Memorandum národa Slovenského

17. mája 1861 Pešťbudínske vedomosti, noviny redigované Jánom Franciscim v Pešti, uverejnili pozvanie, ktorým sa Slováci povolávajú do Turčianskeho Sv. Martina na veľké národné zhromaždenie, na ktorom sa má rokovať o slovenských národných žiadostiach. Úrady tomu chceli zabrániť a hrozili pokutami. Napr. zvolenský podžupan sľuboval 40 palíc každému, kto by sa opovážil ísť do Martina.

V dňoch 6.-7. júna 1861 prežíval Martin, vtedy sotva tritisícové sídlo Turčianskej župy, najväčšiu slávnosť vo svojich dovtedajších dejinách. Okrem domáceho obyvateľstva ešte asi tritisíc hostí z bližšieho okolia i zo vzdialenejších oblastí Slovenska pod lipami pri evanjelickom kostole za predsedníctva Jána Francisciho privítalo väčšinu predstaviteľov slovenskej inteligencie a sledovalo rokovanie o slovenských národných požiadavkách, ktoré už predtým v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnil, neskôr vypracoval a zhromaždeniu vysvetlil Štefan Marko Daxner. O závažnosti, aká sa zhromaždeniu pripisovala, svedčí aj to, že sa na ňom zúčastnili čelní politický predstavitelia Turčianskej a Liptovskej župy, barón Š. Révay a M. Szentiványi, ako aj turčiansky poslanec J. Justh. Hoci naoko predstierali vážny záujem o riešenie slovenskej otázky, v podstate tu zohrávali demobilizačnú úlohu. Ale väčšina predstaviteľov slovenskej inteligencie sa nedala ich účasťou pomýliť.

Po poldruhadňových rokovaniach vyhlásili pred päťtisícovým národným zhromaždením slovenský národný program, ktorý bol pod názvom Memorandum národa slovenského s nadšením prijatý.

V úvodnej časti Memoranda sa poukazuje na to, že Slováci sú na území, ktoré obývajú, starým autochtónnym národom, že tisíc rokov od začlenenia do uhorského štátu sa zúčastňovali na hospodárskom i kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane.
Táto historická argumentácia však slúžila iba na podporu prirodzených právnych zásad demokratického rešpektovania rovnoprávnosti národov, na ktorých sú koncipované aj hlavné požiadavky Memoranda.

V prvom bode Memoranda sa vyslovuje požiadavka, aby sa osobitnosť slovenského národa a vlasteneckosť jeho reči uznali a zabezpečili najvyššími ústavnými listinami tak, aby národ mohol skutočne uplatňovať svoju suverenitu.

V druhom bode žiadajú "osobnosť našu národnú uznať v priestore v tom, ktorý ona jako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia so zaokrúhlením stolíc podľa národností", lebo – ako zdôrazňujú – "všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže". Požiadavku Okolia zdôvodňujú tým, že je základným predpokladom národnej rovnoprávnosti, a zároveň vyhlasujú, že neznamená ani separovanie sa od Maďarov ani ohrozenie jednotnej vlasti.

Ostatné požiadavky, napríklad zavedenie slovenského úradovania v Okolí, slovenského vyučovania v školách všetkých stupňov, vydávanie zákonov v slovenčine, slobodné zakladanie literárnych, hospodárskych a osvetových spolkov a ustanovizní, zriadenie slovenskej právnickej akadémie, boli len doplnkom prvých dvoch základných požiadaviek. Pravda, ani v týchto bodoch sa precíznejšie a podrobnejšie neformuluje štátoprávne postavenie a vnútorné zriadenie Okolia. Zrejme sa tu bral ohľad na uhorský snem, ktorému sa malo Memorandum predložiť, čo sa prejavilo i v tom, že sa v ňom maďarčina uznávala ako diplomatická reč v Uhorsku. Nakoniec sa v Memorande vyslovuje solidarita so všetkými ostatnými utláčanými národnosťami Uhorska, ktorým sa Memorandum taktiež malo odoslať. Ducha memorandového programu výstižne vyjadruje záverečné heslo: "Jednotná, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov."

Výsledné formulovanie požiadaviek Memoranda, ako bolo jednomyseľne schválené a ako sme sa tu s ním stručne oboznámili, presadzovalo sa na zasadnutiach memorandového zhromaždenia veľmi bojovne. Skupina okolo Jána Palárika a Jána Nemessányiho, ktorú podporovali aj spomenutí politickí funkcionári z Liptova a Turca, dlho sa stavala proti požiadavke Okolia a memorandovej forme podania. Ostala však v značnej menšine a nakoniec ustúpila. No v ďalšom vývoji sa na čas odtrhla od memorandistov a ako politická frakcia pod názvom Nová škola slovenská prebojúvala promaďarskú orientáciu slovenskej politiky.
Na národnom zhromaždení sa ustanovil aj stály národný výbor, ktorý sa mal starať o národnú koordináciu politických akcií slovenského národného hnutia. Jeho hlavnou úlohou bolo prebojúvať uskutočnenie o rozvoj slovenského školstva a národnej kultúry vôbec. Na zhromaždení sa vymenovala aj deputácia, ktorá mala odovzdať Memorandum uhorskému snemu.

