadlo 200 biskupov,13 arcibiskupov, spústa mocných feudálnych pánov a ešte viac rytierov a prostých duchovných. Pápež vyhlásil križiacku výpravu proti neveriacim na východe za účelom vydobyť naspäť Svätú zem.

Zožal obrovský aplaus a okamžite vystúpili poprední predstavitelia feudálneho panstva a prisľúbili účasť.
Biskup Adhémar z Le Puy sa mal stať duchovnou hlavou križiackej výpravy.
Mocný feudál Raimond z Tulouse sa stal pápežovým poradcom vo veci výpravy a mal viesť križiakov z južného Francúzska,odkiaľ tiež pochádzal.Ďalšími vodcami sa stali Godefroi z Bouillonu, veliaci flámskym a dolnonitrianskym rytierom.Na čele šľachticov stál brat kráľa Filipa II. Hugo z Vermandois a pod zástavami Bohemunda z Tulous a jeho synovca Tankreda pochodovali sicílski Normani,obávaní pre svoju húževnatosť. Každý vojak nosil na oblečení kríž, znamenie križiackych výprav.
Motiváciou pre chudobnejších a prostejších pre účasť bolo odpustenie pozemských hriechov a starosť cirkvi o majetok a rodinu toho, kto sa pridal k ťaženiu.
Pápež začal propagandu po celom Francúzsku u vplyvných feudálnych pánov aby získal armádu.Veľmi zaujímavou osobnosťou sa stal fanatický mních Peter Pustevník, hlásajúci vieru medzi prostým ľudom a vyzývajúci poddaných aby sa pridali k hrdinom, ktorí oslobodia Kristov hrob. Davy ľudí opúšťali svoje primitívne slamové obydlia a masovo aj s rodinami nasledovali Petra Pustevníka, nemajúc predstavu o tom, kde sa Jeruzalem vôbec nachádza a ako je ďaleko.
Dňa 5.mája 1096 stanula chudoba na čele s Petrom Pustevníkom na Uhorsko-byzantskej hranici pred Belehradom. Nastali problémy s inštrukciami a kôli nedostatku potravín sa francúzski roľníci na vlastnú päsť vydali rabovať chudobné dediny južného Uhorska. Nakoniec boli rozohnaní uhorskými posádkami a byzantský cisár Alexios I. ich usmernil na Niš a potom ich nasmeroval na Konštantínopol.Cesta križiakov bola posiata mŕtvolami civilného kresťanského obyvateľstva.Francúzska chudoba sa i npriek Pustovníkovmu káraniu správala jako by im desatoro svätých prikázaní nič nevravelo.Konečne sa cez Bospor dostavili pred turecké mesto Nikáju. Po krátkom obliehaní sa mesto vzdalo. Ďalším obliehaným mestom sa stal Xerigordon ale napriek jeho dobytiu ho seldžuci nato obliehali až do vyčerpania zásob vody a muselo sa teda vzdať naspäť.
Skutočné rytierske križiacke vojská sa dostavili až v auguste 1096. K prvému významnému mestu ,ktoré mali získať, Antiochii, prišli 20.októbra 1097.
Obyvateľmi boli prevažne arménski kresťania a sýrski jakobiti.Napriek tomu patrilo mesto pod správu moslimov a bránilo postupu na Jeruzalem.Po dlhom a úmornom obliehaní sa vďaka zrade jedného z obrancov mesta podarilo Bohemundovi Antiochiu 3.júna 1098 pokoriť. Zaujímavé bolo nekresťanské chovanie križiakov, ktorí padlých pochovaných moslimov vyhrabali a okradli o šperky. Turci v meste sa stali obeťami vraždenia a bohatých mešťanov vyplienili.
Z nečakaného víťazstva sa však križiaci dlho neradovali.Čakal ich stret s mohutnou armádou seldžuckého veliteľa Körbhuga,obávaného pre svoje mimoriadne strategické schopnosti.

Nízku morálku križiakov pozdvihol nález Svätej kopije, ktorou bol prebodnutý Ježiš Kristus. Peter Bartolomej svojim nezvyčajným a dnes pochybným nálezom pozdvihol upadajúce nadšenie vojska.
Turecký veliteľ dovolil celej križiackej armáde nastúpiť si pred hradby mesta a zaujať bojové formácie. Vraj, aby po ich rozprášení nemusel strácať čas likvidáciou drobných skupín pozostalcov v meste. Z presvedčenia o víťazstve ho križiaci svojou taktikou ale okamžite vyviedli. V boji využívali Turci klamlivé ústupy a obchvaty, čím sa Bohemundovo vojsko nedalo spliesť. Körbhuga postupne opúšťali spojenci, až naraz križiaci mohutnou ofenzívou rozbili turecké jadro a rozprášili zbytok vojska. Víťazstvo bolo dokonalé a križiaci plní kuráže.
Medzitým sa východne od Antiochie Balduin diplomatickou cestou zmocnil Edessy a vyhlásil sa za grófa, čím porušil zmluvu s byzantským cisárom Alexiom I. , ktorý mal pôvodne Edessu dostať pod svoju správu. Balduin sa tak stal zakladateľom prvého latinského štátu na východe.
Osobitou časťou križiackeho vojska boli Tafuri, predstavujúci hlavnú údernú silu.Nedokonalú výzbroj vyvážili neobyčajnou krutosťou a odvahou. Vyvražďovali obyvateľstvo dobytých miest a nezriedka sa znížili ku kanibalizmu. Smerovali údolím rieky Orontes až do Libanonských vrchov a podmaňovali si územia, kde bol vplyv Turkov menší.

