Trója

SLEPÝ BÁSNIK
Historická báseň Ílias, najstaršie dielo gréckej a európskej literatúry, opisuje tragická príbeh Achilla, jeho krátky, ale na hrdinstvá bohatý život. Najslávnejší spomedzi Achájcov, bojujúcich proti Tróji, sa stal symbolom hrdinstva a bojovej slávy, ale aj nešťastného osudu. Už takmer tritisíc rokov uchvacuje a dojíma poslucháčov a čitateľov, spočiatku len v Grécku, neskôr na celom svete.
Kto je autorom takmer 16 000 veršov približujúcich osudy hrdinov z hlbín vekov? Od čias staroveku je jednoznačne pokladaný za ich autora slepý básnik a spevák Homér. Čo však vieme o človekovi, ktorý zvečnil osudy tisícok hrdinov?
Takmer nič! Viac vieme o Achillovi a Odyseovi, o Priamovi a jeho rodine ako o samotnom autorovi ich príbehov. Niekedy sa o ňom píše, že bol takmer súčasníkom Trójskej vojny, inokedy, že bol o niekoľko sto rokov mladší. Napokon sa väčšina autorov zhodla v tom, že je to prvý grécky, a teda aj európsky básnik, ktorý žil asi v polovici 8. stor. pred n. l. Pripisujú a mu obidva najstaršie grécke eposy – Ílias o dobytí Tróje a Odysea o návrate achájskych hrdinov po dobytí Tróje domov, ako aj niekoľko menších hymnov na gréckych bohov a báseň o žabomyšej vojne. Nevie sa presne ani kde sa Homér narodil. Mnohé mestá v Grécku, najmä na pobreží Malej Ázie súperili o to, aby im bola prisúdená pocta rodiska najslávnejšieho gréckeho básnika. Ako najpravdepodobnejšia sa uvádza Smyrna ( dnes Izmir v Turecku). Jeho otec sa vraj volal Kleanax a matka Kreteis, on sám sa pôvodne volal Melésigenés. Precestoval krajiny okolo Stredozemného mora – bol v Afrike, v Hispánii aj na Itake, nakrátko sa usadil na Kolofóne, neskôr na ostrove Ios. Ochorel však a stratil zrak. Na svojich cestách počúval rôzne príbehy a piesne, ktoré recitovali potulní básnici a speváci – aoidovia. Sám sa stal jedným z nich a možno z pôvodných menších básní, ktoré počul na svojich cestách, začal vytvárať monumentálny epos o Achillových osudoch a činoch i o príbehoch Odysea pri putovaní domov. Homérove básne si odovzdávali generácie básnikov ústnym podaním. Ďalší básnici upravovali jednotlivé verše, pridávali k nim nové alebo niektoré vynechávali. Ílias a Odysea boli diela, ktoré sa učili grécke deti od malička. Na nich sa učili grécky jazyk, z nich sa dozvedali o najstarších dejinách svojho národa. Až koncom 6. storočia pred n. l. aténsky vládca Peisistratos nechal prvý raz zapísať oba eposy, aby sa zachovali pre ďalšie generácie.

