Koniec Dynastie Romanovcov

História Romanovcov

V roku 1613 nastupujú na trón Romanovci. Prvý panovník z ich dynastie bol Michal III. Romanov. Po porazení Zlatej Hordy nastupuje na trón Ivan IV. Kalifa (Hrozný). Jedným z najdôležitejších panovníkov bol Peter I. Veľký. Ako prvý Ruský panovník mal titul cár. Rusko nebolo priamo zatiahnuté do 30- ročnej vojny. Peter Veľký nastúpil vo veľmi ťažkej situácii:
• Je tu veľmi silný feudalizmus, čo znamená, že je tu málo miest, obchodov a remesiel.
• Je obkolesené zo všetkých strán nepriateľmi. Na Severe – Švédi, na Východe – Mongoli, na Juhu – Turci a na Západe – Poľsko a Prusko.
• Bola tu veľmi silná šlachta – Bojari. Mali tradíciu vo vikingských kmeňoch. Mali veľkú bradu (ktorú im dal neskôr ostrihať), lebo mali určitú dôstojnosť, postavenie. Mali veľkú hospodársku moc, lebo vlastnili veľa pôdy.

Peter vedeľ že Rusko je vo veľmi zlej situácii, ale nevedel čo spraviť. Preto odišiel inkognito z Ruska do Západnej Európy, aby mohol sledovať ako sa tam panuje. V tomto období, keď bol v Európe ale Peter Veľký ešte oficiálne nevládol. Nejaký čas pracoval aj v prístave. Keď sa potom neskôr vrátil do Ruska, začal to pretláčať aj tu. Viedol tichú vojnu s Bojarmi. Získal si pod svoj vplyv aj armádu. Hoci Peter I. Veľký vládne sám a dominantne, jeho zámer je robiť reformy. Peter I. Veľký reprezentuje Osvietenský Absolutizmus. Zaznamenáva revolučné zmeny. Sú to kontrolované, vedomé zmeny, ktoré vedu k pokroku štátu. Jeho najdôležitejšími reformamy boli:
• Ostrihanie brád predstavieteľom Ruskej šlachty – Bojari – ktorý boli veľmi silný. Týmto znakom vlastne ukázal že má nad nimi moc. Potlačenie šlachty. Je to jeden zo znakov osvietenského absolutizmu.
• Zvýšenie daní
• Zlepšenie armády (kvôli nepriateľom, Baltskému moru a Čiernemu moru). Veľká časť peňazí išla práve do armády. Zavolal si do Ruska pruských dôstojníkov (Junkeri), aby cvičili jeho armádu. Zaviedli tu Pruský spôsob disciplíny a výcviku v armáde „Drill“. Je to úplné prijatie rozkazu. Vďaka Drillu sa zlepšila sila armády, a tak vyriešil otázku nepriateľov. Dosiahol výťazstvo v Severnej vojne (1700 – 1721).

Peter Veľký tu bojoval proti Švédom. Švédi prehrali, boli vyčerpaní a tak si vybojoval prístup k Baltskému moru. Dovtedy bolo Švédsko leaderom Škandinávie. Teraz jeho miesto zaujalo Rusko, aj v politickom vplyve. Nahradilo Švédsko vo vplyve na celú Škandináviu a aj na celú Európu. Vďaka tomuto prístupu k Severnému moru, neskôr Rusi porušili za Napoleona kontinentálnu blokádu. Víťazstvo dosiahol tiež v Južnej vojne proti Turkom, ktorú opäť vyhrali Rusi. Vybojoval si tak polostrov Krym a prístup k Čiernemu moru. Najvýznamnejšou korysťou bolo to Baltské more. Nevedel ako Rusko posunúť bližšie k Európe. Nakoniec postavil nové mesto: Petrohrad, ktoré sa stalo novým hlavným mestom. Vďaka tomuto mestu malo Rusko prístup k Severu. Stalo sa komunikačným centrom pre Rusov.