Dobytie Jeruzalema
7.júna 1099 prišlo križiacke vojsko pod hradby Svätého mesta. Vlna nadšenia oviala každého,lebo vedel že sa nachádza na konci dvojročnej úmornej púte.
Mesto však nevyzeralo, že by sa chcelo vzdať len tak. Križiakom ešte k tomu chýbala obliehacia technika a stroje, ktorými by prekonali mohutné hradby. Keď 13.júna časť nedočkavcov zaútočila na mesto, po niekoľkohodinovom márnom boji bolo jasné, že bez strojov to nepôjde. Na dlhé obliehanie nebol čas pretože prišla správa, že na ceste je egyptské vojsko, mnohonásobná presila, ktorá by vyčerpaných križiakov úplne rozbila. Náhodou v tom čase v neďalekom prístavnom meste Jaffe zakotvila eskadra janovských a anglických lodí a ku križiakom sa pridalo niekoľko kvalifikovaných tesárov aj s materiálom, ktorí postavili obliehaciu techniku. Práce trvali mesiac a v júli už stav križiackeho vojska vyzeral bezútešne. Hlad, choroby a dezercie spôsobili, že 14.júla sa na útoku na mesto zúčastnilo len 1200 jazdcov a 12000 pešiakov. Godefroi s Lotrinčanmi prvý zdolal hradby a vovalil sa do mesta. Situácia sa začala vyvíjať ako na bitúnku. Križiaci sa vraždením obyvateľstva bez rozdielu náboženstva doslova brodili po kolená v krvi.

Akou-takou umiernenosťou sa medzi moslimami preslávil len Raimond, ktorý povolil evakuáciu časti obyvateľstva. Ináč sa drtivá väčšina stala obeťami nezmyselného zabíjania.
Po dobytí mesta prišla otázka, koho posadiť na trón.Duchovenstvo hlásalo, že vo Svätom meste nemôže byť kráľom žiaden svetský panovník, pretože tu bol korunovaný Ježiš Kristus. Nakoniec sa stal jeruzalemským vladárom Godefroi. Prijal však len titul Ochránca svätého hrobu.
Z náboženského hľadiska strata Jeruzalema veľký význam pre moslimov nemala.Všimli si, že nejaké vyjednávanie s krvilačnými ,,kresťanmi,, nemá význam.
Keď Godefroi umieral, poručil za svojho nástupcu Balduina, v tom čase grófa Edessy. Balduin I. sa nechal korunovať priamo v Betlehéme. Že tým vznikla jeruzalemská monarchia sa jednoznačne povedať nedalo, lebo Frankovia neokupovali príliš veľké územie.Aby to mal Balduin ešte ťažšie, väčšina križiakov sa vrátila domov, považujúc svoju úlohu za splnenú.



Výsledky prvej križiackej výpravy

Ako jediná úspešná výprava proti moslimom v dejinách križiackych ťažení podnietila vznik štyroch latinských štátov: Jeruzalemského kráľovstva a troch vazalských: Tripoliského grófstva, Edesského grófstva a Antiochijského kniežatstva.
Upevnila sa moc Frankov v Palestíne a Sýrii a moslimské štáty sa s tým samozrejme nehodlali zmieriť. V rokoch 1101-1105 museli Frankovia čeliť piatim veľkým fátimovským výpravám, ktoré spôsobili veľmi krušné chvíľky samému Balduinovi I. Bez námornej podpory egyptského loďstva, ktoré muselo prenechať hegemóniu na mori silnejšiemu talianskemu loďstvu, nemali ale moslimovia šancu, vážnejšie Frankov ohroziť.

Pomocné výpravy

Keď sa v západnej Európe dozvedeli o úspešnom dobytí Jeruzalema, zdvihla sa vlna nadšenia. Správa o vzniku križiackych štátov vznietila záujem o účasť na ďalších ťaženiach, s cieľom získať bohatú korisť alebo dokonca panstvo.
Hneď v roku 1100 sa utvorili tri pomocné výpravy, samostatne postupujúce na Východ.
Lombardské vojsko, postupujúce cez Uhorsko až na Balkán, popudzovalo proti sebe miestne obyvateľstvo častým drancovaním. Roku 1101, po preplavení sa cez Bospor, pribralo Štefana z Blois. Za veliteľa vymenovali Raimonda z Tulouse, nezvládajúceho neukáznenosť nových križiakov, nerešpektujúcich jeho povely. Na to doplatili, keď ich po päťdennom boji u rieky Halys rozdrtili turecké vojská. Raimond a Štefan sa zachránili a vrátili sa do Levanty.
Druhé pomocné ťaženie začalo roku 1101, tiahlo cez Francúzsko, Taliansko až na Balkán.

Dobrým správaním vojsko, skladajúce sa z Francúzov , okúzlilo Byzanciu, ale vodca Viliam z Nevers sa z Heraklie aj s úbohými zbytkami čoskoro vrátil, referujúc o porážke od seldžuckých Turkov.
Tretia výprava, skladajúca sa z vojsk vojvodov z Akvitánie, skončila sa podobnou porážkou při žriedlach v Heraklei. Skrytí seldžuci náhle vybehli a pobili celé vysmädnuté križiacke vojsko, pijúce vodu a neočakávajúce náhly úder.
Dôsledky výpravy si uvedomili obe strany. Moslimov potešila vedomosť, že západní rytieri nie sú nepremožiteľní a kresťania zistili, že prístup na Východ cez Malú Áziu nie je bezproblémový.