Čoskoro mnohí básnici, spisovatelia, literárni vedci, historici i filozofi skúmali tieto historické básne, aby zistili, čo je v nich pravdivé a čo nie. Gréci jednoznačne všetkému, o čom spieval Homér vo svojich básňach. Pre nich skutočne jestvovali bohovia, ktorí sídlili na Olympe, a ich potomkovia , žijúci medzi ľuďmi. Aj Trójska vojna bola pre nich historickou skutočnosťou. Stála aj samotná Trója a Mykény, sídlo vodcu achájskych bojovníkov proti Tróji – Agamemnóna, ako aj mohutný Tirýns, obklopený kyklopskými hradbami. Existoval aj ostrov Itaka, rodisko a sídlo Odysea. Aj Rimania prevzali od Grékov slávne homérske eposy – veď prvým dielom, ktoré bolo zložené v latinskom jazyku, bol práve preklad Odysey. Po stáročia sa recitovali Homérove básne, ale už nikto neveril, že kedysi naozaj existovali mestá, o ktorých Homér spieval. Grécki bohovia i héroovia sa stali len bájnymi bytosťami, zabudlo sa na svet achájskych Grékov. BRONZOVÁ DOBA
Keď Homér opisuje v Iliade zbrane, takmer vždy spomína, že sú vyrobené z bronzu. Bronzové sú hroty oštepov, bronzové sú obetné nože i meče. Hefaistos na Tetidine prosby ide vyrobiť pre Achilla novú zbroj a ako surovinu používa meď a cín. Hotové výrobky zdobí zlatom a striebrom. Avšak nielen zbrane a nástroje sú z bronzu. Tento kov je tak rozšírený, že básnik používa bronz aj ako prirovnanie – hrdina má srdce z bronzu. Bronz je kov, ktorý sa v prírode bežne nevyskytuje. Je to ľudský vynález. Ideálny pomer pre bronz je 9 dielov medi a 1 diel cínu. V Grécku sa bronz rozšíril po roku 3000 p. n. l. a bronzová doba trvala v egejskej oblasti až do konca 12. stor. p. n. l. Bronz vtedy začína vytláčať železo. Meď ani cín sa v Grécku nevyskytujú vo veľkom množstve. Náleziská medi na Cypre boli pomerne blízko aj ku Grécku, ale cín sa musel dovážať pravdepodobne až z dnešného Španielska. Bronzové zbrane boli oveľa tvrdšie ako medené, preto sa veľmi rýchlo rozšírili. Aj pracovné nástroje boli kvalitnejšie a umožnili efektívnejšiu poľnohospodársku i remeselnú výrobu. Bronz však nebol obľúbený len pre svoju tvrdosť. Homér často spomína lesk bronzových zbraní a zbroje, ktoré odrážali slnečné lúče, priam akoby boli zo zlata. Hoci bol bronz pomerne rozšírený a obľúbený, v Grécku bol vzácny, a preto remeselníci veľmi často pretavovali staré zbrane a poškodené nástroje. Na ostrove Kréta pisári jednotlivých palácov veľmi podrobne a presne zapisovali zásoby suroviny na výrobu nových zbraní a často zaznačovali do tabuliek aj poškodené nástroje, polámané bronzové kolesá alebo zlomky predmetov. Liatie bronzu umožňovalo efektívnu výrobu zbraní.

Hroty kopijí sa odlievali do foriem , práve tak ako meče a dýky. Heinrich Schliemann pri svojich výskumoch v Mykénach objavil tzv. šachtové hroby, v ktorých boli pochované významné osobnosti, pravdepodobne samotní vládcovia. Popri skvostných zlatých šperkoch a posmrtných maskách im pri pohrebe vložili na poslednú cestu aj nádherné bronzové zbrane. Čepele boli odlievané z bronzu a vykladané zlatom a striebrom. Mykénski kováči s veľkou zručnosťou a umeleckým citom zobrazili na výjavoch poľovačky na divé zvieratá. Aj rukoväte mečov boli zdobené zlatým a strieborným plechom. Z bronzu sa vyrábali aj brnenia bojovníkov. Homér opisuje Hefaista, ako vyrába novú zbroj pre Tetidinho syna. Bola určená nielen na ochranu tela, ale aj ako umelecký výrobok. Takisto štít bol vyrobený z bronzu a podľa opisu na ňom zobrazil vojnové i mierové výjavy v niekoľkých vrstvách. Takýto štít však mohol mať len slávny hrdina a bohatý náčelník. Obyčajní bojovníci mali štít spravidla z dreva alebo prútia, potiahnutý hovädzou kožou, a len v strede a po okrajoch bolo na spevnenie bronzové kovanie. TRÓJA
Keď Heinrich Schlimann začal svoj výskum na kopci Hisarlik, jeho robotníci kopali na viacerých miestach. Postupne sa Schliemannova pozornosť sústredila na hlavnú časť pahorku. Jeho robotníci prenikali meter za metrom do hlbín zeme i času a odkrývali jednu stavbu za druhou. Niektoré ležali na tej istej úrovni a pochádzali z rovnakého obdobia, iné ležali v niekoľkých vrstvách nad sebou. Najmladšie nálezy, ktoré určil, pochádzali z helenisticko – rímskeho obdobia, najstaršie približne z roku 3000 p. n. l. V rokoch 1932 – 1938 nadviazali na Schlimannove a Dőrpfeldove výskumy Američania pod vedením Carla W. Blegena. Nové metódy a pracovné postupy spresnili staršie výskumy a lepšie pomohli datovať jednotlivé vrstvy. Ako však vyzerala Trója v minulosti a ako vyzerá dnes?