Podriadil si pod seba aj cirkev a celé duchovenstvo. Snažil sa poeurópštiť Rusko, chcel aby bolo také ako Európa, podobne potom aj Lenin, ktorý to ale dotiahol až do takých krajností, že sa snažil zmeniť písmo azbuku na latinku, čo sa mu ale nepodarilo. Po smrti Petra I. Veľkého nastupuje na trón Perer II. Veľký. Po ňom nastupuje manželka vnuka Petra I. Veľkého – Katarína II. Veľká. Stala sa cárovnou a druhou osvietenskou panovníčkou v Rusku. V rokoch 1773 až 1795 dochádzalo k deleniu Poľska medzi Prusko, Rusko a Rakúsko. Malo to 3 fázy.
Prvé delenie v roku 1773 a posledné v 1795. Súčastne s Katraínou II. vládla v Rakúsku aj Mária Terézia. Katarína II. bola rovnako ako Peter I. Osvietenskou absolutistkou. Aj za jej vlády, rovnako tak ako za Petrovej, dochádza k územnému rozmachu ríše. Ale Katarína na rozdiel od Petra dosiahla tento rozmach diplomatickou cestou. Za jej vlády došlo k ďalšiemu rozšíreniu Ruska na Západ – získala Ukrajinu a časť Poľska (vtedy, keď bolo to delenie). V tomto období, 4. 7. 1776, došlo k vzniku USA. Odtiaľ prichádza späť do poľska Tadeusz Koscíuzsko. Bol to vojak, v USA bol vo Washingtonovej armáde. Po vzniku USA sa vracia do Poľska aby mu pomohol. Viedol povstanie proti Rusku, avšak toto povstanie sa nakoniec stalo zámienkou pre posledné delenie Poľska. Preto došlo k pripojeniu poslednej, tretej, časti Poľska k Rusku.

Počas vlády Romanovcov, prebehla v Rusku aj protinapoleónska vojna. V tej dobe vládol cár Alexander I. Romanov. Ruské vojsko vtedy viedol maršál Kutuzov. V roku 1904 bez akéhokoľvek varovania či vyhlásenia vojny, japonské torpédové lode spustili paľbu na ruskú flotilu na Ďalekom východe. Ako výsledok japonského i ruského snaženia brániť vlastné záujmy v Kórei a Mandžusku, došlo k Rusko – Japonskej vojne. Ruská armáda bola vytlačená z Kórey do Mundžuska. Rusi prehrali, a preto došlo k zhoršeniu vnútornej situácie v Rusku. 22. 1. 1905 tisíce robotníkov vrátane žien a detí pokojne kráčali smerom k cárskemu palácu v Sankt Peterburgu. Prichádzali k cárovi s petíciou, v ktorej žiadali zlepšenie pracovných podmienok, viac osobnej slobody a volené národné zhromaždenie. Cárski vojaci začali zo schodov paláca strieľať do davu. Zmasakrovali stovky neozbrojených robotníkov. Tento deň vošiel do dejín ako Krvavá Nedeľa. Krvavá Nedeľa znamenala koniec všetkých pokojných pokusov o zmenu. Aby Mikuláš II. zastavil vzburu, súhlasil s ustanovením volenej dumy, čiže parlamentu. Duma mala navrhovať nové zákony. Hoci niektorí ľudia boli spokojní s touto zmenou, iní cítili, že duma nestačí. Ukázalo sa že mali pravdu. Liberálna politika dumy na prvých dvoch zasadaniach cára natoľko vystrašila, že dumu okamžite rozpustil. Tretie, oveľa konzervatívnejšie zhromaždenie poslancov nekompromisne potlačilo každú revolučnú aktivitu. Štvrtá duma, ktorá sa zišla roku 1912, síce dostala povolenie pokračovať v činnosti, ale v skutočnosti nemala žiadne právomoci. Výnimkou bola úloha poradcu vo veciach zahraničnej politiky.

