Proletári všetkých krajín spojte sa!“ Vo vlastnom texte Marx sebaisto predpovedal, že nezvratná sila dejín, ktorá pôsobí vývojom priemyslu a zákonmi kapitalistickej výroby, vyvrcholí víťazstvom proletariátu. Z popola revolúcie povstane marxistická podoba nového Jeruzalema – rozpad štátov a zrodenie, trebárs krvavé, beztriednej spoločnosti. Celou históriou sa prelína jediná pravda: „doterajšie dejiny spoločnosti sú dejinami triedneho boja.“ Od roku 1850, kedy Marxa neprestávali sužovať choroby sa venoval bádaniu, ktorého výsledkom sa stala mohutná trojzväzková analýza modernej spoločnosti nazvaná Kapitál.
Myšlienky to boli opojné, ale okrem niekoľkých skupiniek socialistov, ktorí chystali revolúciu v hlavných mestách Európy, si ich nikto nevšímal. V národných štátoch Európy v roku 1848 revolúcie skutočne vypukli, ale socialistický predáci v povstaniach nehrali žiadnu významnejšiu úlohu a ľudia, ktorí stavali barikády, sa neinšpirovali socialistickými ideami.
Krvavým potlačením júnového povstania parížskych robotníkov stroskotalo úsilie uskutočniť vo Francúzsku sociálnu revolúciu. Pohnútkou júnového povstania bolo nariadenie výkonnej komisie Národného zhromaždenia, ktoré rátalo so zrušením v marci zriadených národných dielní. V dielňach, ktoré boli založené z iniciatívy socialistu Louisa Blanca, člena dočasnej vlády zostavenej po februárovej revolúcii, mali dostať prácu nezamestnaní. Parížski priemyselní robotníci postihnutí zatvorením dielní sa júnovým povstaním (prvým socialistickým povstaním v Európe) pokúšali vynútiť ich ďalšiu existenciu. Národné zhromaždenie však poverilo ministerstvo vojny povstanie potlačiť. Vojenské jednotky sa stretli s robotníkmi v robotníckych štvrtiach a utopili ich odpor v krvi. Pokus o revolučné sociálne zmeny sa skončil neúspechom. Už vo voľbách do Národného zhromaždenia 23. apríla sa črtala porážka socialistov. Túžba po bezpečnosti, pokoji a poriadku, ale aj strach pred socialistickými experimentmi prispeli k výraznému víťazstvu umiernených republikánov.
V roku 1849 boli už všetky revolúcie potlačené a vládnuce triedy zostali pri moci. V roku 1852, len päť rokov potom, čo sa skupinka radikálov zišla na tajnom zjazde v Londýne, bol Zväz komunistov rozpustený. V tej dobe však už splnil účel, ktorý jeho zanietený organizátor zmýšľal. Vytvorením komunistického manifestu nastražil v Európe i v celom svete časovanú bombu, ktorá s ničivými následkami vybuchla v prvej štvrtine 20. storočia v Rusku.