Vznik rytierských rádov

Pretože i napriek vzniku Jeruzalemského kráľovstva húfy moslimov obťažovali pútnikov zo Západu, založil drobný rytier Hugo z Payns s priateľom Godefroiom z Saint-Omer roku 1119 osemčlennú skupinu rytierov, poskytujúcu ochranu pútnikom, vyskytujúcim sa medzi Jeruzalemom a Jaffou. Zakrátko sa pre svoje počestné úmysly stali slávnymi, ich rady sa rozrastali a ich patrónom sa stal sám Balduin II. Neskôr obdržali pokyn od cirkvi aby bojovali proti neveriacim. Rád sa volal Templári a ich znakom sa stal biele rúcho s červeným krížom.
Zo zdravotnej organizácie Hospitalis sa rôznymi nadáciami stal bohatý a hrdý rád, ktorý postupným členstvom západných rytierov pribral okrem liečiteľských povinností taktiež úlohu šíriť náboženstvo.Ich znakom sa stal čierny odev s bielym krížom.

Druhá križiacka výprava (1147-1149)

Pád Edessy
V roku 1144 sa edesský miestodržiteľ Jocelin II. pustil do boja proti mosulskému atabegovi Zengimu.Ponechal tak mesto takmer bez obrancov.Toho všímavý Zengi využil, aby na konci toho istého roku zaútočil na obranyneschopné mesto, nemajúce šancu v tak krátkom čase dostať posily.Po jeho dobytí predviedol, čo moslimovia inak nemajú vo zvyku.Nechal vyvraždiť latinských kresťanov a zboriť im kostoly. Týmto demonštroval hrôzy, napáchané križiakmi vo ,,svätej“ vojne.

Prípravy na druhú križiacku výpravu
Pád Edessy nezanechal Západ bez odozvy. Rozhorčenie a túžba po odvete kolovala medzi hodnostármi aj prostým ľudom. Preto pápežov poverenec Bernard z Clairvaux presvedčil dvoch vplyvných monarchov: francúzského kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého kráľa Konráda III., aby sa podieľali na odplate neveriacim. Ľudovítovo vojsko sice počtom nedosahovalo Konrádovo, avšak v kvalite ho určite prevyšovalo. Jeho armáda prekypovala najlepšími rytiermi z celého Francúzska.
Treťou zložkou bolo menej urodzené vojsko mešťanov z Anglicka, Holandska a Normandie, plaviacich sa z anglických prístavov, avšak na prosbu portugalského biskupa podnikli úspešny útok na Lisabon, oporu moslimov v tamojšej oblasti.

Priebeh druhej križiackej výpravy

Konrádovo vojsko v marci 1147 prešlo celkom v kľude Uhorsko aj Byzanciu a smerovalo na Nikáju.

Francúzi mu šli v pätách, no o nejakej viditeľnej spolupráci sa hovoriť nedalo. Každý konal viacmenej na vlastnú päsť. Na svoju tvrdohlavosť kráľ Konrád doplatil, keď po ignorovaní rady vydať sa bezpečnou cestou jeho vysmädnuté vojsko narazilo pri meste Dorylea na seldžucké oddiely, ktoré Nemcov rozprášili. U Nikáje sa porazený Konrád konečne spojil s Ľudovítom. Spojené vojsko potom roku 1148 porazilo Turkov u byzantského mesta Antiochie v Pisidii. Ďalej to však s vojskom išlo z kopca. Smerujúc na juh, vojsko sa rozložilo neustálymi nájazdmi skupín Turkov a tak keď sa u byzantského mesta Attalei znova pozbieralo, preplavilo sa do Svätej zeme po mori, čo bolo bezpečnejšie.
Od západných križiackych posíl si východné križiacke štáty mnoho sľubovali. Avšak plán dobyť naspäť Edessu kráľ Ľudovít zavrhol.
Na veľkej porade v Akkone sa rozhodlo o drvivom útoku na Damask.
Obrovské križiacke vojsko prišlo 24.júla pod hradby mesta. Napriek slabej obrane mesta a obrovskej sile útočníkov, križiaci neboli schopní mesto dobyť a museli sa pred žeravými lúčmi slnka, nepríjemnými sabotážnymi útokmi obrancov a správou, že prichádza aleppský vládca Núr ad-Dín so silným vojskom, stiahnuť za Jordán. Nkoniec sa každý z veliteľov vrátil domov a vojsko sa rozpustilo.
Takto neslávne sa skončila druhá križiacka výprava.

Tretia križiacka výprava (1189-1192)

Príčiny tretej križiackej výpravy
Keď sultán Saladín drtivo porazil celé franské vojsko Raimonda III. v bitke pri Hattine 4.júla 1183, ocitli sa všetky latinské štáty prakticky bez obrancov.
Preto nečudo,že pri dobývaní bezmocných miest prišiel na rad aj Jeruzalem. Saladín potvrdil svoju veľkorysosť tým, že po dobytí sa Frankovia mohli vykúpiť a odísť z mesta. Boží hrob uzavreli.

Priebeh tretej križiackej výpravy
Takýto osud Jeruzalema si západná cirkev nepredstavovala a začala agitovať za križiacku výpravu. Niekoľko vojenských oddielov pod vedením Quida Lusignanského obliehali a dobyli mesto Akka. Roku 1188 sa pred Regensburgom zhromaždilo obrovské vojsko na čele s cisárom Fridrichom Barbarossom. Obrovská armáda, zložená hlavne z kvalitných ríšskych rytierov sa 11.mája 1189 dala na pochod cez Uhorsko a Srbsko, ale v Byzancii sa vyskytli občasné problémy. U mesta Ikonion zohrali so seldžuckými Turkami rozhodujúcu bitku, v ktorej víťazstvo im zaručilo bezpečný postup ďalej. U mesta Seleukie pri prechode cez rieku Salef sa však starý cisár utopil. Náhle prišlo vojsko o spústu vojakov, húfne sa vracajúcich domov, stratiac na ďalšom postupe záujem.