Roku 1914 bolo Rusko zapojené do 1. svetovej vojny. Vo februári 1917 prebehla februárová revolúcia – došlo k abdikácii cára Mikuláša II. a k vzniku dočasnej vlády. Bol to pokus o vznik kapitalistickej vlády, čo znamenalo, že táto dočasná vláda reprezentovala bohatých obchodníkov. V novembri 1917 bola Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR). Je to októbrová revolúcia, lebo v Rusku nemali gregoriánsky kalendár. Neprijali v 17. storočí gregoriánsku reformu, dnes to ešte stále nieje z cirkevného hľadiska prijaté. Počas tejto revolúcie došlo k prevratu bolševikov, na čele s Leninom a Trotským. Zvrhli cára, vyvraždili celú jeho rodinu – okrem Anastázie.

Zavraždenie Romanovcov

Bolo 16. júla 1918, cár a jeho rodina vstali o deviatej hodine doobeda, za celý deň mali povolenú iba hodinovú vychádzku po záhrade, inak museli byť všetci zatvorení doma. Rodina dosial netušila že je to ich posledná vychádzka. Mesto Jakaterinburg kde bola rodina veznená vtedy dobývaná aj československymi légiami, tak z Moskvy prišiel rozkaz ten deň uskutočniť tajnú popravu cára, jeho manželky, všetkych detí a ich doprovodu. Zatiaľ co v Ipjatevovom dome čakala popravčia čata na potvrdzující telegram, rodina sa pomaly ukladala k spánku. Velitel čaty Jurovskij vybral ich členov starostlivo, peniaze za vykonanú prácú dostali vopred. Každý mal presne stanovené na koho bude strielať. Jurovskij si ihned "vybavil" bývaleho cára a jeho syna Alexeja, potom mali ostatný strielať na zostavajúcich v presnom poradí: cárovnú, potom lekára, dcéry... O polnoci zo 16. na 17.júla 1918 bola celá rodina prebudená pod zámienkou že musí byť prevezená inam. Behom polnoci boli všetci rodiní príslušníci pripravený na cestu. Alexej bol veľmi ospalý takže ho Mikuláš musel niesť v náručí. Všetci boli potom odvedení do suterénu kde im nariadili čakať. Po chvíli požiadal Mikuláš o stoličku pre cárovnu. Boli prinesené dve stoličky na ktoré se obaja manželia posadili. Cár stále držal v náručí Alexeja a za nimi stáli štyri dcéry, doktor Botkin, Alexej Trupp, komorná Anna Demidová a kuchár Charitonov.
Odrazu do miestnosti vpochodoval oddiel vojakov. "Máme rozkaz vás zastreliť"! Oznámil Jurovskij a okamžite stisol spúšť na cára ktorý vstal, obrátil sa k rodine, potom na Jurovského a chcel niečo povedat. Ľavou rukou sa pokúšal chrániť cárovnú a v pravej stále držal svojho syna. Jurovskij okamžite zamieril na cára a hneď na to na Alexeja, cár ihneď padol na podlahu. Potom začali strielať ostatní -najprv na cárovnú a doktora Botkina. Ked dcéry videli, ako ich rodičia a brat zomierajú, začali kričať. Niektoré sa ešte rychlo prežehnali než zasiahnuté spadly na podlahu. Teraz prišli na rad Trupp, Charitonov a Demidová. Tá sa udržala nažive nejdlhšie zo všetkých, pretože držala vankúše, ktoré držala pre cárovnú na údajnú cestu. Guľky sa tím zablokovaly a Demidová pobehovala sem a tam. Nakoniec bola dobodaná bajonetmy. Čata musela viacejkrát strielať i na Anastáziu pretože ani tá nebola ihned mŕtva, nakoniec sa na ňu všetci vrhli ako zvieratá, strielali a bodali do nej bajonetmy, až prestala javiť akékoľvek známky života. Alexej najprv omdlel, potom sa zase prebral a začal stonať. Jurovskij ho kopol do hlavy a strelil do ucha. Cárevičovho psa umlátili pažbami pušiek a rozšlapali. Potom položili telá príslušníkov rodiny najprv na znak a potom boli prohliadnuté, či ešte nežijú. Všetky cennosti boly mŕtvolám odobrané. Mŕtve telá potom bol zabalené do obrusov a naložené na nákladný automobil ktorý bol po celú dobu pristavený a motor stále bežal aby nebolo počut strelbu. Členovia vražedného komanda sa pokúsili odstrániť stopy krvy pilinami. Vojakom ktorí boli poverení upratať suterén sa z tích krvavých jatiek urobilo špatne. Mŕtvoly boli ešte tú noc dovezené na lúku v lese blízko dedinky Koptjaki. Tu boly mŕtvoly rozsekané a spálené, tváre boly k nepoznaniu znetvorené kyselinou. Popravčia čata po celej tejto procedúre išla svoj "hrdinský čin" poriadne osláviť!