Slovenská deputácia, v ktorej však už chýbali tzv. zástupcovia slovenskej šľachty, odovzdala Memorandum dňa 27. júna 1861 podpredsedovi snemu grófovi Kolomanovi Tiszovi. Dvadsať dní, ktoré dovtedy uplynuli od zhromaždenia, využili maďarské vládne kruhy a župné úrady a zorganizovali na Slovensku protimemorandovú podpisovú akciu.
To signalizovalo, že snem bude pokračovať v starej politike a že sa nemieni vážnejšie zaoberať memorandovými požiadavkami. Hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracovať návrh národnostného zákona, počas svojho trvania nevyniesol v národnostnej otázke nijaké konkrétne uznesenie, a to ani napriek tomu, že sa pomer medzi Pešťou a Viedňou čoraz väčšmi vyostroval. Maďarská liberálna strana na čele s Deákom sa na sneme sústreďovala predovšetkým na obnovenie hegemónie Maďarov v Uhorsku v rozsahu pomarcového obdobia z roku 1848. Riešenie národnostnej otázky odsúvala až na obdobie, keď bude mať politickú moc v krajine plne vo svojich rukách. To neveštilo pre národnosti nič dobré.

Koncom leta 1861 nastal nový zvrat v politickej situácii. Panovník dňa 22. augusta rozpustil uhorský snem. Väčšina slovenských politikov – i členov národného výboru – napriek tomu, že nedôverovala Maďarom, prijala tento zásah panovníckeho dvora so značnými rozpakmi. Obávala sa, že v monarchii sa znovu obnoví absolutizmus vo forme päťdesiatych rokov. Celková neistota pôsobila istý čas veľmi depresívne na slovenské národné hnutie a ani národný výbor nevyvíjal väčšiu iniciatívu. Postupne sa však čoraz častejšie ozývali hlasy, aby sa Slováci pokúsili prebojovať svoje národné požiadavky vo Viedni. Keď panovník pri zavádzaní novej organizácie politickej správy v Uhorsku (začiatok novembra 1861) prisľúbil rešpektovať jazykové práva národností, pridala sa k myšlienke predložiť Memorandum vo Viedni aj väčšina členov národného výboru. Pri tejto akcii sa dostala do popredia osobnosť banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa, ktorý sa pripravoval na audienciu u cisára vo veci slovenského školstva. Moyzes sa stal vedúcim početnej slovenskej delegácie, ktorá sa zišla vo Viedni začiatkom decembra. Užší výbor tejto delegácie, vedený biskupom Moyzesom a superintendentom Kuzmánym, odovzdal cisárovi 12. decembra 1861 pamätný spis, pozostávajúci zo stručného martinského memoranda a z návrhu na Privilégium o politickosprávnej organizácii slovenského Okolia. Tzv. viedenské memorandum je osnované na dvoch základných požiadavkách memoranda martinskéko: 1. uznať svojbytnosť slovenského národa a 2. vyčleniť v rámci Uhorska slovenské Okolie. V návrhu Privilégia pre Okolie sa však precízne a do detailov rozpracúvajú otázky štátoprávneho postavenia Okolia v rámci Uhorska i monarchie, ďalej otázky vnútornej správy Okolia, jej organizácie, kompetencie a pod. Podľa tohoto programu malo Okolie v podstate predstavovať širokú národnú autonómiu.
Malo mať vlastné hlavné mesto (Banskú Bystricu), vlastný snem s vnútornou zákonodarnou právomocou, autonómne vládne, správne a výkonné orgány.

Ako martinské, tak aj viedenské memorandum bolo postavené na demokratických zásadách v rešpektovaní rovnoprávnosti národov, ktorá sa mala zabezpečiť aj štátoprávne. Hoci obidve memorandá rešpektujú celistvosť Uhorska ako historického štátneho útvaru, vo viedenskom sa jeho osnovatelia približujú k princípom federatívneho riešenia národnostnej otázky. Aj keď sú slovenské memorandové programy osnované v demokratickom duchu, predsa nesú pečať obdobia, v ktorom vznikli. Prejavuje sa to najmä v tom, že úsilie o štátoprávne zabezpečenie národnej svojbytnosti Slovákov sa v nich nerozširuje na požiadavky hlbšej demokratizácie politického života, na riešenie pálčivých sociálnych otázok, najmä otázky roľníckej. Niet sporu o tom – a potvrdzujú to mnohé novinové články i viaceré prejavy na martinskom zhromaždení, ba aj úvodná časť martinského memoranda –, že demokratickejší príslušníci slovenského buržoázneho národného hnutia mali na pamäti aj tieto otázky. Miesta, ktorým boli memorandá adresované, vylučovali však, aby v nich otvorenejšie a širšie nastolili otázky politických práv ľudu a sociálne otázky.

Okrem toho sa očakávalo, že po zabezpečení národnej suverenity sa budú môcť viacej venovať aj týmto otázkam. Veď hlavným cieľom týchto programov bolo zlomiť na Slovensku politickú hegemóniu maďarských vládnucich tried a predovšetkým maďarského šľachticko-statkárskeho elementu. Memorandové hnutie malo aj pre toto široký ohlas medzi slovenským ľudom. Svedčí o tom nielen veľká účasť ľudových vrstiev na martinskom zhromaždení, ale aj to, že slovenské mestečká a dediny zahrnuli vedúce osobnosti viedenskej delegácie, Kuzmányho a najmä Moyzesa, ďakovnými listami a adresami. Maďarské vládnuce triedy na čele so šľachtou a viedenský dvor aj pri opatrnom formulovaní slovenských požiadaviek inštinktívne vycítili ich demokratizačný podtext a úsilie vymaniť slovenský ľud spod ich nadvlády. Jedni i druhí sa za vzájomného súhlasu postavili proti slovenským memorandovým požiadavkám.