Našli zavraždeného cároviča
Ruskí vedci skúmajú kosti objavené v Jekaterinburgu, ktoré by mohli patriť zavraždeným členom cárskej rodiny. Ak by analýza DNA potvrdila, že patria cárovičovi Alexejovi a jednej z jeho sestier, bol by to koniec tajomstva, ktoré znepokojovalo historikov od roku 1920.
Sedemnásteho februára 1920 sa pokúsila v Berlíne spáchať samovraždu žena, ktorá o sebe neskôr vyhlasovala, že je Anastázia Romanová. Skončila v blázinci. Po prepustení sa presťahovala do Ameriky, kde žila pod menom Anna Andersonová. Tvrdila, že ju zachránil jeden z boľševických strážcov cárskej rodiny, ktorý sa neskôr stal jej milencom.
Polemika o jej identite trvala aj po jej smrti v roku 1984 a všetko sa ešte skomplikovalo, keď v roku 1991 exhumovali zo spoločného hrobu neďaleko Jekaterinburgu, niekdajšieho Sverdlovska, ostatky deviatich tiel. Podľa britských odborníkov tam pod zemou spočívali kosti cára Mikuláša II., jeho ženy Alexandry a troch dcér. Zvyšné štyri kostry mali patriť služobníctvu, ktoré boľševici popravili spolu s nimi. Otázne bolo, kam sa podeli pozostatky ďalších dvoch cárových detí. Nahrávalo to prívržencom teórie o záchrane následníka trónu a jednej z jeho sestier, o čom však seriózni vedci nechceli ani počuť, no vysvetlenie záhady ponúknuť nevedeli.
Na Leninov príkaz
Keď v júli 1918 hrozilo, že bielogvardejci a československé légie obsadia Jekaterinburg a oslobodia cára, prišiel z Moskvy rozkaz na likvidáciu Romanovcov. Podpísal ho vtedajší predseda Rady ľudových komisárov V. I. Lenin. Mikuláša s manželkou Alexandrou, dcérami Oľgou, Tatianou, Máriou, Anastáziou a synom Alexejom zavraždili v noci 16. júla 1918 v jednej z miestností domu, v ktorom ich väznili. O Leninovom príkaze sa však mlčalo, oficiálne nariadil popravu jekaterinburský soviet. Že za vraždou Romanovcov bol Lenin, dokazuje aj záznam z denníka Leva Trockého. Keď sa pýtal Sverdlova, kto nariadil popravu, Sverdlov mu povedal: „My sme to tu rozhodli. Iľjič sa domnieval, že by sme nemali nechať živú zástavu, aby sa okolo nej zomkli, najmä nie za terajších ťažkých okolností.“ Myslel tým na rojalistov, ktorých bolo v roku 1918 v Rusku stále veľa a kládli silný odpor proletárskej revolúcii. Občianska vojna pritom ešte zďaleka nebola rozhodnutá. A Lenin mal aj osobný dôvod na smrť nenávidieť Romanovcov. V roku 1887 totiž obesili jeho staršieho brata za prípravu atentátu na cára.
Spomienky vrahov
V kremeľských archívoch sa našli aj spomienky priamych účastníkov vyvraždenia cárskej rodiny. Celé roky totiž považovali aktérov masakry za hrdinov, ktorí si zaslúžia pochvalu za službu revolúcii. Jeden z nich tvrdil, že niektorých členov rodiny musel dorážať ešte po streľbe, pretože neboli hneď mŕtvi, no úlohy sa vraj zhostili humánne.
Ten „humánny“ priebeh popravy podrobne opísal ďalší z vrahov s poznámkou, že je to pre dejiny a nie na uverejnenie. „Romanovci boli úplne pokojní, nič netušili... Jurovský vtrhol dnu a postavil sa vedľa mňa. Cár sa na neho spýtavo pozrel a cárovná sa prežehnala. Jurovský pokročil dopredu a oslovil cára: ,Mikuláš Alexandrovič! Pokusy vašich priaznivcov o vašu záchranu neboli korunované úspechom. A tak v tomto ťažkom roku pre našu sovietsku republiku... sme boli poverení poslaním skoncovať s dynastiou Romanovcov.’ Ženy začali kričať a božekovať. Aj Mikuláš mrmlal: ‚Môj Bože, čo sa deje?“
Podľa Medvedeva potom vypukla divoká a neusporiadaná streľba. Najviac guliek zasiahlo cára, ktorý bol hneď mŕtvy. Horšie to bolo s ďalšími. „Trvalo to chvíľu, než sa mi podarilo prerušiť streľbu, ktorá bola veľmi chaotická,“ napísal veliteľ oddielu zvláštneho určenia Jurovský. „Uvedomoval som si pri tom, že mnoho popravovaných stále žije. Doktor Botkin sa napríklad opieral o pravý lakeť, akoby odpočíval. Ukončil som jeho život guľkou z revolvera. Alexej, Tatiana, Anastázia a Oľga boli stále nažive. Aj Demidovová žila. Súdruh Jermakov ich chcel usmrtiť bajonetom. Ale nešlo to. Musel som ich zastreliť jednu za druhou.“
Neskôr zistili, že dievčatá na chvíľu zachránili korzety posiate diamantmi, ktoré z nich urobili akési nepriestrelné vesty. Prvé výstrely prežil akýmsi zázrakom aj následník trónu. „Ozvalo sa Alexejovo stonanie,“ spomínal na chvíle po streľbe istý Medvedev. „Jurovský k nemu podišiel a vypálil do neho tri guľky. Cárovič potom stíchol a padol zo stoličky k nohám svojho otca.“
Koniec Tajomstva?:
DNA ukáže, či nájdené kosti patria cárovičovi.
Uloženie pozostatkov:
Začiatkom deväťdesiatych rokov uložili pozostatky cára a jeho rodiny v Petrohrade. Prišiel aj Jeľcin.