Zbytok vojska dorazil do Antiochie a z nej sa pustila ďalej len bezvýznamná skupinka, ktorá nezohrala žiadnu významnú roľu.
Medzitým sa seldžucké mesto Akka dostalo do križiackeho obliehania. Obliehanie však trvalo príliš dlho a aj napriek tomu že posádka mesta už trpela hladom, kresťanským obliehateľom už tiež dochádzali sily. Na šťastie
na jar 1189 pristál neďaleko Filip II.August a krátko po ňom aj Richard Levie Srdce, ktorý počas cesty zaútočil a podrobil si Cyprus, patriaci pôvodne Byzancii.
Tieto dve vojská spoločnými silami dobyli Akku. Filip II sa vrátil do Európy a vojsko nechal v područí Richarda. Ten s celou armádou opustil Akku a, krytý silnou flotilou,tiahol na Jeruzalem.Bohužiaľ behom presunu padlo za obeť slnečnému žiaru a smädu množstvo vojakov.
7.septembra narazil Richard na pripravenú seldžuckú armádu u Arsúfu.
Richard použil metódu, Turkom doposiaľ neznámu. Do radu nastúpené rytierske vojsko odrážalo každý nájazd anglickými lukostrelcami riedených moslimov.Nakoniec vyčerpaných nepriateľov porazil úderom jazdy. Zbytok Turkov sa sústredil na obranu Jeruzalema a Saladin nechal zrovnať so zemou svoje mesto Askalon, aby ho nedostali križiaci. Po diplomatickom rokovaní Saladin odmietol vydať Richardovi Jeruzalem.Ten sa ho preto vybral získať násilím ale tesne pred hradbami zistil, že bude lepšie, keď sa stiahne pred postupujúcim egyptským vojskom do zničeného Askalonu a obnoví hradby. Po štyroch mesiacoch vydal rozkaz k útoku na Jeruzalem. Pred hradbami sa však znova zastavil a na počudovanie Saladína, ktorý by len sotva svojim slabým vojskom dokázal čeliť križiackej presile i keď dal pre istotu zasypať všetky studne, sa križiaci stiahli a Richard uzavrel so sultánom päťročný mier. Jeruzalem sa stal voľne priechodným ako moslimom tak i kresťanom. Tým povinnosť pre Richarda skončila a vrátil sa domov, kde neskôr zomrel v boji proti Filipovi II.

Výsledky tretej križiackej výpravy
Napriek tomu,že Jeruzalem nebol dobytý naspäť, nedá sa tvrdiť, že toto ťaženie bolo neúspešné, ako sa uvádza v mnohých historických archívoch.
Je pravda, že výprava sčasti obnovila Jeruzalemské kráľovstvo, i keď len vo veľmi obmedzenom zmysle slova.To, že bol Jeruzalem prístupný kresťanom i moslimom, prispelo k ich vzájomnej komunikácii a rozvíjaniu vzťahov medzi nimi.

Štvrtá križiacka výprava (1202-1204)

Krátko po zrútení sa pomocnej nemeckej výpravy proti ,,neveriacim“ obvolal roku 1198 pápež Inocenc III. všetko duchovenstvo, aby začali kázať v prospech novej križiackej výpravy.

Okrem obvyklých sľubov večnej blaženosti účastníkov a ochrany pred veriteľmi zdôraznil, že predošlé neúspešné výpravy skončili neslávne hlavne kôli vzájomnej nevraživosti panovníkov, ktorí ju viedli. Hlavnú zodpovednosť a slovo by v ťažení mala mať cirkev. Postavením vojska preto poveril rytierov, barónov a mestá. Armáda sa mala zhromaždiť v marci roku 1199 a ťaženie malo trvať dva roky.
Prípravy sa však začali uskutočňovať odlišne od pápežových predstáv. Pretože mestá a rytieri požiadavku hlavy cirkvi ignorovali, musela agitácia nabrať na sile. Paradoxom je, že k výprave sa chceli prihlásiť Filip II. August a Richard Levie srdce, odvekí rivali. Ten však krátko nato zomrel a tak od ich prímeria a účasti na ťažení zišlo. V biednej situácii použil Inocenc III. neobľúbenú metódu získania financií: čiastočne zdanil príjmy duchovných. Nakoniec sa k výprave začali prihlasovať rozliční veľmoži a rytieri. O rok po vyhlásení sa zišla konferencia, aby sa prebrali možnosti dopravy nazbieraného vojska. Voľba padla na Benátčanov, navrhujúcich podporu ich vojnových lodí, ak im pripadne polovica koristi, požadujúc však napadnutie Egypta, kde sídlili saladínovi nástupci.
Po vyjednávaní však náhle zomrel pôvodný veliteľ pripravovanej výpravy Theobald. Na jeho miesto bol zvolený knieža Bonifác z Montferratu.

Priebeh štvrtej križiackej výpravy
Prvým, dosť nepríjemným problémom bolo naplnenie zmluvy, uzavretej s Benátčanmi. Vojsko sa zhromaždilo až po dohodnutom termíne a to len v tretinovom počte. Prepravci však požadovali uhradiť dohodnutú sumu aj za tých, čo neprišli. Nedostatok financií donútil výpravu stagnovať a pod hrozbou zastavenia dodávky potravín boli križiaci nútení prijať návrh Benátčanov, že im pomôžu obsadiť prístav Zadar. Zbytok nákladov mala pokryť polovica koristi z ďalšieho ťaženia.
Zadar, niekdajšia benátska kolónia, v čase ťaženia však významné prístavné mesto v rukách uhorského kráľa, bolo však silne kresťanské. I napriek odporu križiackych hodnostárov, mnohých vojakov i pod hrozbou exkomunikácie pápežom, 24. novembra 1202 mesto Zadar padlo do rúk križiakov a benátskych agresorov. Pri plánovaní ďalšieho postupu prišiel od Filipa Švábskeho návrh dosadiť na byzantský trón mladého Alexia Angela, ktorého otec Izák bol z tróna zvrhnutý a oslepený. Odmenou mala byť nielen obrovská finančná, ale aj vojenská pomoc v podobe 10 000 vojakov. Takýto postup sa ale nepozdával veľkej časti rytierov, duchovných a aj samotných vojakov. Napriek hrozbe Benátčanov o zastavení transportu, sa fragment vojska, nesúhlasiaci s nekresťanským postupom odtrhol od barónov a veliteľov, na protest dezertoval a čakal, ako zareagujú vedúci výpravy.

