referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vilma
Streda, 29. mája 2024
Memorandum národa Slovenského
Dátum pridania: 23.12.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: veroniicka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 786
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.4
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 9m 0s
Pomalé čítanie: 13m 30s
 
Na národnom zhromaždení sa ustanovil aj stály národný výbor, ktorý sa mal starať o národnú koordináciu politických akcií slovenského národného hnutia. Jeho hlavnou úlohou bolo prebojúvať uskutočnenie o rozvoj slovenského školstva a národnej kultúry vôbec. Na zhromaždení sa vymenovala aj deputácia, ktorá mala odovzdať Memorandum uhorskému snemu.

Slovenská deputácia, v ktorej však už chýbali tzv. zástupcovia slovenskej šľachty, odovzdala Memorandum dňa 27. júna 1861 podpredsedovi snemu grófovi Kolomanovi Tiszovi. Dvadsať dní, ktoré dovtedy uplynuli od zhromaždenia, využili maďarské vládne kruhy a župné úrady a zorganizovali na Slovensku protimemorandovú podpisovú akciu.
To signalizovalo, že snem bude pokračovať v starej politike a že sa nemieni vážnejšie zaoberať memorandovými požiadavkami. Hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracovať návrh národnostného zákona, počas svojho trvania nevyniesol v národnostnej otázke nijaké konkrétne uznesenie, a to ani napriek tomu, že sa pomer medzi Pešťou a Viedňou čoraz väčšmi vyostroval. Maďarská liberálna strana na čele s Deákom sa na sneme sústreďovala predovšetkým na obnovenie hegemónie Maďarov v Uhorsku v rozsahu pomarcového obdobia z roku 1848. Riešenie národnostnej otázky odsúvala až na obdobie, keď bude mať politickú moc v krajine plne vo svojich rukách. To neveštilo pre národnosti nič dobré.

Koncom leta 1861 nastal nový zvrat v politickej situácii. Panovník dňa 22. augusta rozpustil uhorský snem. Väčšina slovenských politikov – i členov národného výboru – napriek tomu, že nedôverovala Maďarom, prijala tento zásah panovníckeho dvora so značnými rozpakmi. Obávala sa, že v monarchii sa znovu obnoví absolutizmus vo forme päťdesiatych rokov. Celková neistota pôsobila istý čas veľmi depresívne na slovenské národné hnutie a ani národný výbor nevyvíjal väčšiu iniciatívu. Postupne sa však čoraz častejšie ozývali hlasy, aby sa Slováci pokúsili prebojovať svoje národné požiadavky vo Viedni. Keď panovník pri zavádzaní novej organizácie politickej správy v Uhorsku (začiatok novembra 1861) prisľúbil rešpektovať jazykové práva národností, pridala sa k myšlienke predložiť Memorandum vo Viedni aj väčšina členov národného výboru. Pri tejto akcii sa dostala do popredia osobnosť banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa, ktorý sa pripravoval na audienciu u cisára vo veci slovenského školstva. Moyzes sa stal vedúcim početnej slovenskej delegácie, ktorá sa zišla vo Viedni začiatkom decembra. Užší výbor tejto delegácie, vedený biskupom Moyzesom a superintendentom Kuzmánym, odovzdal cisárovi 12. decembra 1861 pamätný spis, pozostávajúci zo stručného martinského memoranda a z návrhu na Privilégium o politickosprávnej organizácii slovenského Okolia. Tzv. viedenské memorandum je osnované na dvoch základných požiadavkách memoranda martinskéko: 1. uznať svojbytnosť slovenského národa a 2. vyčleniť v rámci Uhorska slovenské Okolie. V návrhu Privilégia pre Okolie sa však precízne a do detailov rozpracúvajú otázky štátoprávneho postavenia Okolia v rámci Uhorska i monarchie, ďalej otázky vnútornej správy Okolia, jej organizácie, kompetencie a pod. Podľa tohoto programu malo Okolie v podstate predstavovať širokú národnú autonómiu.
Malo mať vlastné hlavné mesto (Banskú Bystricu), vlastný snem s vnútornou zákonodarnou právomocou, autonómne vládne, správne a výkonné orgány.

Ako martinské, tak aj viedenské memorandum bolo postavené na demokratických zásadách v rešpektovaní rovnoprávnosti národov, ktorá sa mala zabezpečiť aj štátoprávne. Hoci obidve memorandá rešpektujú celistvosť Uhorska ako historického štátneho útvaru, vo viedenskom sa jeho osnovatelia približujú k princípom federatívneho riešenia národnostnej otázky. Aj keď sú slovenské memorandové programy osnované v demokratickom duchu, predsa nesú pečať obdobia, v ktorom vznikli. Prejavuje sa to najmä v tom, že úsilie o štátoprávne zabezpečenie národnej svojbytnosti Slovákov sa v nich nerozširuje na požiadavky hlbšej demokratizácie politického života, na riešenie pálčivých sociálnych otázok, najmä otázky roľníckej. Niet sporu o tom – a potvrdzujú to mnohé novinové články i viaceré prejavy na martinskom zhromaždení, ba aj úvodná časť martinského memoranda –, že demokratickejší príslušníci slovenského buržoázneho národného hnutia mali na pamäti aj tieto otázky. Miesta, ktorým boli memorandá adresované, vylučovali však, aby v nich otvorenejšie a širšie nastolili otázky politických práv ľudu a sociálne otázky.

Okrem toho sa očakávalo, že po zabezpečení národnej suverenity sa budú môcť viacej venovať aj týmto otázkam. Veď hlavným cieľom týchto programov bolo zlomiť na Slovensku politickú hegemóniu maďarských vládnucich tried a predovšetkým maďarského šľachticko-statkárskeho elementu. Memorandové hnutie malo aj pre toto široký ohlas medzi slovenským ľudom. Svedčí o tom nielen veľká účasť ľudových vrstiev na martinskom zhromaždení, ale aj to, že slovenské mestečká a dediny zahrnuli vedúce osobnosti viedenskej delegácie, Kuzmányho a najmä Moyzesa, ďakovnými listami a adresami. Maďarské vládnuce triedy na čele so šľachtou a viedenský dvor aj pri opatrnom formulovaní slovenských požiadaviek inštinktívne vycítili ich demokratizačný podtext a úsilie vymaniť slovenský ľud spod ich nadvlády. Jedni i druhí sa za vzájomného súhlasu postavili proti slovenským memorandovým požiadavkám.
 
späť späť   1  |   2   
 
Podobné referáty
Memorandum národa slovenského SOŠ 2.9429 1788 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.