TRUVA! TRUVA!
Do Tróje sa dnes dostaneme pohodlne z mestečka Čanakkale mikrobusom. Na malom námestí na kraji mesta desiatky šoférov čakajú na turistov a prekrikujú sa volaním: Truva! Truva! Tak sa dnes nazýva mesto, kde ležala staroveká Trója. Keď získajú dostatok záujemcov, odvezú ich prašnou cestou pomedzi obrobené polia niekoľko kilometrov na juh.
Keď na asfaltovom parkovisku vystúpime, hneď uvidíme drevenú siluetu obrovského dreveného koňa, ktorého tam postavili ako turistickú atrakciu a vyhliadkovú vežu. Po rebríku sa môžeme dostať na jeho chrbát, odkiaľ je pekný výhľad na okolitú krajinu. Pod ním je drevená nízka budova, ktorá nahrádza miestne múzeum.

Pred ňou je niekoľko kusov grécko-rímskej keramiky. Inak z veľkých pokladov v samotnej Tróji nevidíme nič. Väčšinu predmetov odviezli do Berlína (slávny Priamov poklad), do Istanbulu alebo do iných svetových múzeí. Návštevník môže preto obdivovať na mieste starovekej Tróje prakticky len ruiny jednotlivých stavieb z rôznych období. Tak ako prenikol Schliemann z najmladších období do najstarších, aj dnešný návštevník vidí najprv grécko-rímske stavby (resp. ich zvyšky). Z 3. a 2. storočia p. n. l. však preniká postupne do hlbín času o tisícročia späť.
Turistický chodníček vyznačený medzi ruinami nás vedie okolo vysokej hradby Tróje/Vlla. Ešte dnes je monumentálny zvyšok vysoký asi 5 – 6 m, postavený z veľkých kamenných kvádrov. Keď stojíme pri úpätí hradby, nad hlavou sa nám týči len fragment hradieb, ktoré kedysi chránili Tróju a ktoré sa snažili dobyť achájski bojovníci. Neskorší obyvatelia Tróje ich väčšinou rozobrali a kamene použili stavbu nových budov. V hradbách sa nachádzali brány, z ktorých Homér najčastejšie spomína Dardanskú a Skajskú. Z oboch strán boli opevnené mohutnými vežami a vstup chránili silné drevené vráta. V Íliade sa uvádza, že ulice boli dláždené veľkými kameňmi. Toto dláždenie archeológovia skutočne aj našli. Ulica, ktorú odkryli pri jednej z brán, bola široká 3,30 m. Centrom Tróje bol kráľovský palác, postavený na plošine. Okolo neho boli pravidelne rozmiestnené chrámy a domy obyvateľov Tróje. Mali jednoduchý pôdorys, ktorý poznáme aj z mykénskeho Grécka. Boli obdĺžnikové, v strede bývalo ohnisko alebo kozub. Bočné steny vpredu trochu vystupovali a s pretiahnutou strechou vytvárali akúsi verandu. Podľa gréckeho vzoru sa im hovorí megaron. Pri výskume Schliemann, Dőrpfeld i Biegen našli množstvo keramiky. Z mladších vrstiev už bola keramika robená na kruhu, v starších vrstvách bez neho. Nádoby mali najrozmanitejší vzhľad: boli nízke a široké, s veľkým bruchom a pretiahnutým hrdlom, iné zas úzke a štíhle. Aj výzdoba bola na nich pestrá. Niektoré mali jednoduché ryté ornamenty, iné zložité obrazce z vlnoviek, špirál, krúžkov a bodiek alebo hviezdic. Pred mnohými domami sa našli aj veľké, niekedy až dva metre vysoké nádoby na zásoby. Okolo homérskej hradby, zachovanej v dĺžke niekoľkých desiatok metrov, prejdeme k malej plošine, na ktorej kedysi stál chrám zasvätený bohyni Aténe.