Našli zavraždeného cároviča
Ruskí vedci skúmajú kosti objavené v Jekaterinburgu, ktoré by mohli patriť zavraždeným členom cárskej rodiny. Ak by analýza DNA potvrdila, že patria cárovičovi Alexejovi a jednej z jeho sestier, bol by to koniec tajomstva, ktoré znepokojovalo historikov od roku 1920.
Sedemnásteho februára 1920 sa pokúsila v Berlíne spáchať samovraždu žena, ktorá o sebe neskôr vyhlasovala, že je Anastázia Romanová. Skončila v blázinci. Po prepustení sa presťahovala do Ameriky, kde žila pod menom Anna Andersonová. Tvrdila, že ju zachránil jeden z boľševických strážcov cárskej rodiny, ktorý sa neskôr stal jej milencom.
Polemika o jej identite trvala aj po jej smrti v roku 1984 a všetko sa ešte skomplikovalo, keď v roku 1991 exhumovali zo spoločného hrobu neďaleko Jekaterinburgu, niekdajšieho Sverdlovska, ostatky deviatich tiel. Podľa britských odborníkov tam pod zemou spočívali kosti cára Mikuláša II., jeho ženy Alexandry a troch dcér. Zvyšné štyri kostry mali patriť služobníctvu, ktoré boľševici popravili spolu s nimi. Otázne bolo, kam sa podeli pozostatky ďalších dvoch cárových detí. Nahrávalo to prívržencom teórie o záchrane následníka trónu a jednej z jeho sestier, o čom však seriózni vedci nechceli ani počuť, no vysvetlenie záhady ponúknuť nevedeli.

Na Leninov príkaz
Keď v júli 1918 hrozilo, že bielogvardejci a československé légie obsadia Jekaterinburg a oslobodia cára, prišiel z Moskvy rozkaz na likvidáciu Romanovcov. Podpísal ho vtedajší predseda Rady ľudových komisárov V. I. Lenin. Mikuláša s manželkou Alexandrou, dcérami Oľgou, Tatianou, Máriou, Anastáziou a synom Alexejom zavraždili v noci 16. júla 1918 v jednej z miestností domu, v ktorom ich väznili. O Leninovom príkaze sa však mlčalo, oficiálne nariadil popravu jekaterinburský soviet. Že za vraždou Romanovcov bol Lenin, dokazuje aj záznam z denníka Leva Trockého. Keď sa pýtal Sverdlova, kto nariadil popravu, Sverdlov mu povedal: „My sme to tu rozhodli. Iľjič sa domnieval, že by sme nemali nechať živú zástavu, aby sa okolo nej zomkli, najmä nie za terajších ťažkých okolností.“ Myslel tým na rojalistov, ktorých bolo v roku 1918 v Rusku stále veľa a kládli silný odpor proletárskej revolúcii. Občianska vojna pritom ešte zďaleka nebola rozhodnutá. A Lenin mal aj osobný dôvod na smrť nenávidieť Romanovcov. V roku 1887 totiž obesili jeho staršieho brata za prípravu atentátu na cára.