Tí nakoniec uznali, že ak nechcú vnútorne rozložiť vojsko, budú musieť nespokojencov uchlácholiť, a tak sľúbili urýchlený postup do Palestíny. Nakoniec sa však predsa rátalo s dosadením nového cisára na byzantský trón a keď križiaci dorazili galérami pred mesto Konštantínopol, okamžite dali najavo byzantskému cisárovi Alexiovi III., že v mieri neprichádzajú. Cisár samozrejme nemienil odstúpiť. Po krátkom neúspešnom pokuse predstaviť konštantínopolským mešťanom mladého chlapca, trúfajúceho si uchopiť moc v tak mocnej krajine, zobrali mesto útokom.
Najprv s kusom šťastia obsadili tú časť opevnenia, ktorá bola bránou k mocným hradbám mesta Konštantínopola, a 17.júla 1202 zahájili ostreľovanie hradieb z galér, útok pešiakov s obliehacou technikou a obsadzovanie dobytých bášt. Cisár Alexios III., zrejme nie príliš odvážny a skúsený bojovník, počas nasledujúcej noci ušiel aj s jednou jeho dcérou a tak sa uväznený a oslepený Izák August, otec mladého Alexia, dostal späť na trón. Následné vyjednávanie s križiakmi skončilo mierom, mladý chlapec sa stál spolucisárom, korunovaný ako Alexios IV. a križiaci dostali časť dohodnutej odmeny.
Obyvateľstvo mesta však s vývojom udalostí veľmi nesúhlasilo. Napriek tomu, že sa križiaci usadili neďaleko mesta a prezimovali tam, v januári 1204 dav pred chrámom Božej múdrosti požadoval zmenu cisára. Bolo to hlavne kôli zvýšeným daniam a odovzdávania časti východocirkevného majetku križiakom, aby sa pokryla sľúbená odmena. Krátko nato sa v metropoli uskutočnil prevrat, ktorý viedol Alexios Dukas, tzv. Murtzuflos. Mladého cisára dal uväzniť a neskôr zabiť, Izák tiež zomrel vo väzení. Murtzuflos sa stal novým cisárom. Jeho prvým krokom bolo zdokonaliť opevnenie mesta. Akonáhle sa toto dozvedeli križiaci, okamžite s rozhodnutím dobyť mesto pre seba, začil kuť plány. Dohodnutím sa na budúcej koristi, upustilo sa od ťaženia do Palestíny.
13.mája 1204 sa vovalili po koristi bažiaci križiaci do Konštantínopola a začalo ohromné drancovanie a plenienie. Zničilo sa ohromné množstvo kultúrnych pamiatok, ale korisť bola obrovská. Hodnota presahovala 400 000 mariek striebra pričítajúc k tomu obsadené nehnuteľnosti. Tak skončila 4. križiacka výprava.

Výsledky štvrtej križiackej výpravy
Vodcovia tejto vyslovene koristníckej výpravy dostali vysoké funkcie, no väčšina z nich sa z úspechu dlho netešila. Nový cisár Byzancie Balduin Flanderský zomrel o rok v bitke s Bulharmi v Thrákii. Bonifác z Monferratu taktiež o pár rokov zahynul v šarvátke s Bulharmi.

Rok po jeho smrti zavraždili jeho spojenca Filipa Švábskeho, Murtzuflos na úteku skončil v rukách Alexia III., potom ho dostali do rúk noví vládcovia Byzancie a dali ho popraviť. Pápež Inocenc III. sa dožil veľkej slávy, pretože jeho meno je spojené s lateránskym koncilom, ktorý položil základy novej cirkvi.
Osud nového latinského panstva vo na východe bol o pár desaťročí spečatený formujúcim sa nebezpečenstvom jednak starých pánov z Byzancie, ale hlavne postupom Bulharov. Na tejto výprave najviac vyťažili Benátčania, šikovní obchodníci, ktorí si udržali tam získané strategické body i počas nájazdov Turkov v 14. storočí.

Detská výprava (1212)

V krajinách, kde existoval tzv. kult detí (sev. Francúzsko, Lotrinsko a Porýnie) sa zrodil nápad, že by mravne čisté deti mohli azda mať viac úspechov v ťažení proti neveriacim pohanom na Východe. Tak sa v Nemecku zhromaždili masy malých detí a pod vedením chlapca Mikuláša z Kolína sa vydali na juh. I keď cirkev neschvaľovala túto výpravu a niektorí panovníci nedovolili sfanatizovanému detskému davu opustiť krajinu, húfy mladých odvážlivcov dorazilo až k brehom Stredozemného mora, ktoré sa malo pred nimi malo otvoriť, aby mohli po dne prejsť do Palestíny. Voda sa však nerozostúpila, ako sa podľa Biblie očakávalo, a tak sa časť mladých bojovníkov musela preplaviť loďami z Talianska do Palestíny.
Drvivá väčšina však skončila kariéru buď v samotnom Taliansku alebo na ceste domov. Niektorí nešťastlivci boli dokonca predaní do otroctva v Egypte, keď sa nechali obalamutiť špekulantskými dopravcami. Táto epizóda dokazuje, že náboženstvo vo feudalizme často víťazilo nad zdravým rozumom a triezvymi úvahami.