Dnes je plošina zarastená kríkmi a nízkymi stromami, ale aj tak je z nej pekný výhľad na okolitú krajinu.
Chodník nás napokon privedie pomedzi základy niekoľkých budov znovu na najvyššiu plošinu dnešnej Tróje, kde sa nachádza divadlo z rímskej doby. Polkruhové rady sedadiel pôsobia takmer domácky a sú v bezprostrednej blízkosti scény, na ktorej vystupovali herci. Tu sa usadia po prehliadke návštevníci a zamýšľajú sa nad osudom mesta a jej obyvateľov spred mnohých tisícročí. OBJAVITEĽ TRÓJE
Európsky stredovek poznal grécke a rímske literárne diela. Usilovne sa odpisovali, ale boli uložené na policiach kláštorov, len zriedkavo sa dostali do domácností bohatých mešťanov, prípadne vládcov. Až renesancia sa znovu prihlásila k dedičstvu antického sveta, k jeho kultúre i radosti zo života. Renesanční velikáni, ako napríklad taliansky básnik Francesco Petrarca alebo jeho rodák Giovanni Boccacio, ktorý dokonca preložil Homérovo dielo do latinčiny, cieľavedome vyhľadávali v kláštoroch diela antických autorov, aby ich znovu vrátili čitateľom. Keď Nemec Gutenberg objavil v polovici 15. storočia kníhtlač, začalo sa masové šírenie tlačených kníh, a záujem o písané slovo sa ešte prehĺbil. Koncom 18. storočia sa súčasťou vzdelania stala klasická filológia – náuka o gréckom a latinskom jazyku – i antické dejiny. Ľudia začali čoraz viac cestovať a hľadali starobylé miesta, o ktorých čítali. Objavili cisársky Rím aj Periklove Atény. Spod sopečných nánosov sa na denné svetlo znovu vynárali Pompeje a Herculaneum, bola objavená slávna Olympia, kde sa usporadúvali olympijské hry. Nikto však neveril, že by mohla existovať Trója alebo Mykény. Grécke dejiny sa začali až rokom 776 p. n. l. Čo bolo predtým, to bola mytológia. SILA PRESVEDČENIA
Jeden človek však predsa veril, že Trója existovala. Keď malý chlapec Heinrich Schliemann, ktorý sa narodil 6. januára 1822 v Nemecku v rodine evanjelického pastora, počúval do otca príbehy o trójskych hrdinoch a videl pestrý obrázok horiacej Tróje, presviedčal otca, že Trója musela existovať a on ju nájde.
Cesta k objavu Tróje však bola dlhá. Hoci Schliemann študoval na gymnáziu a dostal dobrú prípravu, musel sa živiť ako pomocník v obchode. Koncom roku 1841 sa dostal do Holandska, kde pracoval tiež v obchode. Medzitým sa učil cudzie jazyky – postupne si osvojil angličtinu, francúzštinu, španielčinu, portugalčinu, dokonca aj ruštinu. Práve vďaka nej sa roku 1846 dostal do Petrohradu ako obchodný zástupca. O rok neskôr už sám pôsobil ako veľkoobchodník. Z Ruska sa dostal do Ameriky a v ,,krajine neobmedzených možností“ zväčšil svoj majetok. V roku 1852 sa vrátil do Európy a rozvíjal svoje obchodné aktivity v Paríži, Londýne, Amsterdame a potom znovu v Petrohrade.

Využil Krymskú vojnu a ešte viac zveľadil svoje bohatstvo. Keď sa roku 1858 vzdal obchodu, bol nesmiernym boháčom a mohol uskutočniť svoje plány z detstva – objaviť Tróju! Mal 36 rokov, obrovský majetok a ovládal 15 rečí. V príprave na túto úlohu pokračoval veľkou poznávacou cestou, na ktorej navštívil krajiny okolo Stredozemného mora – Egypt, Palestínu, ale aj Indiu, Čínu a Japonsko. Roku 1866 sa vrátil do Paríža, aby sa na Sorbone začal konečne venovať štúdiu archeológie a dejín. Študoval zbierky v Louvri i v Britskom múzeu v Londýne a roku 1869 si urobil doktorát z filozofie v Rostocku.
Ďalšia veľká cesta ho už zaviedla do starobylého achájskeho sveta. Z Talianska a Sicílie odcestoval na Kerkýru a na Itaku, cez Atény do tureckého Istanbulu. Odtiaľ jeho cesta na koni smerovala priamo do Troady.

