Zakrívanie stôp
Vražda Romanovcov a všetko ostatné, čo s ňou súviselo, bolo v bývalom ZSSR tabu. Časom začal sovietskemu režimu prekážať dokonca aj samotný dom. V júli 1975 predložil vtedajší šéf KGB Jurij Andropov na rokovanie politbyra návrh na jeho likvidáciu s odôvodnením, že by sa oňho mohli zaujímať cudzinci a zneužiť ho na antisovietsku propagandu. Politbyro návrh schválilo a nariadilo, aby Ipatievov dom vo Sverdlovsku zbúrali. Krajským tajomníkom tam bol vtedy budúci prvý ruský prezident, no vtedy ešte horlivý a poslušný komunista Boris Jeľcin. Ipatievov dom, miesto cárovraždy, dal okamžite odstrániť. O vyše dvadsať rokov neskôr sa ten istý Jeľcin nehanbil zúčastniť slávnostného ukladania ostatkov posledného ruského cára a jeho rodiny v Petrohrade.

Kostrové ostatky Alexeja a Márie objavili pred rokom ruskí archeológovia pri Jekaterinburgu nedaľeko miesta, kde bolševici cárskú rodinu postrieľali. Eduard Rossel vyhlásil, že testy prevedené v americkom laboratóriu expertním týmom lekárskej fakulty Massachusettskej univerzity potvrdily identitu kostrových fragmentov. Ruská generálna prokuratúra kôli nálezu obnovila vyšetrovanie okolností smrti cára Mikuláša II.
Celá cárská rodina bola v roku 1918 veznená a následne popravená nedaleko uralského Jekaterinburgu. Ostatky cára Mikuláša II., jeho ženy a troch dcér boly nájdené pri Jekaterinburgu už na konci 70. rokov. Potom, čo predchádzajuce genetické testy potvrdily ich totožnosť, boli v Petrohrade v deň 80. výročia zavraždenia ostatky slávnostne pochované. Vtedy poskytol prvý dôkaz manžel britskej královnej princ Philip, ktorý je s Romanovci v príbuzenskom vzťahu. Genetická a molekulárna analýza DNA preukázala rodovoú príbuznosť jeho tkaniva s pozostatkami cárskej rodiny. Pokiaľ ide o zostávajúcich dvoch členov rodiny, ostatky Alexeja a štvrtej dcéry Márie v hromadnom hrobe objavené neboli, a ich osud bol preto zahalení tajomstvom. Podľa niektorých špekulací boli ich telá spálené a popol rozprášeny v lese, podla dalších boli pochovaní inde než zbytok rodiny. Na verejnosti však kolovali i odvážnejšie domnienky. Podla jednej z nich obe deti masaker prežily. Čas od času sa objavujú jedinci, ktorý sa za nich alebo za ich potomkov prehlasujú. Terajšie výsledky testov DNA by mohli tieto domnienky a špekulácie definitívne vyvrátiť.

Romanovci, meno panujúc. rodu v Rusku 1613-1917. Nevýznamní rod západoruského pôvodu zaujal v Moskevskom štáte za posledních Rurikovcov silné postavenie hlavne tým, že vynikající politik Nikita Romanovič sa stal vodcom dvorných, vojen. a úrad. kruhov strednej a drobnej šlachty v boji proti vys. šlachte býv. panujících kniežat rôznych rurikovských vetiev. Jeho syn, metropolita Filaret Romanov, patril k hl. postavám rokov 1598-1613 a po zlomení starej aristokracie, po striedání cárov Godunova, Sujského a Samozvance, po likvidacií povstání nižších sociálnych vrstiev a poľských vpádov, vítazná stredná a drobná šlachta zvolila za cára Filaretovho syna Michaila (1613-45).

Vplyvom caesaro-papismu sa stalo pravoslávne veľmi dôležitou zložkou dynastickej ideológie Romanovcov, ktorá predovšetkým obmedzovala možnosť si zobrať niekoho z cudzieho panujúceho rodu. Romanovci nemali príbuzenský zväzok s katolickými rodmy. Zväzok s nemeckými princeznami a princami bývali často vysvetlované politickou tendenciou. V skutočnosti boli obyčajným dôsledkom ústavnej požiadavky, aby cárovna bola pravoslávnou a dôsledkom romanovskej tradície, ktorá žiadala prestup k pravosláve od cudziniek. S nimi sa ženily velkokniežatá a zachovanie pravoslávnosti od velkoknažných, keď sa vydávali do cudziny, čo pre katolícke dynastie bolo neprijateľné. Ortodoxní pravoslávni a nedostatok mužských členov rodu do 19. stor. viedol ku skutočnosti, že okrem Ruska nebolo iných pravoslavných štátov. To bolo príčinou asi najcharakteristickejšieho rysu romanovskej dynastie ako celku: nerobila dynastickú zahraničnú politiku! Romanovci sa nesnažili obsadzovať cudzie tróny a ani jeden neobsadili, neviedli vojny v záujme rodu a diplomat. sporov o územné dedičtvo! To bola jedna z príčin úspešnej zahr. politic. bilancie Romanovcov. Za ich panovania moskevský štát strednej veľkosti sa stal svetovou ruskou veľmocou, aj keď medzi nimi bolo dosť neschopných a dokonca i duševne nenormálných panovníkov...