Piata križiacka výprava (1217-1221)
To že sa štvrtá výprava, končiaca obsadením Konštantínopola, vymkla z rúk zvrchovanosti pápežskej kúrie, sa hlave cirkvi, Inocencovi III. vôbec nepozdávalo. Pretože boj o moc mohla rozhodnúť i verejná mienka, zaumienil si Inocenc III., že práve cirkev musí byť tá, ktorá vydobyje naspäť Boží hrob. Roku 1213 vyhlásil nové ťaženie a ako zámienku spomenul to, že neveriaci si na posvätnej hore Tábor usilovne stavajú opevnenia. V tom čase zúril zápas medzi Anglickom a Francúzskom, mnoho panovníkov, majúcich k dispozícii možné križiacke vojsko, riešilo radšej vnútorné problémy. Tak sa iniciatívy ujali kazatelia a na 4. lateránskom koncile sa dohodlo na križiackej výprave. Cirkev hradila dopravné náklady. Zakázal sa obchod s Levantou, aby sa vyprázdnili lode, majúce poslúžiť doprave vojska.

Rôzne výhody, svetské i náboženské mali byť udelené každému, kto na vlastné náklady vyzbrojí seba alebo niekoho iného.
Počas príprav však pápež zomrel a na čelo výpravy sa postavil Fridrich II. Tak sa výprava dostala pod vedenie svetskej moci, čo nebohý Inocenc III. za žiadnu cenu nechcel dopustiť. Výprava sa uskutočňovala pomaly. Najväčší záujem prejavili uhorskí a rakúski rytieri, menšie posily sa dostavili i z Francúzska. Cieľom ťaženia sa stanovila pevnosť Damietta, ležiaca v ústí Nílu. Jej pád mal zaistiť oslabenie hlavného moslimského vojska a otvoriť brány k Jeruzalemu.
V máji 1218 začali križiacke vojská útočiť na Damiettu, ktorej obliehanie tak zarmútila vládcu Egypta, že zomrel. Tento vojenský i politický úspech povzbudil križiacke posily z Talianska, Francúzska a Španielska. Ďalší priebeh výpravy skomplikoval pápežský legát Pelagius z Albana, ktorý trval na vedúcom postavení cirkvi vo výprave. Spôsobil tak politické sváry a stroskotanie rokovania s novým sultánom al-Kámilom, ochotným vymeniť Jeruzalem za Damiettu, na ktorej mu viac záležalo. Preto sa pokračovalo vo vyhladovievaní Damietty, ktorá čoskoro padla. Vplyvom nasledujúcich okolností sa vojsko pustilo pozdĺž Nílu. Tam ich však prelstili moslimovia, zaplavujúc všetky zdroje pitnej vody. Z bezvýchodiskovej situácie ich mohla dostať len dohoda s ,,neveriacimi“. Sultán požadoval vydanie Damietty do jeho rúk a ponúkol voľný odchod vyčerpaných a obkľúčených križiakov. Inú možnosť ako prijať, kresťania nemali, a tak al-Kámil znova získal pevnosť. Tento vojenský neúspech a strata už získaného oporného bodu sa považuje za koniec 5. križiackej výpravy.


Šiesta križiacka výprava (1228-1229)
Pod hrozbou exkomunikácie prijal štaufský cisár Fridrich II. príkaz k účasti a velení ďalšej križiackej výpravy. Pápežská kúria chcela týmto demonštrovať svoj vplyv na svetských panovníkov. Fridrich si svoje záväzky voči cirkvi plnil poctivo, ale po vyplávaní s križiackym vojskom z prístavu v auguste 1227 ochorel a jeho schopnosť viesť výpravu ochabla. Plánoval sa vrátiť domov, kde by sa liečil a zrušiť výpravu. Cirkev ho za to vyhlásila za prekliateho, ale on, na počudovanie všetkých, pokračoval v ťažení ako exkomunikovaný vodca križiackej výpravy. Po ceste vybavil pár mocenských záležitostí, a keď dorazil do Jeruzalemského kráľovstva, jeho vojsko medzitým postavilo pevnosť Montfort medzi Akkonom a Tyrom. Zaútočiť na moslimov ešte nemalo v pláne pre platnosť zmluvy, uzavretej s al-Kámilom u Damietty. Fridrich ako osobnosť si získal u nepriateľa vďaka svojím jazykovým znalostiam a vzdelaniu obdiv.

Diplomatické nadanie využil jedinečne, pretože sa bez použitia zbraní dohodol s al-Kámilom na vydaní Jeruzalema pod vládu križiakov, avšak pod podmienkou, že moslimské obyvateľstvo nebude vyhnané. Cirkev však úplne spokojná nebola a tak pripravovala útok na Fridrichove sicílske kráľovstvo v južnej Európe. Ten sa teda ponáhľal domov, aby svoju zem obránil. Našťastie dorazil včas a pápežovu výpravu rozbil. Týmto získal rešpekt a pápežovi nezostalo nič iné ako Fridricha po jeho nasledovnom požiadaní o milosť zbaviť kliatby a uznať sicílskym a jeruzalemským kráľom.