KDE LEŽALA TRÓJA?
Hŕstka odborníkov, ktorá pripúšťala, že Trója existovala, ju umiestňovala neďaleko dedinky Bunarbaši. Blízko pretekala riečka Mendere, v susedstve stál kopec Bali Dag. Bunarbaši však ležalo však príliš ďaleko od pobrežia Stredozemného mora a po prvých orientačných výkopoch sa Schliemann rýchlo presvedčil, že pod zemou nenájde zvyšky žiadneho mesta alebo osady, ktoré by mohli byť výstavnou Trójou. Jeho pozornosť sa čoskoro upriamila na iné miesto. Údajom v Homérovej Íliade podľa Schliemanna najlepšie zodpovedal kopec Hisarlik. Týčil sa nad rovinou, na ktorej mohli prebiehať boje medzi Achájcami a Trójanmi. Podľa údajov amerického konzula, ktorý tam mal svoju letnú rezidenciu, pri otrasoch pôdy sa objavil v okolí prameň horúcej vody, ktorý spomínal aj Homér. V blízkosti bol ďalší kopec, ktorý Schliemann stotožňoval s horou Ída, na ktorej zomrel Paris. Rozhodol sa: svoje výskumy začne jednoznačne na pahorku Hisarlik!
Po dvojročných administratívnych prieťahoch, keď si musel u tureckej vlády vybaviť súhlas s výskumom na Hisarliku, začali roku 1871 Schliemannovi robotníci svoju prácu. A hneď v tom istom roku odkryli také nálezy, ktoré potvrdili jeho teóriu: Trója existovala! A nie jedna. Na základe mnohých nálezov objaviteľ Tróje dokázal, že na Hisarliku ležalo nie menej ako sedem miest, ktoré boli postupne zničené a znovu obnovené. Ktoré z týchto miest však bola Priamova Trója?

PRIAMOV POKLAD
Schliemann váhal medzi druhou a treťou vrstvou. Zdalo sa, že pochybnosti odstránil veľkolepý nález zo 14. júna 1873. vtedy bádateľ, sprevádzaný svojou gréckou manželkou Sofiou, náhodne objavil pod základmi jednej zo stavieb poklad, ktorému dal meno podľa trójskeho kráľa Priama – Priamov poklad.

Pozostával zo zlatých a strieborných šperkov a predmetov – diadémov, prsteňov, náušníc, náramkov, pohárov, váz.
Priamov poklad našiel v druhej najspodnejšej vrstve, a preto sa domnieval, že Trója, ktorú obliehali a napokon zničili Achájci, bola Trója II. Jeho nadšenie a vieru, že objavil tú pravú Tróju, však schladili odborníci. Kritizovali ho za jeho predchádzajúce obchodnícke povolanie, vyčítali mu, že nemá odborné vzdelanie, aby mohol vykopať Tróju!
Schliemann sa nemohol brániť a nemohol dokázať svoju pravdu. Keď tajne odniesol nájdený poklad z Tróje a venoval ho nemeckému ľudu, turecká vláda mu zakázala ďalšie výskumy a vydala naňho zatykač. Musel odísť do Grécka, kde sa rozhodol pokračovať vo svojich výskumoch, a tak ako objavil Tróju, chystal sa objaviť aj Mykény, sídlo achájskeho vodcu Agamemnóna.
Až v roku 1876 získal nové povolenie na výskum v Tróji a o dva roky neskôr sa začali nové vykopávky. Vtedy už bola jeho situácia iná. Viacerí odborníci akceptovali Schliemannove názory a uznali, že objavil Tróju. Dokonca získal za spolupracovníka vynikajúceho odborníka Wilhelma Dőrpfelda, ktorý pokračoval v jeho diele. V roku 1884 pokladal svoje výskumy v Tróji za skončené, ale roku 1890 sa tam znovu objavil. Spolu so svojím mladým pomocníkom začali tentoraz detailnejšie skúmať aj ďalšie vrstvy. Čoskoro mohol Dőrpfeld konštatovať, že v Tróji ležalo nad sebou až deväť vrstiev a že homérska Trója určite nebola vo vrstve II.
Ďalšie výskumy presnejšie datovali jednotlivé nálezy. Priamov poklad z II. vrstvy pochádzal z rokov asi 2500 – 2200 p. n. l., teda je o tisíc rokov starší než homérska Trója. Mesto, ktoré obliehali Achájci, sa dnes stotožňuje s mestom, ktoré ležalo vo vrstve Vlla. Jeho koniec spadá podľa pôvodného gréckeho datovania do roku 1184 p. n. l.
Heinrich Schliemann nedokončil svoje výskumy v Tróji. Koncom roku 1890 sa zhoršila jeho choroba sluchu, v hlave mu hučalo. Navštívil niekoľko lekárov v Berlíne i Paríži. Pri ceste do Atén, kde chcel navštíviť ešte Pompeje, zomrel 26. decembra 1890 v Neapoli.