Spomienky vrahov
V kremeľských archívoch sa našli aj spomienky priamych účastníkov vyvraždenia cárskej rodiny. Celé roky totiž považovali aktérov masakry za hrdinov, ktorí si zaslúžia pochvalu za službu revolúcii. Jeden z nich tvrdil, že niektorých členov rodiny musel dorážať ešte po streľbe, pretože neboli hneď mŕtvi, no úlohy sa vraj zhostili humánne.
Ten „humánny“ priebeh popravy podrobne opísal ďalší z vrahov s poznámkou, že je to pre dejiny a nie na uverejnenie. „Romanovci boli úplne pokojní, nič netušili... Jurovský vtrhol dnu a postavil sa vedľa mňa. Cár sa na neho spýtavo pozrel a cárovná sa prežehnala. Jurovský pokročil dopredu a oslovil cára: ,Mikuláš Alexandrovič! Pokusy vašich priaznivcov o vašu záchranu neboli korunované úspechom. A tak v tomto ťažkom roku pre našu sovietsku republiku... sme boli poverení poslaním skoncovať s dynastiou Romanovcov.’ Ženy začali kričať a božekovať. Aj Mikuláš mrmlal: ‚Môj Bože, čo sa deje?“
Podľa Medvedeva potom vypukla divoká a neusporiadaná streľba. Najviac guliek zasiahlo cára, ktorý bol hneď mŕtvy. Horšie to bolo s ďalšími. „Trvalo to chvíľu, než sa mi podarilo prerušiť streľbu, ktorá bola veľmi chaotická,“ napísal veliteľ oddielu zvláštneho určenia Jurovský. „Uvedomoval som si pri tom, že mnoho popravovaných stále žije. Doktor Botkin sa napríklad opieral o pravý lakeť, akoby odpočíval. Ukončil som jeho život guľkou z revolvera. Alexej, Tatiana, Anastázia a Oľga boli stále nažive. Aj Demidovová žila. Súdruh Jermakov ich chcel usmrtiť bajonetom. Ale nešlo to. Musel som ich zastreliť jednu za druhou.“
Neskôr zistili, že dievčatá na chvíľu zachránili korzety posiate diamantmi, ktoré z nich urobili akési nepriestrelné vesty. Prvé výstrely prežil akýmsi zázrakom aj následník trónu. „Ozvalo sa Alexejovo stonanie,“ spomínal na chvíle po streľbe istý Medvedev. „Jurovský k nemu podišiel a vypálil do neho tri guľky. Cárovič potom stíchol a padol zo stoličky k nohám svojho otca.“

Koniec Tajomstva?:
DNA ukáže, či nájdené kosti patria cárovičovi.

Uloženie pozostatkov:
Začiatkom deväťdesiatych rokov uložili pozostatky cára a jeho rodiny v Petrohrade. Prišiel aj Jeľcin.

Zakrívanie stôp
Vražda Romanovcov a všetko ostatné, čo s ňou súviselo, bolo v bývalom ZSSR tabu. Časom začal sovietskemu režimu prekážať dokonca aj samotný dom. V júli 1975 predložil vtedajší šéf KGB Jurij Andropov na rokovanie politbyra návrh na jeho likvidáciu s odôvodnením, že by sa oňho mohli zaujímať cudzinci a zneužiť ho na antisovietsku propagandu. Politbyro návrh schválilo a nariadilo, aby Ipatievov dom vo Sverdlovsku zbúrali. Krajským tajomníkom tam bol vtedy budúci prvý ruský prezident, no vtedy ešte horlivý a poslušný komunista Boris Jeľcin. Ipatievov dom, miesto cárovraždy, dal okamžite odstrániť. O vyše dvadsať rokov neskôr sa ten istý Jeľcin nehanbil zúčastniť slávnostného ukladania ostatkov posledného ruského cára a jeho rodiny v Petrohrade.