Siedma križiacka výprava (1248-1254)
Po Fridrichovom odchode z Palestíny prepukli v Jeruzalemskom kráľovstve spory o moc. Politické problémy sa nevyriešili ani do konca platnosti zmluvy, uzavretej s al-Kámilom o neútočení na hradieb zbavený Jeruzalem. Moslimovia po vypršaní mieru obsadili sväté mesto i keď bez úmyslov robiť tam poriadky.
Keď v roku 1244 v bitke pri Ghazze najlepšie križiacke vojská utrpeli ťažkú porážku od spojených vojsk egyptsko-chórezských, dostalo sa jeruzalemské kráľovstvo úplne do moci ajjúbovcov. V Európe sa však panovníci s rytiermi k tomuto faktu stavali ľahostajne, majúc na pamäti bitku pri Ghazze. Len francúzsky kráľ Ľudovít IX. požiadal pápeža o zvolenie k ťaženiu proti neveriacim. Sledoval tým nielen náboženské, ale aj politické ciele, a to hlavne rozšírenie dŕžav na Východe. Pretože v tom čase prežívalo Francúzsko rozmach, nebol až taký problém pre samotného kráľa bohatej krajiny zohnať dostatočný finančný obnos na vyzbrojenie, dopravu a stravovanie vojska. Priebeh siedmej križiackej výpravy
Zastávkou k načerpanie síl, kumulácie vojska a naloženiu potravín sa stal Cyprus. Z ,,prenocovania“ na Cypruse sa stalo prezimovanie a prvým cieľom stanovili egyptskú Damiettu. V júni 1249 sa francúzi vylodili pred egyptskou pevnosťou a vďaka nezvyčajnej taktike útoku tak prekvapili a vystrašili moslimské vojsko, že Ľudovít vstúpil do mesta bez obrancov. Na jeseň sa začalo s postupom do vnútrozemia. Kráľ sa vystríhal chýb z piatej výpravy a úspešne dorazil až k pevnosti al-Mansúra a francúzsky predvoj rozprášil nepriateľský tábor pred mestom. Tu však spravili útočníci chybu. Namiesto toho, aby počkali na zbytok armády, vpadli do mesta, kde však v uličkách zablúdili a posádky v meste ich spacifikovali. Zatiaľ sa egyptská obrana vzchopila a zaútočila na Ľudovíta. Jeho vojsko protivníka síce porazilo, ale utrpelo tiež ťažké straty. Váhanie v ďalšom postupe poskytlo moslimom čas, znova pripraviť útok, a tak obkľúčili už ustupujúcu francúzsku armádu v namáhavom teréne.

Z bezvýchodiskovej situácie sa kráľ snažil dostať dohodou s egypťanmi, tá však stroskotala a Ľudovít aj so zbytkom vojska sa dostali do zajatia. V Damiette sa francúzska kráľovná rozhodla, že manžela s družinou vymení za pevnosť.
Po neúspechu v Egypte zameral vykúpený Ľudovít svoju pozornosť na pomoc Jeruzalemskému kráľovstvu, podieľajúcemu sa na jeho ťažení a kôli neúspechu teda tiež oslabenému. Spolu s tamojšími barónmi viedol obrannú vojnu proti útočiacim neveriacim.
Šikovnou diplomaciou, využitím bojov v nepriateľskom tábore a uzatváraním rôznych dohôd dokázal francúzsky kráľ oslobodiť zajatcov nielen z tejto výpravy, ale aj tých, ktorí boli uväznení po porážke u Ghazzy. Roku 1254 sa musel Ľudovít vrátiť do Európy, aby tam riešil naliehavé záležitosti.

Výsledky siedmej križiackej výpravy
Ľudovít IX. sa stal posledným európskym panovníkom, ktorý chcel získať titul osloboditeľa svätej zeme. Nezdar jeho a predchodcov spôsobil zamyslenie sa, či Boh chce, aby cirkev bránila Jeruzalem naďalej so zbraňou v ruke.

Nová mocnosť: Mongolská ríša
Po siedmej výprave bolo treba brať na vedomie stále výraznejší fakt, a tým boli Mongoli, ktorých expanzia a vojenské úspechy mohli úplne zmeniť taktiku a priebeh dobývania svätej zeme. Na prelomu 12. a 13. soročia sa z kočovných kmeňov, križujúcich medzi Bajkalským jazerom a altajskými horami stala zjednotená silná ríša pod vedením Čingischána. Do jeho smrti ovládli Mongoli Severnú Čínu, východ a sever strednej Ázie a prenikli až k Volge. Nasledujúci chán Ögedej rozširoval panstvo výbojmi do Kóreje a do východnej Európy. Ich rozpínavosť nakoniec narazila na Jeruzalemské kráľovstvo a Egypt. Išlo o to, ako sa kto k Mongolom zachová. Francúzi sa usilovali uzavrieť s Mongolmi prímerie a získať ich podporu proti moslimom. No požiadavku, uznať mongolského vládcu ako svojho pána, bolo ťažké prijať. Časť kresťanov bola rozhodnutá sa Mongolom postaviť, časť trvala na prijatí podmienok a zabezpečiť si ich ochranu. Egypťania vystupovali proti novej mocnosti nevraživo a viedli s nimi vojny. Keď sa mali boje prehnať cez Jeruzalemské kráľovstvo, očakávalo sa, že sa kresťania konečne rozhodnú, na čiu stranu sa priklonia. Zaujali však stanovisko neutrálneho štátu, s priateľskými vzťahmi k moslimom. Keď však Egypťania porazili Mongolov, sústredili svoje sily opäť na kresťanské štáty, hlavne na Arménsko a Antiochiu. Ich vládcom sa ale našťastie podarilo získať podporu sťahujúcich sa Mongolov a tak zo zrážky zišlo.

Moslimský sultán Bajbars si však na kresťanské štáty na Východe naďalej brúsil zuby.


