Umenie 19. storočia v rozhodujúcej miere ovplyvnil romantizmus, toto celoeurópske duchovné a umelecké hnutie. Prežívanie života v rozorvanosti, izolácii a bez domova, túžba po diaľavách a neznáme, orientácia na iracionálne, imaginárne, tajomné veci , únik do ríše rozprávok a minulosti –– toto všetko stelesňovalo svetonázor generácie, ktorá neverila v absolútne hodnoty a cítila sa bezbranná voči realite.
Umelci a intelektuáli boli sklamaní, lebo reštaurácia zmarila ich politické a sociálne nádeje. Spoločenský a politický vývin nemohli ovplyvniť. Bytostne odmietali prízemne orientované, majetnícke meštiactvo a usporiadaný meštiacky život a na život nazerali výlučne z estetického hľadiska. Zo stiesnenej skutočnosti unikali do utópie alebo minulosti, do stredoveku, kde hľadali uskutočnenie svojich želaní a snov. Do popredia stavali osobnú skúsenosť, subjektívny postoj, uprednostňovali iracionálno.
Politické postoje romantikov mali progresívne aj reakčné črty. V Nemecku nastal zvrat od liberalizmu ku legitimisticko – konzervatívnemu stanovisku: vo Veľkej Británii a Francúzsku bol naproti tomu vývin opačný. Britský predstaviteľ romantizmu Percy Byssche odmietal každú formu politického a cirkevného útlaku, revoltoval proti Bohu a vládnucim triedam a uprednostňoval život v slobode a sebarealizácii. Dielo Johna Keatsa spájalo estetizmus s hlbokou melanchóliou, so smútkom nad tým, že krása a život sa vzájomne vylučujú. George Gordon Noel lord Byron rozvinul typ opusteneného, rozorvaného hrdinu, ,, padlého anjela,“ ktorý seba a iných vedie do záhuby. Nemecký romantik E. T. A. Hoffmann poukázal hlbokú priepasť medzi spôsobom života a myslenia umelca a občana a na rozorvanosť a rozpoltenosť romantického človeka. Diela Ludviga Tiecka je poznačené štýlovým princípom romantickej irónie, ktorý upozorňuje na klamlivý charakter a fiktívnosť umenia. Clemens Brentano a Achim von Arnim vydali zbierku ľudových piesní Chlapcov zázračný roh a vytvorili formu romantickej rozprávky. Diela francúzskych romantikov Alphonsa de Lamartine a Alfreda de Musseta sú výrazom nihilistickej svetabôľnej nálady, melanchólie a utrpenia z nešťastných ľúbostných vzťahov. George Sandová ( Aurore Dupinová ) vystupovala za emancipáciu žien , za ich práva na sebaurčenie, šťastie a voľnú lásku. V hudbe romantizmu, najmä dielach Roberta Schumanna, Franza Liszta, Frédérica Chopina, Bedřicha Smetanu boli uvoľnené tradičné útvary a vznikali prevažne malé formy.