Kostrové ostatky Alexeja a Márie objavili pred rokom ruskí archeológovia pri Jekaterinburgu nedaľeko miesta, kde bolševici cárskú rodinu postrieľali. Eduard Rossel vyhlásil, že testy prevedené v americkom laboratóriu expertním týmom lekárskej fakulty Massachusettskej univerzity potvrdily identitu kostrových fragmentov. Ruská generálna prokuratúra kôli nálezu obnovila vyšetrovanie okolností smrti cára Mikuláša II.
Celá cárská rodina bola v roku 1918 veznená a následne popravená nedaleko uralského Jekaterinburgu. Ostatky cára Mikuláša II., jeho ženy a troch dcér boly nájdené pri Jekaterinburgu už na konci 70. rokov. Potom, čo predchádzajuce genetické testy potvrdily ich totožnosť, boli v Petrohrade v deň 80. výročia zavraždenia ostatky slávnostne pochované. Vtedy poskytol prvý dôkaz manžel britskej královnej princ Philip, ktorý je s Romanovci v príbuzenskom vzťahu. Genetická a molekulárna analýza DNA preukázala rodovoú príbuznosť jeho tkaniva s pozostatkami cárskej rodiny. Pokiaľ ide o zostávajúcich dvoch členov rodiny, ostatky Alexeja a štvrtej dcéry Márie v hromadnom hrobe objavené neboli, a ich osud bol preto zahalení tajomstvom. Podľa niektorých špekulací boli ich telá spálené a popol rozprášeny v lese, podla dalších boli pochovaní inde než zbytok rodiny. Na verejnosti však kolovali i odvážnejšie domnienky. Podla jednej z nich obe deti masaker prežily. Čas od času sa objavujú jedinci, ktorý sa za nich alebo za ich potomkov prehlasujú. Terajšie výsledky testov DNA by mohli tieto domnienky a špekulácie definitívne vyvrátiť.

Romanovci, meno panujúc. rodu v Rusku 1613-1917. Nevýznamní rod západoruského pôvodu zaujal v Moskevskom štáte za posledních Rurikovcov silné postavenie hlavne tým, že vynikající politik Nikita Romanovič sa stal vodcom dvorných, vojen. a úrad. kruhov strednej a drobnej šlachty v boji proti vys. šlachte býv. panujících kniežat rôznych rurikovských vetiev. Jeho syn, metropolita Filaret Romanov, patril k hl. postavám rokov 1598-1613 a po zlomení starej aristokracie, po striedání cárov Godunova, Sujského a Samozvance, po likvidacií povstání nižších sociálnych vrstiev a poľských vpádov, vítazná stredná a drobná šlachta zvolila za cára Filaretovho syna Michaila (1613-45).

Vplyvom caesaro-papismu sa stalo pravoslávne veľmi dôležitou zložkou dynastickej ideológie Romanovcov, ktorá predovšetkým obmedzovala možnosť si zobrať niekoho z cudzieho panujúceho rodu. Romanovci nemali príbuzenský zväzok s katolickými rodmy. Zväzok s nemeckými princeznami a princami bývali často vysvetlované politickou tendenciou. V skutočnosti boli obyčajným dôsledkom ústavnej požiadavky, aby cárovna bola pravoslávnou a dôsledkom romanovskej tradície, ktorá žiadala prestup k pravosláve od cudziniek. S nimi sa ženily velkokniežatá a zachovanie pravoslávnosti od velkoknažných, keď sa vydávali do cudziny, čo pre katolícke dynastie bolo neprijateľné. Ortodoxní pravoslávni a nedostatok mužských členov rodu do 19. stor. viedol ku skutočnosti, že okrem Ruska nebolo iných pravoslavných štátov. To bolo príčinou asi najcharakteristickejšieho rysu romanovskej dynastie ako celku: nerobila dynastickú zahraničnú politiku! Romanovci sa nesnažili obsadzovať cudzie tróny a ani jeden neobsadili, neviedli vojny v záujme rodu a diplomat. sporov o územné dedičtvo! To bola jedna z príčin úspešnej zahr. politic. bilancie Romanovcov. Za ich panovania moskevský štát strednej veľkosti sa stal svetovou ruskou veľmocou, aj keď medzi nimi bolo dosť neschopných a dokonca i duševne nenormálných panovníkov...