Ôsma križiacka výprava (1270)

Ako som už spomenul, sultán Bajbars sa ku kresťanským štátom nesprával príliš priateľsky. Svoje dobyvačné a krvilačné chúťky predviedol 18. mája 1268, keď s početnou armádou zaútočil na slabo bránené mesto Antiochiu, dovtedy zotrvávajúcej v rukách kresťanov. Po krátkom boji sa neveriaci dostali do mesta a na príkaz sultána rozpútali vraždenie a plienenie, akým sa dávno vyhrážal sultán Saladín, ktoré však bežne praktikovali križiaci počas prvej výpravy. Tak vydrancovali najbohatšie mesto križiackych štátov.
Snahu oslobodiť východné kresťanské dŕžavy prejavil zase francúzsky kráľ Ľudovít IX. Podporu nenašiel u svojich radcoch, ale u sicílskeho kráľa Karola z Anjou. Roku 1270 vyplávalo križiacke vojsko, nie však smerom na východ, ale do Tunisu, čo bolo podmienkou Karolovej podpory. Behom výpravy Ľudovít zomrel a Karol v Tunise uzavrel dohodu s tamojšími moslimami a upevnil si tam svoj vplyv. Jeho osobný cieľ sa tým splnil a vrátil sa do južného Talianska.
Hlbšie úmysly mal anglický princ Eduard, plaviaci sa za ním a smerujúci do Akkonu. Predstavoval si, že sa k nemu pripojí vojsko z Cyprusu, že zjednotí palestínskych rytierov, no títo sa s jeho plánom nejako nestotožňovali. Navyše on sám mal len tisíc vojakov a keď v máji 1271 prišiel do Akkonu, zistil dve veci. Bajbarsova moc a vojská boli oveľa silnejšie, ako predpokladal a celková situácia nedávala možným vojenským akciám veľké šance. Viac ho však zarmútilo, že Benátčania dodávajú nepriateľovi vojnový materiál. Tí však predložili prehlásenie Akkonu, že s tým súhlasí. Mongoli sa už o problémy kresťanov veľmi nezaujímali a tak poskytli len malú družinu. Eduard však šikovným diplomatickým vyjednávaním uzavrel s Bajbarsom desaťročný mier. Vrátil sa do Anglicka bez väčšieho víťazstva.

Osud jeruzalemských štátov
Keď po Bajbarsovi nastúpil sultán Kalavun a dal jasne najavo, že s jeruzalemskými štátomi nemá zľutovanie. Dobyl johanitský hrad Magrat, roku 1287 mu padla za obeť Latakia a v 1289 dobyl a vyvraždil Tripolis.
Krátko po týchto udalistiach bolo všetkým jasné, že ďalší je na rade Akkon. Priplával doň jeruzalemský kráľ Henrich a dohodol sa so sultánovými zástupcami na desiatich rokoch prímeria. Pre istotu však vyslal do Európy naliehavú výzvu o pomoc. Pomohli len Benátky, ktoré mali na udržaní Akkonu obchodný záujem. Vyslané galéry priviezli i nedisciplinovaných talianských žoldnierov, ktorí poriadali krvavé hony na moslimov.
To poslúžilo moslimom ako zámienka na zrušenie mieru a roku 1291 prišlo pred mesto obrovské nepriateľské vojsko.

Obyvatelia mesta začali s evakuáciou cez more, ale tí čo sa nestihli včas nalodiť, skončili po mečom ,,neveriacich“.
Po páde Akkonu sa zostávajúce kresťanské mestá vzdávali alebo boli vyhladzované jedno po druhom. Zostali len dva štáty Cyprus a Malá Arménia.


Význam križiackych výprav

Výpravy proti ,,neveriacim“ znamenali veľké hospodárske vypätie najmä západnej Európy (hlavne Nemecka a Francúzska), avšak prispeli k vzájomnému poznávaniu sa medzi moslimským a kresťanským svetom, výmene technológií, obchodu atd. Na križiackych ťaženiach najviac zarobili a získali stredomorské prístavné mestá (najmä talianske a juhofrancúzske). Štáty s prevažujúcou kresťanskou vierov, vzniknuté po prvej výprave, postupne zanikajú a tak po ôsmom ťažení zostáva len nepatrná časť kresťanského panstva na Východe.

Resume
Križiacke výpravy pomohli objasniť význam náboženstva v stredoveku. Viera v Boha, túžba po spasení, skombinovaná s vidinou bohatej koristi, dokázala zfanatizovať tisíce prostých ľudí, aby položili život v boji proti neveriacim. Dôvodom k podnikaniu takýchto výprav však nebola len oddanosť Bohu. Zisk novej pôdy, základ moci vo feudalizme, politické prevraty, intrigy a hrozba exkomunikácie pápežom zohrali v cieľoch výprav rozhodujúcu úlohu. Paradoxom je, že v skutočnosti sa o Boží hrob bojovalo len zriedka. Ale ako zámienka to slúžilo spoľahlivo.

Die Kreuzzüge haben geholfen, die Bedeutung der Religion im Mittelalter aufzuklären. Der Glaube an Gott, die Sucht nach der Erlösung, kombiniert mit Illusion über die reiche Beute, konnte Tausende von einfachen Leute fanatisieren, um das Leben im Kampf gegen die Ungläubigen opfern zu können. Der Grund, diese Züge zu unternehmen, war nicht nur die Ergebenheit dem Gott. Der Gewinn neuer Länder, die Grundlage der Macht im Feudalismus, politische Umstürze, Intrigen und die Drohung der Exkommunikation vom Papst haben in Zielen der Zügen die entscheidende Funktion gespielt. Ein Paradox ist, dass man um das gottliche Grab in Wirklichkeit sehr selten gekämpft hat. Doch wie ein Vorwand hat es träulich gedient.



Bibliografia:

Křižáci v Levantě - Věra a Miroslav Hrochovi
Križiaci v Oriente.