17. mája 1861 Pešťbudínske vedomosti, noviny redigované Jánom Franciscim v Pešti, uverejnili pozvanie, ktorým sa Slováci povolávajú do Turčianskeho Sv. Martina na veľké národné zhromaždenie, na ktorom sa má rokovať o slovenských národných žiadostiach. Úrady tomu chceli zabrániť a hrozili pokutami. Napr. zvolenský podžupan sľuboval 40 palíc každému, kto by sa opovážil ísť do Martina.

V dňoch 6.-7. júna 1861 prežíval Martin, vtedy sotva tritisícové sídlo Turčianskej župy, najväčšiu slávnosť vo svojich dovtedajších dejinách. Okrem domáceho obyvateľstva ešte asi tritisíc hostí z bližšieho okolia i zo vzdialenejších oblastí Slovenska pod lipami pri evanjelickom kostole za predsedníctva Jána Francisciho privítalo väčšinu predstaviteľov slovenskej inteligencie a sledovalo rokovanie o slovenských národných požiadavkách, ktoré už predtým v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnil, neskôr vypracoval a zhromaždeniu vysvetlil Štefan Marko Daxner. O závažnosti, aká sa zhromaždeniu pripisovala, svedčí aj to, že sa na ňom zúčastnili čelní politický predstavitelia Turčianskej a Liptovskej župy, barón Š. Révay a M. Szentiványi, ako aj turčiansky poslanec J. Justh. Hoci naoko predstierali vážny záujem o riešenie slovenskej otázky, v podstate tu zohrávali demobilizačnú úlohu. Ale väčšina predstaviteľov slovenskej inteligencie sa nedala ich účasťou pomýliť.

Po poldruhadňových rokovaniach vyhlásili pred päťtisícovým národným zhromaždením slovenský národný program, ktorý bol pod názvom Memorandum národa slovenského s nadšením prijatý.

V úvodnej časti Memoranda sa poukazuje na to, že Slováci sú na území, ktoré obývajú, starým autochtónnym národom, že tisíc rokov od začlenenia do uhorského štátu sa zúčastňovali na hospodárskom i kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane.
Táto historická argumentácia však slúžila iba na podporu prirodzených právnych zásad demokratického rešpektovania rovnoprávnosti národov, na ktorých sú koncipované aj hlavné požiadavky Memoranda.

V prvom bode Memoranda sa vyslovuje požiadavka, aby sa osobitnosť slovenského národa a vlasteneckosť jeho reči uznali a zabezpečili najvyššími ústavnými listinami tak, aby národ mohol skutočne uplatňovať svoju suverenitu.

V druhom bode žiadajú "osobnosť našu národnú uznať v priestore v tom, ktorý ona jako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia so zaokrúhlením stolíc podľa národností", lebo – ako zdôrazňujú – "všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže". Požiadavku Okolia zdôvodňujú tým, že je základným predpokladom národnej rovnoprávnosti, a zároveň vyhlasujú, že neznamená ani separovanie sa od Maďarov ani ohrozenie jednotnej vlasti.

Ostatné požiadavky, napríklad zavedenie slovenského úradovania v Okolí, slovenského vyučovania v školách všetkých stupňov, vydávanie zákonov v slovenčine, slobodné zakladanie literárnych, hospodárskych a osvetových spolkov a ustanovizní, zriadenie slovenskej právnickej akadémie, boli len doplnkom prvých dvoch základných požiadaviek. Pravda, ani v týchto bodoch sa precíznejšie a podrobnejšie neformuluje štátoprávne postavenie a vnútorné zriadenie Okolia. Zrejme sa tu bral ohľad na uhorský snem, ktorému sa malo Memorandum predložiť, čo sa prejavilo i v tom, že sa v ňom maďarčina uznávala ako diplomatická reč v Uhorsku. Nakoniec sa v Memorande vyslovuje solidarita so všetkými ostatnými utláčanými národnosťami Uhorska, ktorým sa Memorandum taktiež malo odoslať. Ducha memorandového programu výstižne vyjadruje záverečné heslo: "Jednotná, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov."

Výsledné formulovanie požiadaviek Memoranda, ako bolo jednomyseľne schválené a ako sme sa tu s ním stručne oboznámili, presadzovalo sa na zasadnutiach memorandového zhromaždenia veľmi bojovne. Skupina okolo Jána Palárika a Jána Nemessányiho, ktorú podporovali aj spomenutí politickí funkcionári z Liptova a Turca, dlho sa stavala proti požiadavke Okolia a memorandovej forme podania. Ostala však v značnej menšine a nakoniec ustúpila. No v ďalšom vývoji sa na čas odtrhla od memorandistov a ako politická frakcia pod názvom Nová škola slovenská prebojúvala promaďarskú orientáciu slovenskej politiky.