K tragickému koncu dynastie, ktorá vo svet.vojne a revolúcií ztratila 18 svojích členov, veľmi prispela osobnosť Mikuláša II. Rozhodne nestačil na úlohy, ktoré doba ukladala panovníkovi. Osudným sa mu stalo jeho manželstvo s Alexandrou Feodorovnou, ktorá posilňovala absolutistické zmýšlanie svojho muža a preniesla na následníka Alekseja hesenskú rodovú Hemofóliu. Stále obavy o život jediného syna vytvorily okolo cárskej rodiny ovzdušie, v ktorom naberal kompromitující vplyv mystický Rasputin. Počas svet. vojny opozícia proti tejto kamarile zo strany členov rodu vyvrcholila na účasti velkokniežata Dimitrija Pavloviča na zavraždení Rasputina a v kolektívnom liste velkokieížat cárovi, v ktorom vzniesli tažkú obžalobu proti nemu samotnému tím, že ospravedlňovali čin Dimitrija Pavloviča "příkazom svedomia". Bolo to jediné kolektívne politické vystúpenie členov rodu, z nich väčšina od 20. stor. ukazovala slabého dynastického ducha, uzatvárala morganatické manželstvá vzdávajúc sa práv na trón, snažila sa o úplne súkromný život a vôbec prejavovala akúsi rodovoú únavu. Palácový prevrat (1916) mal nastoliť miesto Mikuláša II. buď jeho brata, liberálneho Michaila Aleksandroviča, alebo najvyššieho veliteľa Nikolaje Nikolajeviča. Avšak tentokrát skôr než zákrok dôstojníkov a byrokratov prišla revolúcia ľudu. Po feb. revolúcii r. 1917 cár s rodinou boli postavení pod dozor, ale ostatní Romanovci zostali volní. Všetci odmietli opustiť vojnové Rusko a prehlásili poslušnosť dočasnej vláde. Po okt. revolúcií väčšina bola uveznená, Mikuláš s manželkou, zo synom a štyrma dcérami bol zabitý 18. júla 1918 v Jekaterinburgu, niekolko velkokniežat 19. júla v Alapajevsku a 30. jan. 1919 v Petrohrade. Michail Alexandrovič, ktorý po abdikacií Mikuláša odmietol korunu, pravdepodobne tiež zahynul (v lete 1918).

Dnes žijú všetci Romanovci samostatne mimo Ruska. Bratranec bývl. cára Kirill Vladimirovič, počas nezvestnosti Michaila Alexandroviča sa stal hlavou rodu, pokúsil sa prehlásiť v r. 1922 za správcu ruského trónu, v r. 1924 císarom a svojho syna Vladimíra následníkom! Avšak neoboznámil o tom oficiálne ani panujíce rody... Väčšina ostatních členov býv. dynastie jeho jednanie úplne odsoúdila.
Tento rok tomu bolo 90 rokov od zabitia rodiny cára Mikuláša II. V noci zo 16. na 17. júla 1918 v suteréne Ipatjevovho domu v Jekaterinburgu ich životy ukončilo niekoľko výstrelov. Veliteľom vrahov Romanovcov bol Jakov Jurovský.
Odpočívajte v pokoji...

Vyvraždenie cárskej rodiny bolo najväčšie zverstvo v 20.storočí!!!!